P. Edmund Pascha (Páska), OFM - (*1714 Kroměříž, Česko -+06.05.1772 Žilina) - kazateľ, organista, hudobný skladateľ. Používal pseudonym Claudianus Ostern.

    Nepoznáme deň jeho narodenia ani jeho krstné meno. V r. 1731 bol v Hlohovci prijatý za františkánskeho klerika novica. Vtedy dostal i rehoľné meno Edmund. Filozofiu študoval v Beckove, teológiu v Uhorskom Hradišti (tamojší kláštor patril do Salvatoriánskej provincie). Po kňazskej vysviacke účinkoval vo viacerých kláštoroch Salvatoriánskej provincie ako kazateľ a organista. S určitosťou vieme, že takto pôsobil v Prešove a v Žiline.
Počas viacerých rokov trpel na lámku nôh i rúk. K tomu pribudla aj rakovina vnútorností. Chodil o barlách a nakoľko mohol, svoje povinnosti v chóre si vykonával. Niekde sa udáva deň smrti 04.05.1772. No autentické záznamy zo žilinského kláštora dosvedčujú, že to bolo 06.05.1772.
    Edmund Pascha bol nielen organista a direktor chóru, ale aj hudobný skladateľ. Komponovaním slovenských pašionálov, pastorálnych omší a kolied sa zaslúžil nielen o barokovú hudbu na Slovensku, ale aj o slovenskú literatúru. Vo svojich hudobných zborníkoch zachoval najmä vianočný folklór a osobitú slovenskú ľudovú poéziu s vianočnými a veľkonočnými námetmi.
    Z jeho hudobného diela sa zachovalo v rukopise niekoľko zborníkov. Takzvaný Žilinský kancionál (okolo r. 1770) obsahuje dva rukopisné zborníky. V prvom - Harmonia pastoralis (Pastierska harmónia) - sú dve latinsko - slovenské vianočné omše so slovenskými, výsostne ľudovými pastorelami a koledami aj latinská antifóna Tota pulchra (Celá krásna). V druhom - Prosae pastorales (Pastierske spevy) - sa zasa nachádza dvadsaťpäť vianočných, novoročných a trojkráľových kolied a pastorel. Medzi nimi nájdeme i známu koledu Do hory, do lesa, valasi. 
    Najznámejším Paschovým dielom je Vianočná omša F- dur z uvedeného zborníka Harmonia pastoralis. Je to jedinečné dielo slovenského baroka. Je nahratá na gramofónovej platni. Prvý raz ju vydal Supraphon v Prahe pred Vianocami r. 1969. Opätovne ju tam vydali v r. 1970. Tretí raz platňa vyšla v edícii slovenského vydavateľstva gramoplatní Opus v Bratislave v r. 1973. Má nový obal so slovenským a anglickým textom. Očividne bola vydaná pre cudzinu, kde bol o platňu veľký záujem. Hudobní historici konštatujú, že Paschova Vianočná omša pre svoje čaro, neopakovateľnú originalitu a zemitú silu nemá obdoby ani v jednej zo známych vianočných omší (dr. Terrayová). Hudobná kritika hneď v r. 1969 sa vyjadrovala, že ide o klenot hudobnej minulosti, o dielo nevšednej krásy, ktoré sa určite v krátkom čase stane prinajmenšom európskou senzáciou, doslova hudobným bestselerom (Vajda). Jej opätovné vydanie to dosvedčuje. V Paschovej Vianočnej omši treba obdivovať nielen hudobnú skladbu, ale najmä slovenské vložky, vsunuté medzi latinské (skrátené) omšové texty. Odrážajú sa v nej prvky slovenskej ľudovej hudby a pastierskych spevov, ako ich Pascha odpočúval medzi vidieckym a pastierkym ľudom. K Omši na platni sú pridané aj štyri rázovité koledy. Zapísaná je ako organový particel. Prepracované sú tu aj koncertantné organové medzihry, sólové duetá i vokálny trojhlas, ktoré sa striedajú so zborovými unisonovými časťami. Sú v nej aj vstupy iných nástrojov - klarín, fláut a pastierskych trúb. Táto skladba sa zachovala celá a ešte aj dnes ju interpretujú. 
    Okrem toho sa zachovali jeho tri pašionály — prešovský (1770), pruštiansky a žilinský (oba 1771). V nich sú slovenské responzoriálne chorálne pašie so štvorhlasnými spevmi. Tieto rukopisy autor sám bohato ilustroval. Textovú časť tvoria jednoduché rozjímania. Je to výsostne baroková poézia. Ľudový barok sa v koledách a v pastorelách spája s prvkami ľudového hudobného prejavu a pastierskych spevov, ktoré autor poznal z vlastnej skúsenosti. Ľudové prvky uplatňoval v melodickej, rytmickej i v harmonickej štruktúre i vo faktúre organového sprievodu. Sóla a duetá však majú korene v barokovej, takmer bachovskej hudbe. Možno v nich nájsť prvky staršej i ranoklasicistickej hudby. Na gramofónových platniach vyšli aj jeho koledy (Praha, Bratislava 1969, Bratislava 1986). 
    Vyskytli sa aj neopodstatnené dohady, že Pascha nebol autorom spomínaných diel. Išlo vraj iba o jeho prepisy skladieb, ktorých autorom bol iný františkánsky organista, hudobný skladateľ a kopista - Jozef Juraj Zrunek (1736-1789). Paschove hudobné zborníky svojho času vyhľadával v kláštorných knižniciach a aj o nich písal C. Lepáček.

    BIBLIOGRAFIA
    Harmónia Pastoralis — Prosae pastorales. Notovaný latinsko-slovenský rukopis o dvoch častiach, vyhotovený okolo roku 1770 v Žiline, fóliový formát; Prešovský pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1770, fóliový formát; Prušiansky pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1771, fóliový formát; Žilinský pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1771 v Žiline. — Uvedené hudobniny, okrem Prušianskehó pašionáiu sú v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Prušiansky je v Štátnom archíve v Bytči.
    LITERATÚRA
    D. Orel: Hudobní památky františkánske knihovny v Bratislave. Bratislava 1930, 26; C. Lepáček: Františkánske pašionále. Časopis katolíckeho duchovenstva 72, Praha 1931, 888; C. Lepáče k: Kancionále a pašionále františkána Edmunda Paseku. Kultúra 4, Trnava 1932, 268-274; C. Lepáček: Paschov Prešovský pašionál. Sbornik MS. literárna história 1941, 262-267; V. J. Gajdoš: Kedy Edmund Paseka písal Prešovský pašionál? Strojopis; V. J. Gajdoš: K slovenským textom vo Vianočnej omši. Matičné čítanie, 1970, č. 6; V. J. Gajdoš: Slovenské texty v Paschovej Vianočnej omši. Katolícke noviny, Vianoce 1973; J. Minárik: Piesne a verše pre múdrych i bláznov. Bratislava 1969, 99; I. Vajda: Klenot hudobnej minulosti. Matičné čítanie, 1969, č. 24; J. M. Terrayová, komentár na obale gramofónovej platne, 1969.; Korec, J. Ch.: Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava 1994. s.748; Pišút, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984, s.141.; LKKOS str. 1051 spracoval Ľubomír V. Prikryl.