Sestra smrť
V našej súčasnej spoločnosti, ktorá sa zaraďuje medzi ekonomicky vyspelé, žijeme svoj konzumný štýl života, ktorý si snažíme udržať, neraz aj za cenu príliš veľkých obetí, a smrť akceptujeme skôr ako diváci. Sme schopní sledovať vojnové filmy alebo krvavé thrillery, skonzumujúc pri tom balíček zemiakových hranolkov s pol litrom Coca-Coly. Smrť je čosi, čo sa týka iných. Je to však „strkanie hlavy do piesku.“ Niet úniku; skôr, či neskôr sa dotkne aj každého z nás.
Avšak súlade s už predhistorickou tradíciou ľudstva, nevnímame smrť len ako biologický fakt. To je len jedna stránka veci, a aj to dokonca tá nepodstatná! Cirkev učí a vyznáva, že smrť je pre kresťana „exodus“ – východ zo stavu podrobenosti najrôznejšej pominuteľnosti, čiže biblicky povedané: „z egyptského otroctva“ do prisľúbenej krajiny, podľa slov samého Pána Ježiša: „v dome môjho Otca je mnoho príbytkov“. (Jn 14,2) Napriek tomu je v súčasnosti nemálo aj kresťanov, ktorí neveria v život po smrti. Avšak Pán Ježiš v diskusii so saducejmi, ktorí popierali vzkriesenie, uzatvára svoju reč jasnými slovami: „veľmi sa mýlite“. (Mk 12,27) Pre stredovekého človeka kresťanského Západu, akým bol aj svätý František, mal život vo viere a z viery, okrem iného aj silné eschatologické zameranie a zdôvodnenie. Neznamenalo to však akýsi únik z reality prítomného, pozemského života; skôr naopak. Vízia posmrtného a nezmeniteľného osudu, bola silou k pokániu ako aj v úsilí o kresťanskú dokonalosť života podľa evanjelia. A malo to aj svoje ovocie: kúsok „neba“, v ktoré sa dúfalo a pre ktoré sa žilo, sa strhlo do prítomného života. To nám, žiaľ, ľuďom súčasnosti tak trochu alebo aj dosť chýba.
Sv. František dokonca „telesnú“ smrť nazval vo svojej Piesni brata Slnka „sestrou“. Pre neho „telesná“ smrť nepatrila len k životu človeka ako akási nevyhnutnosť, ktorej sa treba podrobiť, ale predovšetkým ako nasledovanie Krista. Ako pre Neho bola vložením sa do vôle Otca: „Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46), tak aj pre sv. Františka bola vyvrcholením umierania svojvôli, ktoré začalo už jeho stretnutím sa s malomocným na začiatku svojej duchovnej cesty. A ako pre Krista, s ktorého utrpením si žiadal stotožniť sa, nebola koncom, tak ani sv. František ju nechápal ako koniec. Skôr naopak. Jeho životopisec, Tomáš z Celana o tom píše: „ … tých niekoľko dní, ktorých mu do návratu domov ešte zostávalo, používal na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby spolu s ním chválili Krista. Ba aj ostatné stvorenia pozýval k chvále Boha a slovami piesne, ktorú zložil ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca aj smrť, všetkým hroznú a nenávidenú, vyzýval k chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. A lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár; povedz mi ako blízko je už smrť, veď je bránou do života …“ (2Cel 217) A pridal k svojej piesni brata Slnka, ktorú zložil na chválu Boha Stvoriteľa, slohu o sestre smrti, v ktorej vyznáva: „ … blahoslavení, ktorých nájde spojených s tvojou najsvätejšou vôľou (Pane), lebo druhá smrť im neuškodí …“ Ako neuškodila ani Pánovi; naopak, jeho smrť sa stala smrťou smrti ( porov. Oz 13,14) ), tej skutočnej, ktorou je hriech, vzdor voči Bohu, ktorý je Láska (1Jn 4,8), lebo len láska, ktorá je v Ňom je život. Preto, kto ostáva v láske, vstupuje do života a ako píše sv. Ján: „ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“. (1Jn 4,16)
V hymne na lásku v 1. liste Korinťanom, sv. Pavol vyznáva: „Láska nikdy nezanikne“ (1Kor 13,8). Viera totiž vyústi do videnia, nádej do naplnenia; láska však zostáva a nebude jej konca …
Sv. Bonaventúra vo svojom životopise, známeho ako Legenda väčšia, uvádza posledné Františkove napomenutia bratom, keď im požehnal: „Majte sa dobre, všetci moji synáčikovia a zotrvajte v Božej bázni. A pretože nastávajú časy pokušení a súžení, vedzte, že šťastní sú, ktorí vytrvajú v tom, v čom začali! Ja sa náhlim k Bohu, ktorého milosti vás všetkých odovzdávam“. A keď dokončil také milé napomenutie, dal si, muž najmilší Bohu, priniesť knihu evanjelií a požiadal, aby mu čítali z Jánovho evanjelia od miesta: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami …“
Napokon, keď sa naplnili všetky tajomstvá, jeho presvätá duša opustila telo a ponorila sa do hĺbky Božieho jasu; blažený muž zosnul v Pánovi. Jeden z jeho bratov a učeníkov, videl jeho dušu ako blaženú, vznášajúcu sa nad mnohými vodami v podobe jasnej hviezdy ako vystupuje v belostnom obláčiku priamo nahor. Ligotala sa čistotou vznešenej svätosti, naplnená hojnosťou nebeskej múdrosti a milosti …
Aj škovránky, vtáčky milujúce denné svetlo, prileteli v nočnú hodinu skonania svätého muža vo veľkom množstve na strechu domu. Dlho s nezvyčajným jasotom krúžili dookola a vydávali tak jasné a milé svedectvo o sláve svätého, ktorý ich vždy vyzýval chváliť Boha. (LegV 14)
Cyril Jaroslav Brázda OFM