Po smrti svätého Františka v Porciunkule, 3.októbra 1226 bolo jeho telo prenesené do mesta Assisi a až do roku 1230 uložené v kostole svätého Juraja, ktorý je dnes súčasťou baziliky svätej Kláry.
Pred jeho prenesením na nové pohrebné miesto bol sarkofág otvorený a dobové dokumenty dosvedčujú, že telo svätca bolo už čiastočne vysušené, ale zároveň úplne zachované a pokryté kožou i viditeľnými nervovými vláknami.
V uvedenom roku 1230 bolo telo Svätca z Assisi prenesené do nového kostola, ktorý sa začal stavať deň po jeho svätorečení 17.júla 1228. Ide o súčasnú dolnú baziliku svätého Františka, kde bola pripravená aj hrobka, ktorú dal postaviť brat Eliáš. Do tej doby sa miesto, na ktorom stojí bazilika označovalo ako „pekelný vršok“, pretože bolo miestom popráv, no po pochovaní Františka sa jeho názov zmenil na „rajský vrch“.
Miesto hrobu bolo vytvorené vytesaním do skaly „rajského vrchu“ na ktorom stojí bazilika a zodpovedalo miestu oltára kostola; išlo o štvorcový priestor s dĺžkou približne 3,50 m a šírkou približne 3,60 m, ktorý sa smerom nadol zužoval. Po dokončení výkopu bola podlaha dolnej baziliky vydláždená doskami z travertínu a kameňom z hory Subasio.
Aby bola udalosť uloženia tela svätého Františka slávnostnejšia, vtedajší generálny minister rádu Giovanni Parenti zvolal do Assisi na sobotu 25. mája 1230 bratov. Bol to predvečer Turíc. Tak ako to potvrdzujú historické zdroje, v deň prenesenia ostatkov bolo v Assisi viac ako dve tisíc ľudí, medzi ktorými boli provinciálni ministri, pápežskí legáti, ktorí prišli z Ríma, ale aj bratia, medzi ktorými nechýbali ani prví spoločníci svätca.
Podestà (starosta) z Assisi na túto udalosť zabezpečil prítomnosť všetkých vojenských jednotiek mesta, ako boli lukostrelci, strelci s pešiakmi a jazdci, pretože v tých časoch bolo pomerne bežné, že zhromaždený dav vybuchol do nepokojných prejavov kolektívnej hystérie, a tie mohli vážne ohroziť slávnosť i prenášané ostatky tela svätca. Tieto obavy sa ukázali opodstatnené, pretože tesne v závere cesty, keď sa voz s telom Svätca blížil k bránam novej baziliky, niekto z davu vyvolal výtržnosti a úrady boli nútené drasticky zasiahnuť aj so zbraňami, aby bola uchránená integrita tela Svätca.
Zoskupili sa okolo voza, izolovali ho od prítomných bratov a davu, zmocnili sa sarkofágu a preniesli ho do kostola. S cieľom upokojiť protesty veriacich sa v dave rozšírila správa, že telo sv. Františka bude vystavené na uctievanie veriacich, ale očakávania rozrušeného davu ostali sklamané.
Brat Eliáš, zodpovedný za stavbu baziliky i udalosť prenesenia ostatkov po dohode s vedením mesta urobil preventívne bezpečnostné opatrenie. Vojaci z Assisi zablokovali dvere dolnej baziliky a vytlačili dav. Telo svätca bolo prenesené do stredu dolnej baziliky, kde sa križujú loď a transept, a tam uložili rakvu. Nikomu, dokonca ani pápežským legátom, kardinálom, či generálnemu ministrovi a bratom nedovolili vstúpiť do kostola. Dvere boli rýchlo zatvorené a z vnútornej strany zabarikádované. Telo bolo tajne pochované a vstup k nemu nikto nepoznal.
Nikdy sa nedozvieme, ako to presne bolo, ale môžeme konštatovať, že hoci spôsob, akým postupoval brat Eliáš, bol diskutabilný, nemení to nič na tom, že v tej chvíli nerozhodnosť, alebo slabosť mohli mať oveľa vážnejšie následky. Eliáš svojím energickým konaním zabezpečil pre budúcnosť neporušenosť tela sv. Františka, ktoré je dodnes uložené v bazilike.
Zopár technických a historických poznámok na doplnenie:
Brat Eliáš, spoločník a zástupca svätého Františka, slávny aktívny staviteľ a neskôr aj generálny minister Rádu, v roku 1230 uložil telo „Chudáčika“ pod hlavný oltár, uzavrel ho v kamennom sarkofágu vážiacom viac ako tonu, ktorú uložil do železnej klietky, ktorú potom pokryli ťažké dosky z travertínu a celý zvyšok tejto jamy zaliali betónom.
Telesné pozostatky boli objavené až v roku 1818. Na základe opakovaných žiadostí v priebehu storočí až Pius VII. povolil odkrytie posvätných pozostatkov. Tajné vykopávky, ktoré trvali 52 nocí, od 12. októbra do 2. decembra 1818, boli nesmierne náročné a takmer neprekonateľné. Po exhumácii špeciálna komisia zložená z biskupov Umbrie, laických odborníkov a notárov konečne pristúpila k opätovnému otvoreniu sarkofágu a dôkladnému preskúmaniu telesných pozostatkov svätca, ktoré boli zredukované na polámanú kostru.
Pri výkopových prácach ku sarkofágu, v ktorom spočívalo telo Svätca, ktorého ostatky boli už aj tak dosť poškodené vlhkosťou, bolo dielo poškodenia dokonané vniknutím vzduchom a pravdepodobne aj spôsobom objaviteľských prác v takom rozsahu, že došlo k oddeleniu jednotlivých zvyškov kostí, ktoré dovtedy predstavovali celok, ako to potvrdili aj ďalšie výskumy pri druhom otvorení jeho hrobky a krátkej obhliadke zvyškov tela sv. Františka v roku 1978.
Po vykonaní potrebných vyšetrení a bežných procesných úkonov Pius VII. reskriptom z 5. septembra 1820 vyhlásil identitu tela svätého Františka za istú a nepochybnú, nariadil jeho absolútnu nepremiestniteľnosť z pôvodného miesta a zároveň nariadil vybudovanie dôstojnej a plne funkčnej krypty. Krypta bola postavená v dokončenom neoklasicistickom štýle rímskym architektom Pasqualem Bellim.
V rokoch 1926 až 1932 ju architekt Ugo Tarchi zredukoval na neorománsky štýl, aby vyhovel žiadosťam o atmosféru väčšej jednoduchosti hrobu Svätca. Krypta ukrýva, v dokonalej osi s hlavným oltárom Dolnej baziliky, kamennú urnu, ktorá po stáročia uchovávala a chránila pozostatky Chudáčika z Assisi.
Do štyroch rohov krížovej chodby boli neskôr prenesené pozostatky štyroch blízkych nasledovníkov svätého Františka z ľavého transeptu dolnej baziliky: telo brata Rufina, brat Leona, brat Massea a brat Angela.
Na konci malej lode, na križovatke prístupových schodov, boli prenesené a pochované aj pozostatky Jacopy de’ Settesoli, rímskej šľachtičnej, ktorú svätý František láskyplne volal „brat“ Jacoba.
24 januára 1978 sa na príkaz Pavla VI. uskutočnila nová prehliadka tela svätého Františka, ktorá nielen potvrdila predchádzajúce údaje, ale umožnila aj lepšiu konzerváciu pozostatkov, ktoré boli uložené v malej plexisklovej škatuľke, uzavretej v pôvodnej bronzovej truhle z roku 1820, ktorá bola zase uložená v pôvodnej kamenej urne.
Pred hrobom svätca horí votívna lampa, ktorú takisto navrhol U. Tarchi a ktorá je napájaná olejom darovaným každý rok iným talianskym regiónom na výročné slávnosti 4. októbra a na ktorej je vyrytý Danteho verš: „Non è che di suo lume un raggio” (Nie je to nič iné ako lúč jeho svetla).
V roku 2011 bolo úspešne dokončené reštaurovanie krypty, ktoré bolo prvým reštaurovaním po Tarchiho neorománskej rekonštrukcii z roku 1926 až 1932.
Spracované podľa informácii z webu sanfrancescovive.org a www.sanfrancescopatronoditalia.it a doplnené o informácie získané pri sprevádzaní pútnikov v Assisi, z rôznych knižných zdrojov.
Foto: tamtiež
Spracoval: br.Jozef Čirák OFM