Začiatkom februára, keď sme boli spolu s br. Matúšom pozrieť našich bratov v pustovni Panny Márie Anjelskej v Jaworzynke v Poľsku, nám skrsla myšlienka, že by sa ich dalo navštíviť cez leto, aj pešky po hranici.
Keď som si po nejakom čase pozeral presne trasu kade by sa dalo ísť, kde by som mohol spať a prípadne cestou sa niekde aj najesť, tak mi to vyšlo na 4 dni a približne do hromady okolo 98km.
Spočiatku som si to plánoval na september ale v konečnom dôsledku som našiel jeden týždeň v začiatkom júla keď sa mi dalo ísť. Túto púť som poskytol aj bratom ak by niekto chcel ísť so mnou, ale bolo to trochu na rýchlo a dosť neskoro. Asi už bratia mali svoje aktivity, tak som zostal sám. Preto som si to poňal ako púť, kde som v nej zobral zo pár úmyslov za koho som ju chcel obetovať, a aj za tých ľudí ktorých mi Pán posunie do cesty.
Začal som ráno v stredu 3.7. smerom po hranici cez Kohútku, Malý a Veľký Javorník na Bútorky kde som spal. Bolo pre mňa prekvapením to, že som stretal veľa turistov Čechov i Slovákov ale aj cyklistov. A zas pre všetkých som bol ja prekvapením keď videli, že nejaký mních prechádza okolo nich.
Druhý deň som pokračoval smerom cez Makovský priesmyk, Bumbálku, na Konečnú nad Turzovkou. Tu touto trasou za Makovským priesmykom som stretol jedného trnaváka Jara (veľkého turistu), ktorý má zastavil na kus reči.
Po nejakom čase som sa zastavil pri kríži medzi štyrmi veľkými gaštanmi. Trochu som si odpočinul a trošku pobudol pri ňom v modlitbe. Keď som sa vybral ďalej, tak som ešte očistil kríž od pavučín. Na spodku čo som si pred tým nevšimol bolo malé srdiečko, čo ma veľmi potešilo, že mi Pán dal takú odmenu za mini službu.
Nad Korňou bola Panoráma ranč kde bolo vidieť krásne výhľady smerom na našu slovenskú stranu na Malú Fatru ale aj na môj cieľ cesty. Videl som Kikuľu, ktorá je nad Jaworzynkou.
Ďalší deň som začínal v Konečnej kde som spal na autobusovej točni. Začal som dosť skoro lebo ma čakal najnáročnejší deň, bolo treba prejsť približne 29km. Tento deň bola slávnosť sv. Cyrila a Metoda a večer o 18hod. som chcel stihnúť sv. Omšu v Milošove nad Čadcou.
Veľmi ma potešilo, že mi Pán doprial tento deň prechádzať popri Bielom Kríži čo bola kaplnka sv. Cyrila a Metoda a kráčať „Cyrilometodějskou stezkou“. Tu som sa tiež znovu trocha zastavil na modlitbu. Keď som stade odchádzal prichádzala ku kaplnke nejaká rodinka. Pozdravil som sa im našim základným kresťanským pozdravom: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus“. Na tento môj pozdrav ma zastavila ich mamička, že jej to nedalo. Lebo u nich v Čechách tento náš pozdrav už nepočuť. Tak sme prehodili pár slov kde vyšlo z nej, že je zo Slovenska z Partizánskeho. Na záver som ju poprosil, ako sa volá, že si ju aj s celou jej rodinkou zoberiem v modlitbách do Jaworzynky.
Večer som bol veľmi rád, že sa mi ešte aj v predstihu podarilo prísť na sv. Omšu kde ma miestny p.farár Igor Čuntala veľmi srdečne prijal. Veľmi ma milo prekvapila jeho srdečnosť a dobrota. Po sv.Omši ma prijal na faru a na večeru mi dal pizzu, čo som žasol, že aký je dobrý Pán, k tomu vytiahol ešte aj ruskú zmrzlinu, že wau. A na záver ma úplne dostalo keď mi poskytol svoju posteľ, že on pôjde spať inde, bo cez leto sa mu nespí dobre vo svojej izbe. Keď som chcel poďakovať a ako sa mu odplatím, lebo mi ešte nachystal aj chlebíky na cestu, nechcel nič. Že nech si ho vezmem do svojich modlitieb. Potom ma zaviezol k Megonke aby som stade pokračoval.
Tu som už opustil hranicu a pokračoval som po Českej strane smerom „Mosty u Jablunkova“ cez Girovú chatu, na Dílek až do Jaworzynky kde som z turistického chodníka odbočil na cestu k bratom na Sliwkulu. Okolo 17hod. som zvonil u bratoch na ich zvonček. Brat Antonio ma srdečne prijal, tešil sa že som to zvládol a povedal mi aby som trochu oddýchol bo večer bude veľká grilovačka, lebo ďalší brat čo je s Antoniom v pustovni má oslavu rehoľných mien – Izaiáš sa volá. Na grilovačku prišli ešte dvaja bratia z Jablunkowa. V nedeľu som išiel požičaným bicyklom od Antónia kuknúť troj-bod kde sa stretajú česká – slovenská a poľská hranica. V pondelok ráno ma br. Antonio odviezol do Čadce na vlak ktorým som už išiel domov.
Viacerí sa ma pýtali či som nemal strach ísť sám? Alebo čo mi to dalo? Zaujímavé bolo pre mňa to, že som nejak vôbec nepociťoval strach. Vôbec mi to počas celej cesty neprišlo, žeby bolo sa treba niečoho báť. To že som išiel sám mi aj celkom vyhovovalo, lebo som počas kráčania venoval svoje myšlienky Pánovi. Podobným spôsobom ako čítame v knihe o Ruskom pútnikovi. Naozaj pekná skúsenosť ako sa dá s Pánom kráčať, tráviť s ním čas.
Tiež som veľa uvažoval o tom, ako putoval sv. František s prvými bratmi…., že asi ako to zvládali, keď nasledovali slová z evanjelia aby si na cestu nič nebrali, ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte….
