Najvyšší, všemocný, dobrý Pane, Tebe patria chvály, sláva, česť a všetko dobrorečenie Len Tebe, ó Najvyšší náležia a žiaden človek nie je hodný ani tvoje meno vysloviť […] Pochválený buď, môj Pane, skrz sestru našu telesnú Smrť,ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť: beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.(PieSln1-3.16-18)
Tieto slová ma vždy udivovali. Ale nikdy mi nebolo úplne jasné prečo, aspoň dovtedy, kým som sa minulý rok nezameral na štúdium ich obsahu. Na tomto poetickom texte ma veľmi zaujíma skutočnosť, že je to kompozícia strof, ktoré pretekajú vďačnosťou Bohu za život.
Do srdca ma zasahuje, že František sa rozhodol spečatiť svoju pozemskú skúsenosť práve týmito slovami a nie inými. Napriek chorobám, napriek únave, napriek dráme hnevu a frustrácie sa František rozhodol. Rozhodol sa chváliť Boha a rozlúčiť sa so svojimi bratmi spomienkou na krásu zmiereného vzťahu so životom a smrťou vo všetkých ich aspektoch – aj v tých najkrutejších. To je tajomstvo Františka.
To je to, čo stále zasahuje aj moje srdce: rozhodnúť sa pre pohľad múdrej krásy, ktorý ti umožňuje pozerať sa na svet inými očami. Je to určite Boží dar. Ale aj jeho silné rozhodnutie. V každom prípade je to jeho cesta spásy a svätosti. A možno aj cesta nás všetkých.
František je teda svätý. O tom niet pochýb. Boli napísané rieky slov, početné ťahy štetcom dali život nádherným umeleckým dielam – všetko s cieľom potvrdiť túto istotu. Stačí si spomenúť na Legenda Maior od svätého Bonaventúru, ktorá bola napísaná s cieľom ukázať nám obraz svätca v celej jeho sláve. Ale čo to znamená byť svätý? Čo to vlastne znamená – byť uctievaný miliónmi ľudí?
Najmä v tomto roku 2026, keď sa chystáme osláviť 800. výročie smrti chudobného z Assisi, si myslím, že je viac než potrebné zamyslieť sa nad touto kategóriou. Verím, že pre mnohých z nás kresťanov môže byť svätosť (nesprávne) spájaná s dokonalosťou, čo vedie veriacich k predstave, že aby bol človek svätý, musí byť bez akejkoľvek chyby. Som svätý, ak som bezúhonný. Ale dnes to už tak nefunguje.
Nieže by nebolo správne usilovať sa o vysoký cieľ. Nie je nesprávne vkladať všetku našu energiu do života, ktorý je plne a trvalo venovaný druhým. Nie je nesprávne usilovať sa o to, čo dáva formu a podstatu nášmu vnútornému životu. To sú všetko dobré veci. Ale František, pokiaľ mi to dobrý Boh dal pochopiť za tých pár rokov rehoľného života, je svätý, lebo nám ukazuje iný spôsob života, iný spôsob, ako prežiť existenciu, obrat o 180 stupňov.
František je svätý (a možno jeden z najväčších) práve preto, lebo od prvých okamihov svojho obrátenia bol človekom. A nebál sa byť ním – naplno a až do krajných dôsledkov. Áno, lebo keby sme sa zastavili a zamysleli, keby sme na chvíľu odhrnuli závoj, ktorý zakrýva jeho tvár, mohli by sme na ceste života syna Pietra di Bernardone (pozn.meno Františkovho otca) vidieť mnoho príležitostí na konfrontáciu s jeho vnútorným pohybom neustáleho hľadania: silnou túžbou obetovať sa a žiť pre Boha. Túžba, ktorá bola prežitá v každej jeho časti, v každej jeho vráske, v každej jeho horúcej priezračnosti.
Verše piesne teda opisujú poslednú etapu života človeka, ktorý prešiel často bolestivou ľudskou cestou, cestou života prežitého v plnosti, cestou, ktorá mu pomohla znovu nájsť svoju najpravdivejšiu dimenziu rehoľníka. Tú hustú, drsnú a plnú otázok – určite nie lákavú. Ten, kto formuluje tieto verše, nie je svätý, ktorého treba vystaviť na obdiv, ale skôr zranený človek, ktorý sa rozhodol pokojne odovzdať svoj život Bohu. Tomu Bohu, ktorý ho povolal, aby opustil všetko a nasledoval ho a ktorý mu po La Verne bol už dôverne známy – dôverne iný.
Tomu istému Bohu, ktorý ho povolal, aby obnovil svoj zrúcaný dom, a ktorého teraz, v tieni “západu” svojho života, František ponáhľal chváliť. Možno preto, lebo pochopil, že to bola jediná vec, ktorú mohol urobiť, jediná vec, ktorá mohla dať jeho životu chuť a zmysel. Som presvedčený, že jeho spôsob bytia človekom prešiel cez to, že sa nechal dotknúť životom, a to najmä dvoma vecami: bolesťou vojny a odporom k chorobe. Vďaka týmto skúsenostiam – určite nie najľahším – sa František ocitol tvárou v tvár konečnosti svojho ľudského bytia.
Skutočný zázrak Františka spočíva v tom, že sa dal poučiť sklamaním, že sa priblížil k strachu a dovolil Bohu prejsť jeho trhlinami, obývať jeho vnútro a jeho rany. Pieseň ma hlboko učí, že svätosť sa nesmie chápať ako cieľ dokonalosti, ale ako odvážna symfónia tých, ktorí sa rozhodli zostať ľudskými až do konca, nechajúc, aby horkosť života bola partitúrou, na ktorej spievajú svoju chválu.
František nám pripomína, že byť dokonalý je úplne zbytočné, ale v našich srdciach zranených ľudí vytvára možnosť pozerať sa na svet očami tých, ktorí konečne vedia, že sú milovaní.
Autor: Michael De Gregorio (sanfrancescopatronoditalia.it)