Autor: br. Cyril Jaroslav Brázda OFM
Osemstoročnica smrti sv. Františka – 1226 – nás vedie k zamysleniu sa nad jeho
spiritualitou, ktorá napriek svojej historickej vzdialenosti od našej doby, nielenže neutícha,
ale naopak vníma sa ako aktuálna, inšpiratívna a napomínajúca. Čo je teda pre ňu také
charakteristické, čo by aj pre nás mohlo byť istými opornými bodmi v našom osobnom
i spoločenskom živote. Ak sa zahĺbime do diel životopiscov sv. Františka, v rámci jeho doby,
a do jeho vlastných modlitieb a spisov, ktoré sa nám zachovali môžeme povedať, že ide o tri
základné tajomstvá kresťanskej viery, ktoré sa stali aj tromi tajomstvami viery svätého
Františka;
sú to: 1. vtelenie a narodenie Pána → Vianoce v dedinke Greccio (1224)
2. utrpenie Pána → stigmatizácia na vrchu La Verna (1225)
3. eucharistická prítomnosť Pána v tajomstve Cirkvi
Tieto tri tajomstvá viery budú aj premetom našich úvah v nasledujúcich dňoch
—————————————————————————————————————–
1. deň 1. rozjímanie
Sviatok narodenia Dieťaťa Ježiša … nám pripomína, že Boh sa stal Dieťaťom a spočinul
v náručí človeka … veľký súcit s Dieťatkom vnukal (Františkovmu) srdcu slová plné sladkosti
… so slzami v očiach si pripomínal chudobu Panny, ktorý v ten deň trpela takú núdzu … preto
nazýval čnosť chudoby kráľovskou, pretože na Kráľovi a Kráľovnej tak prekrásne žiarila …
(2Cel 199 – 200)
Tajomstvo narodenia Pána, ako nám ho predstavujú evanjeliá uvádzalo sv. Františka do
úžasu; podobne ako sv. Pavla, apoštola: Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou
múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. (1Kor 1,21)
Človek v raji chcel byť ako Boh (porov. Gn 3,5-6) … bez Boha … oslobodený od Boha …
a táto ambícia sa tiahne ľudskými dejinami … prvotný hriech sa stáva dedičným … je to v nás
… prichádzame s tým na svet … pôsobí to v nás …
sme síce vykúpení spod jarma tohto hriechu, totiž smrti, avšak náklonnosť zostáva …
Boh poskytuje liek … chce byť ako človek … s človekom … s ním a v ňom jedno – bez
narušenia jeho identity – čo vrcholí v tajomstve Eucharistie …
… ten, ktorý nemôže byť bez Boha … chcel a chce byť Bohom … dostáva, povedal by som,
protijed v tajomstve Božieho vtelenia a narodenia … keď ten, ktorý môže byť bez človeka …
nechcel a nechce byť bez človeka … chce a stáva sa človekom …
Neprichádza s mocou a veľkoleposťou; prichádza ako Dieťa, ktoré je bezbranné a potrebuje
našu pomoc. Nechce nás ovládať silou; zbavuje nás strachu zo svojej veľkosti. Žiada našu
lásku: preto sa stáva dieťaťom … stáva sa maličkým, aby sme ho mohli pochopiť, prijať
a milovať …
(Benedikt XVI., homília 25.12.2006)
Hriechom v raji upadlo ľudstvo do biedy … a každým hriechom upadá do biedy … lebo
hriech je strata spoločenstva … je stavom „bez Boha“ … Boha, ktorý je láska (porov. 1Jn 4,16)
… preto človek upadá do stavu nelásky …
niet väčšej biedy ako stav nelásky …
… láska si žiada žiť životom milovaného … preto Boh vstupuje do tejto ľudskej biedy so
svojou láskou … aby naučil láske … aby nás naučil životu … lebo bez lásky nie je možný život
…
(vidíme to v priamom prenose v súčasnom svete, ktorý je kultúrou smrti)
Láska je základný medziľudský vzťah … ak chýba, otázka času, kedy sa medziľudské vzťahy
rozpadnú …
sv. Pavol, apoštol v 1Kor píše o vlastnostiach lásky: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá;
nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa,
nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. (1Kor 13,4-6)
dôležitý je aj postreh apoštola Jána, ktorý v 1. liste píše: Láska je v tom, že nie my sme
milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.
Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. (1Jn 4,10-11)
… láska nie je teda niečím, čo nasleduje, ale niečím, čo predchádza …
sv. František v liste istému ministrovi (tak nazýval bratov, predstavených a v preklade
to znamená: služobník) dokonca píše:
… žiaden brat, nech by akokoľvek zhrešil … nech neodíde spred tvojich očí bez tvojho
zľutovania, ak by ho hľadal a ak by ho snáď nehľadal, ty sám mu ponúkni zľutovanie …
… a všetci bratia, ktorí vedia o jeho hriechu nech ho nezahanbujú ani mu nevyčítajú; naopak,
nech sú k nemu milosrdní a jeho hriech, nech si ponechávajú pre seba …
tu svätý František odporúča diskrétnosť … láska je diskrétna …
… kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol … (1Kor 10,12)
Sv. Lukáš, evanjelista, píše o udalosti Pánovho narodenia: (Mária) porodila svojho
prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta
v hostinci. (Lk 2,7)
Boh – Boží Syn – neprichádza (s darom svojej lásky) do priateľského prostredia; sám
neskôr v evanjeliu hovorí:
Počuli ste, že bolo povedané: »Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.« Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite
sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých
i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to
nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj
pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. (Mt 5,43-48)
Sv. František toto slovo z evanjelia vysvetľuje vo svojich Napomenutiach:
„ … úprimne miluje svojho nepriateľa ten, kto sa nerozhorčuje nad neprávosťou, ktorú
mu tento spôsobuje, ale z lásky k Bohu sa trápi pre hriech jeho duše. A skutkami mu
preukazuje lásku …“ (Nap 9)
… a v Liste veriacim vyzýva podobne: „ … prinášajme ovocie hodné pokánia.
A milujme blížnych ako seba. A ak ich niekto nechce milovať ako seba, nech im aspoň
nespôsobuje zlo, ale nech im koná dobro …“ (2LVer 4,25-27)
—————————————————————————————————————–
1. deň 2. rozjímanie
sv. František si žiadal sláviť narodenie Pána (vtedy) nezvyčajným spôsobom; chcel pokiaľ
je to možné, na vlastné oči vidieť tú trpkú núdzu, ktorú už ako dieťa musel znášať, keď ležal
v jasliach na sene, a vôl i osol stáli pri ňom … postavili teda jasle, priniesli seno a priviedli
vola i osla … je uctená prostota, povýšená chudoba, zvelebená pokora … z rôznych príbytkov
prišli bratia, muži i ženy z okolia so sviecami a pochodňami, aby osvietili tú noc, ktorá
prežiarila jasnou hviezdou všetky dni a roky … a z Greccia sa stáva nový Betlehem … noc je
jasná ako deň, ľudia i zvieratá sa cítia blažene … (1Cel 84-85)
Prostotu – simplicitas – prekladáme ako jednoduchosť – čo sa však často nechápe
správne; najlepšie o čo ide vyjadruje sv. Pavol v 1Kor:
Bratia, nebuďte deti zmýšľaním, iba v zlobe buďte ako maličkí,
ale v zmýšľaní buďte dospelí …(1Kor 14,20)
Je pozoruhodné, že sv. František vo svojich Chválach čností dáva túto prostotu do
súvisu a spoločenstva s múdrosťou
„Pozdravená buď, kráľovná múdrosť,
Pán ťa ochraňuj
s tvojou sestrou, čistou jednoduchosťou …
a „čistá svätá jednoduchosť
zaháňa všetku múdrosť sveta
a múdrosť tela … (PoCn 1.10)
Múdrosť sveta je vyťažiť zo vzťahov čo najviac pre seba … aj za cenu ujmy druhého …
čiže zvýhodniť seba a znevýhodniť druhého …
ovládnuť druhého či urobiť ho na sebe závislým …
múdrosť tela je zneužitie prítomnosti pre osobné časné šťastie …
… v tom všetkom nám treba byť „maličkými“, „neobratnými“, „neskúsenými“ …
chudoba (paupertas) – znamená: nemajetnosť – je pozoruhodné, že sv. František
ju nevníma len v materiálnom zmysle; hovorieval: „že pre Pána neopustil ešte všetko ten, kto
si ponechal mešec svojvôle …“ (2Cel 140)
Chudoba je pre sv. Františka predovšetkým poslušnosťou … nasledovaním Krista,
ktorý povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo.“
(Jn 4.34)
v krste sme totiž posvätení a naše posvätenie je zároveň aj poslaním; vyjadruje to aj
sv. Pavol v 1Kor: „ … neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás,
ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo
svojom tele …“ (1Kor 6,19-20)
materiálna chudoba však ani u Krista, ani u sv. Františka, nie je akýmsi
negativistickým postojom či stoickým pohŕdaním materiálnymi hodnotami; čo si cení Boh
bolo pre Františka viac … väčšou hodnotou, popri ktorej tá materiálna hodnota strácala svoj
lesk a svoju príťažlivosť … františkánska chudoba vníma materiálnu hodnotu paradoxne ako
niečo, čo je málo … čo nestačí … čo nestojí za reč a námahu …
preto Pán Ježiš v evanjeliu hovorí: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ
a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. v nebi si zhromažďujte poklady; tam ich
neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam
bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,19-21)
a v podobenstve o boháčovi, ktorý nevedel byť solidárny a zdieľať sa so
svojou hojnosťou, varuje:
„… Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: »Čo budem
robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.« Potom si povedal: »Toto urobím: Zrúcam svoje
sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem:
Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!« Ale Boh mu
povedal: »Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?«
Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý." (Lk 12,16-.21)
Boh – Otec je eminentne solidárny s nami; sv. Pavol v liste Rimanom o tom píše:
vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?
(Rim 8,32)
Chudoba je preto pre sv. Františka úsilím stávať sa darom …
Zvelebená pokora – sv. Bonaventúra o tom píše: „Ozdoba a Ochrankyňa všetkých
čností – pokora – naplnila Božieho muža (Františka) v hojnej miere … Na pokore, ako múdry
staviteľ, položil najprv svoj základ. Naučil sa to od Krista.
Hovorieval, že preto Boží Syn zostúpil z Otcovho lona na výsostiach do hlbín nášho
poníženia, aby vyučoval pokore, príkladom i slovom, ako Učiteľ a Majster.“ (LegV 6)
Sv. František však nezostal iba pri osobnej inšpirácii; Tomáš z Celana zaznamenáva
jeho rozhodnutie: „ … chcem aby sa bratia nazývali Menší … aby (boli) ako skutočne menší,
ktorí sú podriadení ostatným …“ (1Cel 38)
Toto sa neskôr dostalo aj do Regule; do samého názvu Rehole, ktorá z bratského
spoločenstva okolo sv. Františka, vznikla: Ordo fratrum minorum – Rád menších bratov. Nie
je to len názov, je to vlastne životný program; v podstate Regula, viac ani netreba …
Byť „menší“ znamená pristupovať k svojmu spoločenskému prostrediu, povedal
by som: „zdola“. To neznamená akési seba znehodnocovanie, ale vnímať hodnotu druhého,
ako čosi viac ako svoju vlastnú, a to z jednoduchého dôvodu (okrem príkladu Krista) totiž,
že je stvorený a milovaný Bohom, rovnako ako ja …
A vo vzťahu k druhému potom platí: „On musí rásť a mňa musí ubúdať."
(porov. Jn 3,30)
V takomto postoji niet miesta pre ľahostajnosť voči druhému, pohŕdanie druhým,
znevažovanie druhého či osočovanie druhého; pre hnev či nenávisť; pre žiadnu formu závisti,
šikanovania a zneužívania druhého; niet miesta pre šovinizmus a nacionalizmus;
konfesionálnu či medzináboženskú neznášanlivosť …
naopak, vnímať sa ako „menší“ znamená: ceniť si druhého, byť žičlivým a dobroprajným;
tešiť sa z dobra iného (či už ide o úspech, či čokoľvek iné) ešte viac ako z vlastného …
byť jednoducho blížnym, čiže človekom, ktorý je blízko, ktorý má dobrú vôľu byť pomocou
a oporou druhému bez podmienok a zaväzovania …
zmýšľať a konať takto znamená:
„búrať múry a stavať mosty“ … čo iné viac a naliehavejšie potrebuje práve naša doba !
… „ľudia i zvieratá sa cítia blažene“ … píše o slávení sviatku Narodenia Pána v dedinke
Greccio Františkov životopisec Tomáš z Celana …
tajomstvo vtelenia … narodenie Boha v tele … sa totiž dotýka nielen ľudského
sveta, ale aj ostatného stvorenstva, raneného (a zraňovaného) ľudským hriechom …
Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho
podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo
účasť na slobode a sláve Božích detí. (Rim 8,20-21)
… pre sv. Františka je osobitne príznačné, že aj neživé a živé stvorenstvo vníma ako „bratov
a sestry“ … a tak ich oslovuje a podľa toho aj usporadúva svoj vzťah k stvorenstvu …
sv. Bonaventúra píše: „ … akékoľvek drobné zvieratá nazýval bratmi a sestrami vo vedomí,
že má s nimi spoločný začiatok …“(LegV 8)
sú stvorené spolu s človekom a majú pôvod (ako aj človek) v Božej láske …
nejde tu však len o spoločný pôvod … ako aj z listu Rimanom vyplýva … ide aj o spoločný
cieľ
oslovovanie jednotlivých stvorení „bratmi a sestrami“ a tomu zodpovedajúci vzťah
… priam nežný … preto nie je žiadnou Františkovou romantickou poéziou …
ale hlbokou teologickou intuíciou …
pápež František o tom v encyklike Laudato si (2015) píše:
Týmto presvedčením nemožno pohŕdať ako iracionálnym romantizmom, pretože má
vplyv na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú naše správanie.
Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení
pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše
postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov,
ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom.
Naopak, ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho
vyplynie striedmosť a starostlivosť.
Chudoba a strohosť svätého Františka neboli len vonkajším asketizmom,
ale čímsi radikálnejším: odmietnutím toho, aby realitu považoval iba za jednoduchý predmet
na použitie a ovládnutie.
(Laudato si, 11)
—————————————————————————————————————–
2. deň 1. rozjímanie
Františkova vlastná duchovná životná cesta, ktorá vyvrcholila na LaVerne mala síce
svoju prehistóriu, avšak vo vlastnom zmysle slove začala asi po roku hľadania, keď sa k nemu
v kostole San Damiano neďaleko Assisi, po modlitbe pred krížom, prihovoril sám
Ukrižovaný: „ František, choď a obnov môj dom, ktorý ako vidíš, sa rúca.“ (2Cel 10)
Kríž pred ktorým sa modlil svätý František v polorozpadnutom kostole svätého
Damiána, neďaleko Assisi bol iný, ako ten, na aký sme zväčša zvyknutí hľadieť. Bolesť, ktorú
Pán Ježiš Ukrižovaný prežíval a ktorá predchádzala jeho smrti, tam takmer ani nebadať;
do popredia výrazne vystupuje skôr tajomstvo Kristovej slávy.
1. Kríž je Kristovou slávou. Už prorok Izaiáš o tom píše, keď predkladá Pánovo
slovo: „Hľa úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zveľadí sa veľmi … po
útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta … a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu
na smrť
a pripočítali ho k hriešnikom (Iz 52,13; 53,12)
Kríž je hlavným nástrojom Kristovho umučenia. Bolo ich viac: bič, tŕňová koruna,
aj iné veci súvisiace s Kristovým utrpením: klince, kladivo, kocky, ktorými vojaci losovali
o Ježišovo rúcho, trstina a ďalšie, v kresťanskom umení známe ako: „arma Christi“,
čo je odvodené z latinského slova: „arma“ a znamená: „nástroj, náčinie“; vo vojenskej
terminológii: „bojový nástroj, zbraň“. Sú to teda zbrane Kristove, zbrane, ktorými zvíťazil.
Kristovou zbraňou však nebola len fyzická vec, ale aj vnútorný postoj;
napríklad: zrieknuť sa násilia zoči-voči násiliu. To je napokon aj dnes riešením takmer
nekonečných a neustále sa stupňujúcich vojnových konfliktov v súčasnom svete.
Už v Getsemanskej záhrade, keď ho zajali (Peter) vytasil meč, zasiahol ním
veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. Pán ho však napomenul slovami: „Daj svoj meč na jeho
miesto … alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal
viac ako dvanásť plukov anjelov? (Mt 26,52-53)
I dotkol sa ucha veľkňazovho sluhu a uzdravil ho (Lk 22,51).
Vidíme tu aký pokoj, aký mier, uprostred nenávisti a nepriateľstva, aká odovzdanosť do
Otcovej vôle, aká ochota trpieť za ľudské hriechy v Ježišovi bola. Toto sú tie neviditeľné
„arma Christi“, Kristove zbrane, ktorými zvíťazil.
AKÝCH ZBRANÍ SA CHYTÁŠ TY ?
Svätý Pavol, apoštol o tom píše v 1. liste Korinťanom: „ … my ohlasujeme
ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak
Židov
ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť…“ (1Kor 1,23-24).
2. Kríž sa stal cestou Boha k človeku a preto je aj cestou človeka k Bohu a
svätý František tomu porozumel.
Svedčí o tom, okrem iného, aj jeho fiktívny príbeh o dokonalej radosti, ktorý
rozpovedal cestou bratovi Leovi: „ (keď) príde posol a povie, že všetci parížski magistri
(teológie) vstúpili do Rádu … to nie je pravá radosť. Podobne, že (tak urobili) všetci zaalpskí
preláti, arcibiskupi biskupi, ba aj francúzsky a anglický kráľ … to nie je pravá radosť. Takisto
ani to, že moji bratia išli k neveriacim a priviedli všetkých k viere; alebo že mám od Boha takú milosť, že uzdravujem chorých a robím veľa zázrakov … ani v tom všetkom nie je pravá
radosť …
ale … keď prichádzam za hlbokej noci v sychravý zimný čas … celý zablatený, uzimený
a zmrznutý pristúpim ku vchodu kláštora a po dlhom búchaní na dvere (mi brat zvnútra
odpovie): „Odíď (preč) … nepotrebujeme ťa (tu)“ a aj po opätovnej prosbe sa mi dostane
odmietnutia; ak aj potom ostanem trpezlivý a nerozčúlim sa, v tom je pravá radosť, pravá
čnosť a spása duše.
Kvietky svätého Františka opisujú túto fiktívnu udalosť ešte pestrejšie, keď brata
vrátnika predstavujú ako nahnevaného pre neodbytnosť prosiacich o útulok a hrčovitou
palicou ich zaženie od dverí.
„Ak toto všetko, brat Leo“, hovorí František, „trpezlivo a s radosťou znesieme,
mysliac na Kristove bolesti, ktoré máme znášať z lásky k nemu … v tom je dokonalá radosť
…“
(Kvietky 8)
Tá radosť o ktorej svätý František tu hovorí je radosťou z toho, že sa Kristovo
utrpenie sprítomňuje v ňom, že sa pripodobňuje Kristovi v tom najhlbšom tajomstve lásky,
že môže bojovať a víťaziť tými istými zbraňami ako Kristus.
Aj niektoré z jeho Napomenutí odrážajú myšlienku tejto dokonalej radosti a len v nej
možno tieto Napomenutia správne pochopiť.
Tak napríklad hovorí o tom, že blahoslavený je ten služobník, ktorý sa hneď
neospravedlňuje a pokorne prijme zahanbenie a výčitku za previnenie, na ktorom nemá
žiaden podiel (Napomenutie 22).
V pozadí takéhoto postoja je túžba spodobniť sa s Kristom, ktorý bol „prebodnutý pre naše
hriechy, strýznený pre naše neprávosti“ (Iz 53,5) a napokon radosť z toho, že sa tak stalo.
Kiež by sme boli lepšími učeníkmi kríža; skôr sa nám stáva, že sa ponárame do
smútkov, rezignácie, či (moderne povedané) frustrácie …
Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje … píše sv. Pavol a
pokračuje: A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani
budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť
odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi … (Rim 8,37-39)
PANE, POMÔŽ MI TO TAKTO VNÍMAŤ A PRIJÍMAŤ …
LEBO LEN TAK MÔŽEM VÍŤAZIŤ NAD SVETOM VO MNE I OKOLO MŇA …
3. Pán Ježiš Kristus – Nevinný – zniesol trest za naše viny; my – vinní – máme
skôr tendenciu zvaliť svoju vinu na iného alebo aspoň nájsť vinníka, ktorý za našu vinu
môže, ktorý ju zapríčinil a tak sa aspoň trochu ospravedlniť pred sebou i pred inými.
Neraz na tom aj čosi pravdy býva, pretože jestvujú aj pohoršenia; avšak často sa v
tomto úsilí ospravedlniť sa, pred sebou i pred inými, dopúšťame nespravodlivosti voči
blížnemu …
Ale: „ … ja som zhrešil, ja som spáchal zlo!“ (2Sam 24,17)
Sv. František v Napomenutiach hovorí, že: „mnohí ľudia, ktorí sa dopustia prehrešku … často
obviňujú nepriateľa alebo blížneho. Ale bezdôvodne: lebo každý má svojho nepriateľa v svojej
moci, totiž telo * , pre ktoré hreší …“ (Nap 10,1-2)
* nejde tu o negatívny či odmietavý postoj voči telu, ako to chápali bludári v časoch svätého Františka
(albigénski), ale zmysle teológie svätého Pavla, ide o zlú žiadostivosť a zlé túžby (2Lver 11,64),
ktoré sú v nás a ktoré „hýbu“ naším telom …zlé nie je telo, ale žiadostivosť …
Toto Františkovo napomenutie hovorí vlastne o pokore a opatrnosti …
o pokore v ktorej si človek dokáže uznať a priznať a vyznať svoju a svoj podiel na vine
a neobviňuje iných, skôr ospravedlňuje iných …
a opatrnosti, lebo hriech číha pri dverách a sleduje (nás) jeho žiadostivosť, a (my) ju predsa
(máme) ovládať (→ Gn 4,7)
preto je blahoslavený, ktorý takéhoto nepriateľa (totiž telo) … má vždy pod dohľadom
a uvážlivo dáva na neho pozor (Nap 10,3).
Svätý Bonaventúra, jeden z Františkových životopiscov, zaznamenáva na začiatku
jeho duchovnej cesty sen, ktorý mal a v ktorom videl nádhernú veľkú sieň s najrôznejšou
rytierskou výzbrojou, ozdobenú znakom Kristovho kríža. Františkovi sa dostalo vysvetlenia,
že tie zbrane patria jemu a jeho rytierom (LegV 1). Spočiatku si sen vysvetlil nesprávne, túžil
totiž
po svetskej rytierskej sláve;
až neskôr sa mu dostávalo vnuknutia, že Kristovo rytierstvo sa musí začať víťazstvom
nad sebou samým a tak hoci sa mu predtým bridilo, čo len hľadieť na malomocných, potom
pre ukrižovaného Krista, ktorý sa stal, podľa slova proroka opovrhnutým ako malomocný,
preukazoval malomocným s dobrotivou vrúcnosťou služby pokory a vľúdnosti, aby sebou
samým opovrhol (LegV 1).
Aj nám sa treba chytiť týchto zbraní Kristových; zbraní, ktorými Kristus zvíťazil;
zbraní, ktoré nezabíjajú iných, ale to zlé v nás, veď tí, čo patria Kristovi Ježišovi ukrižovali
telo s vášňami a žiadosťami, čítame v liste Galaťanom (Gal 5,24).
2. deň 2. rozjímanie
Ježiš Kristus ukrižovaný, bol neustále predmetom (Františkovho) rozjímania – ako kvet myrty,
rozvoniavajúcej na hrudi … (LegV 9) … súcítil s Ukrižovaným … (LegV 13) … za naše hriechy
… doslova: compassio – spolutrpel (s Ukrižovaným) …
pojem hriechu je pre súčasného človeka deformovaný … vníma sa často ako delikt –
priestupok – v morálnom alebo horšie: v právnom zmysle …
preto v dôsledku súčasnej krízy autority dochádza zároveň aj ku kríze chápania hriechu …
hriech sa preto alebo popiera alebo bagatelizuje … či dokonca považuje za slobodu (voľbu) …
za niečo, čo je súčasťou ľudskej prirodzenosti, ku ktorej patrí sloboda povedať NIE, že k tejto
slobode patrí možnosť konať podľa svojho a len tak možno využiť všetku šírku a hĺbku svojej
ľudskej prirodzenosti, byť skutočne sami sebou … skrátka, že zlo je v podstate dobrom a že ho
aspoň trochu potrebujeme, aby sme zakúsili plnosť bytia (sebauskutočnili) …
Toto je však lož otca lži a vraha od počiatku (Jn 8,44) … zlo je v skutočnosti vždy jedom,
ktorý človeka nepovznáša, ale vždy znižuje a pokoruje … (Benedikt XVI. homília 8.12.2005)
Deformovaný pojem hriechu vedie k deformácii až k nechápaniu potreby Vykupiteľa
a jeho utrpenia za naše hriechy …
Súčasný človek preto nechápe prečo by sa mal zaoberať a zamýšľať sa na Kristovým
utrpením vo vzťahu k sebe samému … utrpením ktoré sa udialo (a ak vôbec sa udialo) pred
dvetisíc rokmi …
Hriech však nie je len morálna a už vôbec nie len právna kategória … je niečím oveľa hlbším
… je ontologickou kategóriou … stavom bytia (alebo existencie) … stavom, v ktorom
stvorenie chce uskutočnenie seba sebaprojekciou bez Boha … nie milosťou … nie láskou,
ktorou je Boh
Hriech je postojom existenciálneho odmietnutia Boha … pojem Boha neznesie plurál …
Fridrich Nietzsche (1844-1900) prichádza s pojmom nadčloveka, ktorý je súhrnom
všetkého, čo môže obsahovať a poskytovať život a je vrcholom životnej sily … je
samovládcom disponujúcim bezohľadne vykonávanou mocou, účinne potláčajúcim všetko, čo
ho pozbavuje nadčlovečenstva … má všetko v sebe, vo vlastnom organizme, nepozná nijaké
hranice
a nepotrebuje nijaké iné ideály …
Boh nemôže byť … pre mňa, nadčloveka, by to bolo neznesiteľné …
Tieto Nietzscheho slová sú priam desivo mrazivé … Boh totiž nemôže nebyť !
A tak je stvorenie nútené byť tým, čo odmieta prijať, totiž stvorením závislým na Bohu …
a tak jeho utrpením je, že sa nemôže zbaviť ani Boha ani seba …
(Søren Kierkegaard, 1813-1855)
Tento exkurz do definície hriechu je potrebný k tomu, aby sme nahliadli do hrôzy Pánovho
utrpenia na kríži …
Kristus … sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: "Prekliaty je každý, kto visí na dreve" …
(Gal 3, 13)
(Boh) toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom,
aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.
(2Kor 5, 21)
Ježiš na kríži prijal na seba súd nad hriechom (hoci v ňom hriechu nebolo) … je to
zástupné utrpenie spravodlivého o ktorom píše prorok Izaiáš v štvrtej piesni o Božom
služobníkovi:
„Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel“,
(Iz 53,6-7)
Ježišove slová na kríži „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mt 27,46) vyjadrujú stav,
ktorý prežíva … stav súdu nad hriechom
… básnik vkladá Kristovi do úst slová:
„Zostúpil som až tam, kde bytie vrhá svoj tieň, nazrel som do priepasti a zvolal:
„Otče, kde si?“,
no počul som len večnú búrku, v ktorej nik nevládol …
Kalvária nie je vrch na ktorý Kristus vystúpil … je bezodná priepasť do ktorej zostúpil …
aby bol takto „Bohom odsúdený“ (Rim 8,3) …
zosnul a bol pochovaný ako Boží život v Božej opustenosti …
avšak v liste Efezanom o ňom sv. Pavol píše:
"Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov,
ľuďom dal dary."
A čo iné znamená to "vystúpil", ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je
ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.“ (Ef 4,8-10)
… tejto priepasti, z ktorej nebolo pre ľudský rod východiska, už viac niet … vyplnila ju
nekonečná láska Syna, ktorá neváhala podstúpiť nie ani tak muky kríža …
muky, ktoré by sme si snáď vedeli aj predstaviť, do istej miery pochopiť, a pýtať sa:
„Neboli snáď v dejinách aj väčšie?“
… ako skôr muky opustenosti: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Mt 27,46), muky,
ktoré presahujú akúkoľvek možnú ľudskú predstavu a pochopenie … a ktoré boli Kristovým
„propriom“ … čiže niečím, čo je (a mohlo byť) len jemu vlastné a neopakovateľné!
Toto … je biblické posolstvo, ktoré netreba oslabovať, akoby sa ukrižovaný (Kristus)
modlil k Bohu v nerušenom spojení a zomrel v Božom pokoji … akoby bol povznesený nad
všetko utrpenie ukrižovania … alebo sa ho dotýkalo len do istej miery či hĺbky jeho osobnosti
(Balthasar U.H., Teológia troch dní. Dobrá kniha Trnava 2009, str. 140)
(v ukrižovaní) Boh ako človek Kristus vzal na seba celú „Adamovu“ vinu (Rim 5,15-
21), aby bol „vydaný“ ako … stelesnenie hriechu a nepriateľstva (→ 2Kor 5,21; Ef 2,14)
Zvíťazil (však) Lev z Júdovho kmeňa (Zjv 5,5) … nič a nikto na svete, hoc by sa akokoľvek
namáhal, už nemôže urobiť aby sa nestalo, čo sa stalo …
Naplnili sa slová proroka Izaiáša:
… Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením.
Ak dá svoj život na obetu za hriech,
uvidí dlhoveké potomstvo
a podarí sa skrze neho vôľa Pánova …
Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta.
Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou
ospravedlní mnohých
a on ponesie ich hriechy …
Preto mu dám za údel mnohých
a početných dostane za korisť,
lebo vylial svoju dušu na smrť
a pripočítali ho k hriešnikom.
On však niesol hriechy mnohých
a prihováral sa za zločincov …
(Iz 53, 10-12)
… nič a nikto na svete, hoc by sa akokoľvek namáhal, už nemôže urobiť aby sa nestalo, čo sa
už stalo, totiž aby Kristus nezomrel a nevstal z mŕtvych, aby ľudia neboli vykúpení …
… aby som nebol vykúpený …
Kristova láska sa nedotýka ľudstva ako akéhosi anonymného celku,
akosi neosobne, ale dôverne, každého jednotlivo … teda osobitne mňa …
Tu môžeme len stíchnuť a spolu so sv. Františkom vyznať:
… za toho, ktorý pre nás tak veľa znášal, toľko dobrého urobil a v budúcnosti urobí,
nech všetko tvorstvo na nebi, na zemi, v mori a v priepastiach vzdáva Bohu
chválu, česť a dobrorečenie,
lebo on je naša udatnosť a sila, len on je dobrý, len on je najvyšší,
len on je všemohúci, hodný obdivu a slávy, len on jediný je svätý,
hodný chvály a veleby na nekonečné veky vekov. Amen.
(2LVer 10, 61-62)
3. deň 1. rozjímanie
Svätý František, pred svojím obrátením, nebol priveľmi vzdialený „spoločenskému
štandardu“ tých čias, aj keď svätý Bonaventúra (LegV 1) zaznamenáva niektoré pozitívne
charakterové rysy, ktoré mu boli vlastné:
– súcit a štedrosť voči chudobným
– poddajná miernosť a jemné spôsoby chovania
Snáď aj jeho prirodzený súcit s chudobou (biednym stavom) zohral svoju úlohu,
keď hľadajúc svoju životnú cestu, narazil na kostol San Damiáno (neskôr i Panny Márie
Anjelskej – v Porciunkule):
Tomáš z Celana píše: „ … Keď sa približoval k Assisi, narazil cestou na starý kostolík,
postavený ku cti sv. Damiána; bol takmer na spadnutie. Pohnutý súcitom s úbohosťou
kostolíka, vstúpil dovnútra …“ (1Cel 8-9)
Tu počul hlas Ukrižovaného: „František, choď a oprav môj dom, ktorý,
ako vidíš, chátra“ … Tomáš z Celana potom v súvislosti s touto udalosťou píše:
„ …odvtedy bola jeho duša akoby zranená a spolutrpela s Ukrižovaným …“ (2Cel 10)
… potom, po istom čase „ … odišiel na … miesto, nazývané Porciunkula. Tam bol kostolík
zasvätený Panne a Bohorodičke. Bol však opustený a nikto sa o neho nestaral. Keď videl
v akom biednom stave je Božia svätyňa, pocítil súcit …“ (1Cel 21)
Neskôr pochopil, že Pánovým domom (ktorý je v takom biednom stave)
je Cirkev … je to Pánova Cirkev … a … Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,
aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej
niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5,25-27)
…
… v tomto pohľade nemohol zdieľať postoj heretikov svojej doby, ktorých Cirkev
pohoršovala a odmietali ju a zavrhovali ako farizeji cudzoložnú ženu, ktorú chceli
ukameňovať (Jn 8,1-11)
… prirodzene, vždy jestvujú väčšie alebo menšie dôvody, ktoré človeka rozčúlia.
Začína sa to už v miestnej Cirkvi a môže to za vami vyliezť až do priestorov spoločného
vedenia Cirkvi, v ktorých teraz pracujem. Vždy sa nájdu ľudia, a s nimi aj protivné veci, ktoré môžu nahnevať. Ale veď ani z rodiny hneď nevystupujeme, ak je láska, ktorá nás spolu viaže,
silnejšia; ak je ona hlavnou silou, ktorá hýbe naším životom. A tak je to aj s Cirkvou. Aj tu
viem, že nie som tu len kvôli tomu alebo onomu, viem aj to, že sa v nej stalo už mnoho
historických omylov, že jestvujú aj faktické mrzutosti. Ale viem aj to, že všetky tieto veci
nemôžu na Cirkvi zrušiť to, čo je jej vlastné. Z jedného obyčajného dôvodu – pretože to
pochádza celkom odinakiaľ a odtiaľ aj bude prichádzať … *
(Ratzinger J.: Boh a svet. SSV Trnava 2005, str.54-55)
… choď a oprav môj dom … to je vlastne Pánovo pozvanie aj pre každého z nás …
blažený František si želal, aby jeho synovia boli deťmi pokoja … a vo vzťahu
k duchovenstvu, boli diskrétni ak ide o ich chyby a dopĺňali ich nedostatky a keď to všetko
robia, boli čo napokornejší (Zd 54)
sv. Klára píše sv. Anežke Českej v podobnom zmysle: „ … pokladám ťa za
spolupracovníčku samého Boha a za tú, ktorá dvíha klesajúce údy jeho nevýslovného tela …
(3LAnez 6-8)
… ide teda aj o „klesajúce údy jeho nevýslovného Tela“, čiže veriacich,
či už ide o kňazov … rehoľníkov … laikov … nie je našou úlohou „hodiť kameň“ …
Sv. Anton Paduánsky premieta tajomstvo Cirkvi do tajomstva ľudskej duše …
s obľubou rozvíja tému duchovnej Cirkvi v tom v zmysle, že v nej zaujímajú prvoradú
úlohu ľudia „duchovní“ (ľudia „Ducha“) čiže túžiaci po svätosti …
Výraz (ľudia) „duchovní“ je známy z listu svätého Pavla Galaťanom: Bratia, keby
aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní napravte ho v duchu
miernosti
(Gal 6,1) … Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať
porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život (Gal 6,7-8).
Človek „duchovný“ je synonymom autentického kresťana, ktorý prijal dar Ducha Svätého
a žije podľa neho …
… Cirkev jestvuje a žije predovšetkým vo vnútri každej jednotlivej duše …
sv. Anton však nepopiera inštitucionálnu stránku Cirkvi, považuje ju za samozrejmú;
len zdôrazňuje prvenstvo túžby po svätosti …
nie je dôležité, či je niekto prelát, či obyčajný veriaci,
dôležité je túžiť po živote „v Duchu“
Každý z nás je teda v istom zmysle Pánovým domom, na oprave ktorého sa treba namáhať …
Dominikánsky kazateľ Štefan z Borbone (1261) zaznamenáva Františkovu kázeň
cirkevným hodnostárom, ktorí sa zišli na pozvanie biskupa; biskup pripravil pre Františka
skvele vypracovanú kázeň a požiadal ho, aby ju na zhromaždení predniesol. Napriek tomu,
že si ju dlho predtým opakoval, keď ju mal predniesť, nezmohol sa ani na jediné slovo.
Otvoril preto voľne žaltár a očami spočinul na slovách: „Hanbu svojej tváre, mám stále na
pamäti“ … a začal hovoriť, že oni, preláti, sú tvárou Cirkvi a práve na nich by mala žiariť jej
všetka krása. A ako hovorí svätý Augustín: „Tvár, aby bola skutočne krásna, musí byť
pravidelná v proporciách, vhodne ozdobená a príjemnej farby.“ Tá tvár je však teraz pokrytá
hanbou
pre ich zlý príklad. Čím viac niektorá časť tela vyniká a je viditeľná, krásna a dôstojná,
tým väčšiu hanbu spôsobuje škvrna na nej … kázeň vzbudila prospešné zahanbenia a hlboký
dojem …
každý z nás, na svojom mieste je tvárou Cirkvi …
Názory na Cirkev (aj medzi veriacimi sú rôzne) … jestvuje široké spektrum od prijateľných
až po neprijateľné … sv. František ju vnímal ako „svätú matku rímsku Cirkev“ … a podľa toho
k nej zaujal aj svoj osobný postoj, ktorý sa dostal aj do Regule, pravidla života jeho
nasledovníkov …
zaujal základný postoj pre tajomstvo v nej skryté, ktoré nie je dielom ľudí, ale Božej
milosti … Božieho milosrdenstva …
tým tajomstvom je Kristus sám, podľa svojho slova: „ … hľa, ja som s vami po všetky
dni až do skončenia sveta." (Mt 28,20)
On, Kristus, je prítomný nie ako nejaká spomienka na historickú osobnosť, ale ako živý
a pôsobiaci s mocou v dejinách … v priestore a čase …
a Cirkev je jeho kráľovstvom, ktoré nie je z tohto sveta (Jn 18,36) … ale je vo svete … ako
spoločenstvo pútnikov a cudzincov (1Pt 2,11) na ceste do nebeskej vlasti (Flp 3,20) v ktorej
má svoje naplnenie a zavŕšenie ako sväté mesto, nebeský Jeruzalem (Zjv 21,10) … ako
Baránkova nevesta (Zjv 21,9)
Svätý otec Benedikt XVI. v katechéze o svätom Bonaventúrovi (10.3.2010) cituje
slová tohto „Serafínsky učiteľa“:
„Oper Christi non deficiunt, sed proficiunt“ (čo znamená) Kristove diela nejdú
dozadu … ale napredujú … postupujú
… fenomén svätého Františka mu dáva istotu, že bohatstvo Kristovho slova
je nevyčerpateľné a že aj v ďalších generáciách sa môžu objaviť nové svetlá …
a tie sa aj skutočne objavovali a objavujú … galéria svätých mužov i žien, všetkých
stavov a vekových kategórií, v dejinách Cirkvi, ako aj v našich časoch, to dokazuje …
takým svetlom, môže a má byť každý jeden z nás …
známe Augustínovo „mohli tamtí a tamtie, prečo ty nie ?!“
je pre nás výzvou i povzbudením … svätosť života je predovšetkým dielom Božej milosti, ktorej sa len treba otvoriť
a dať k dispozícii … ako Mária z Nazareta … ako František z Assisi … a mnohí iní …
Boh to chce …
3. deň 2. rozjímanie
Srdcom Cirkvi je Eucharistia – z nej Cirkev žije (sv. Ján Pavol II.) – z nej sa rodí (ako nová
Eva z prebodnutého boku nového Adama – totiž zo sprítomňujúcej sa obety Krista na kríži,
kdekoľvek a kedykoľvek sa slávi svätá omša v zmysle jeho vlastnej vôle, ktorú vyjadril pri
Poslednej večeri) … v nej vrcholí aj činnosť a poslanie Cirkvi, ako učí II. vatikánsky koncil
v konštitúcii o posvätnej liturgii …
Eucharistia bola aj ohniskom spirituality sv. Františka … Tomáš z Celana zaznamenáva:
„z celého srdca a so zanietením uctieval sviatosť Pánovho tela. Žasol nad ponižujúcou sa
blahosklonnosťou a milostiplnou láskou. Túžil byť denne prítomný na svätej omši a často
prijímal telo Pána s takou oddanosťou a nábožnosťou, že aj iných k oddanosti strhával.
Onen presvätý dej sledovával sa veľkou úctou a celý sa prinášal ako obeta
A keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha s tým planúcim ohňom, ktorý
na oltári jeho srdca vždy horel … (2Cel 201)
Ťažko nájdeme Františkov spis, v ktorom by sa tajomstva Eucharistie, čo len málo nedotkol
…
Vo svojich Napomenutiach upozorňuje, že:
„ … duch oživuje, telo nič neosoží (Nap 1,6), preto pravou (životnou) múdrosťou je smerovať
k večnému životu (→ 2Cel 102) …
… ten sa zjavuje v Ježišovi Kristovi a v spoločenstve s ním (1Jn 1,1-3), ktoré sa uskutočňuje
v Eucharistii (Nap 1,12) …
… týmto spôsobom je Pán so svojimi vernými ako sám hovorí: „A hľa, ja som s vami po všetky
dni až do skončenia sveta“ (Nap 1,22) …
svätý František tu vyznáva základné prvky viery Cirkvi vo svojej dobe, a ktorá učí:
a. nielen o živom, ale aj oživujúcom Tele a Krvi v Eucharistii (Nap 1,10-11)
b. o zmene podstaty chleba a vína pri zachovaní formy chleba a vína (Nap 1,19-21) *
c. o tajomstve Kristovho vtelenia, utrpenia a oslávenia v Eucharistii,
pričom sv. František zvlášť vyzdvihuje pokoru vtelenia (Nap 1,16-18)
Napokon (Nap 1,9; 1,18) zdôrazňuje náuku Cirkvi, podľa ktorej nikto, hoci by bol
akokoľvek počestný, nábožný, svätý a rozumný, nemôže a nesmie konsekrovať Eucharistiu
a vykonať oltárnu obetu, ak to nie je kňaz platne ordinovaný viditeľným a hmatateľným
biskupom (→ vyznanie viery pápeža Inocenta III. proti valdéncom z roku 1208).
* svätý František používa v tomto Napomenutí pojem nie „premenenie“ (transubstantiatio), známy zo
scholastickej teológie ale: „posvätenie“ (sanctificatio), známy z patristickej tradície; významovo však ide o to
isté; latinské „transubstantiatio“ (alebo aj „consecratio“) je vysvetlením (patristického) „sanctificatio“.
Tomáš z Celana zaznamenáva, že František … miloval Francúzsko, pretože sa tam
ctilo Telo Pána a z úcty k najsvätejšej Sviatosti si prial tam zomrieť … (→ 2Cel 201).
Vo francúzskych diecézach (v Paríži od roku 1200) sa totiž v tých časoch rozširoval
zvyk pozdvihovania konsekrovanej hostie vo svätej omši s cieľom uctenia si Eucharistie
zhromaždenými veriacimi.
Od roku 1246 sa tu slávil sviatok ku cti Pánovho Tela, ktorého začiatky siahajú do
roku 1209 … pápež Urban IV. ho v roku 1264 zaviedol pre celú Cirkev …
Sv. František zanechal aj komentár na modlitbu Pána, Otče náš, v ktorej „chlieb náš
každodenný“ chápe v eucharistickom zmysle.
V prosbe: „Chlieb náš každodenný“, je problémom preklad gréckeho slova:
„epiúsios“, ktorý sa zvyčajne prekladá ako „každodenný“ …
avšak Katechizmus katolíckej Cirkvi poučuje, že výraz „epiúsios“ – v latinskej tradícii
prekladu: supersubstatialis – čiže nadpodstatný, označuje priamo Chlieb života, Kristovo telo,
„liek nesmrteľnosti“, bez ktorého nemáme v sebe život …
… Kristus sám je chlieb, ktorý zasiaty do Panny, vykvasený v tele, zhotovený v utrpení,
upečený v peci hrobu, uložený v chrámoch a obetovaný na oltároch – každý deň poskytuje
veriacim nebeský pokrm … (sv. Peter Chrysológ, biskup v Ravene, 5. storočie)
Eucharistia je „communiom“, čiže spoločenstvom
– predovšetkým s Kristom a skrze neho, s ním a v ňom i s Otcom a Duchom Svätým
… prijímajúc Krista v Eucharistii vstupujeme do tajomstva účasti živote Najsvätejšej
Trojice … je to skryté, ale skutočné … je to milosť … nezaslúžený a nezaslúžitelný dar Božej
lásky …
– je tiež spoločenstvom medzi nami navzájom – spája nás život, ktorý prijímame –
obrazom tohto spoločenstva je Pánovo podobenstvo o viniči a ratolestiach (Jn 15,1-11)
Toto vzájomné spoločenstvo je pre nás darom a zároveň predmetom starostlivosti,
aby sme ho nestratili, preto Pán v evanjeliu hovorí: „ … Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem
vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako
ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo
vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. (Jn 15,9-11)
Do tohto „communio“ sme nielen milosťou uvedení, ale dostáva sa nám aj milosti,
aby sme v ňom mohli ostávať … neprijímajme teda Božiu milosť nadarmo … (porov. 2Kor
6,1)
Eucharistia je aj našou obetou …
… modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu,
Otcovi … vyzýva kňaz vo svätej omši
Pripomeňme si postoj sv. Františka: Onen presvätý dej sledovával sa veľkou úctou a celý sa
prinášal ako obeta …
Prinášame seba … svoje prosby a príhovory … svoje radosti i úzkosti, či starosti … svoje
námahy a práce … svoje choroby a slabosti … svoju radosť z dobrého diela i skrúšenosť srdca
z viny …
To všetko vkladáme do hostie, ktorá sa v tajomstve premenenia skrze kňaza, stáva obetou
Kristovho Tela … on to všetko pozdvihuje k Otcovi …
ako živú a oživujúcu obetu … na slávu a chválu jeho milosti a lásky
ako zmiernu obetu za naše hriechy, a nielen za naše, ale za hriechy celého sveta …
a nielen to: Eucharistia je aj obetou celého stvorenstva
… prinášame chlieb a víno … plod zeme a práce ľudských rúk … zem, voda,
vzduch, oheň … tieto základné živly sveta sú tu skryté a prítomné … celý Vesmír sa spolu
s človekom a jeho tvorivou prácou skrze Krista, s Kristom a v Kristovi dáva Bohu Otcovi …
ako jemu milý dar … posvätený Kristovou obetou na ktorej má účasť a podiel …
svätá omša je liturgiou celého stvorenstva …
… bez kňaza by nemohla byť … bez Krista, ktorý vo sviatosti kňazstva dáva účasť na svojom
jedinom kňazstve … by nemohol byť kňaz …
Akou úžasnou milosťou je tajomstvo Eucharistie!
Sv. František jasá a vyzýva:
„Každý človek nech sa chveje, celý svet otriasa a celé nebo jasá, keď je na oltári v rukách
kňaza Kristus, Syn živého Boha … aká obdivuhodná veľkosť a nesmierna dôstojnosť …
(LRad2,26-27)