V snahe pomôcť vytvoreniu novej tradície sme sa aj tento rok vybrali na sv. Sedembolestnej
pešo do Šaštína. Trasu sme zvolili tú istú ako vlani : Smolenice – Šaštín, tým pádom odpadlo
blúdenie a otázniky nad mapou. Tempo nás akosi neopúšťalo a do cieľa sme dorazili niečo po
17-tej. Ale byť v cieli púte už na začiatku článku …. to sme nechceli, zvlášť keď to
podstatné je práve putovanie, či? Takže pekne od začiatku ;o)
Odozva na nápad ísť aj tento rok nebola priveľká, teda zvlášť z radov Gifrákov, tak som potom
pozývala kade-koho. Z kade-koho sa nakoniec vykľula len spolužiačka Lucky Rukavicovej (a tú
pozvala Lucka ;o)) a moja najmladšia sestra Majka.
A tak sme v sobotu ráno stáli na trnavskej vlakovej stanici v takomto zložení : ja (Anička),
naša Majka, Zuzka a Oliver, Miriam, Lucka a jej spolužiačka Heňa, br. Slávko a br. Simeon,
Janka a br. František, ktorý docestoval z Trstenej len z lásky k nám (a ešte k tomu mal aj
mapu ;o))
V tejto príjemnej a komornej zostave nám cesta rýchlo ubiehala, počasie nám prialo – až na
zopár kvapiek ráno pod Zárubami, ale to sme šli pod stromami – bolo ozaj krásne. Jeleň sa
síce nekonal (ako minulý rok), ale zo dve srnky sa mihli. Od iných divých zverov nás Pán
ochraňoval a vyslyšal modlitby našej Lucky, ktorá diviaka stretnúť ….. no, netúžila ;o).
V družnej debate aj mlčaní sme pokračovali vojenskými lesmi nášho Záhoria a hoci sme boli na
púti, neobišli sme dva šenky a doplnili tekutiny (kofolááááá ………… keď ju miluješ, …
ďalej to poznáte) a aby ste si nemysleli, že sme šli jak pohani … dali sme za vás všetkých
aj ruženec.
Do Šaštína sme dorazili v pomerne rekordnom čase, okolo piatej hodiny popoludní. Možno svoje
urobila aj putovná Gifra, predsa, nôžky už boli viac trénované ako vlani ;o).
Po ubytovaní sa v saleziánskom oratóriu nasledovala o 19:00 sv. omša, počas ktorej nám Máriu
ako súčasný, moderný a stále aktuálny vzor svätosti predstavil známy český diakon (a psychiater
;o)) Max Kašparu. Kto nebol a nepočul ……. no ………. možno nájde na webe ;o).
Pokračovalo sa mládežníckym programom, ktorý mali na starosti bratia Kapucíni + Stanley. Tí ho
poňali takpovediac koncertne, mne osobne by vyhovovalo aj niečo duchovnejšie, ale zase
nemožno povedať, žeby hrali pred prázdnym kostolom. Takže aj koncert …. móóóže byť. Pre
tichšie nátury bola vedľa sakristie adorácia, myslím, že hojne využívaná. Ak by som pridala
vlastnú skúsenosť, tak putovanie (tj. pomerne stereotypná fyzická aktivita spolu s mlčaním)
je pre mňa takým zvláštnym časom, kedy majú možnosť vyjsť na povrch rôzne otázky, pocity,
nedoriešené veci. A priniesť to na konci dňa pred sviatostného Pána, no čo viac si môžem
želať ;o)). Dúfam, že možnosť tichej adorky z tejto púte nezmizne ani po budúce roky a
spokojne by jej mohli bratia saleziáni obetovať aj väčšiu miestnosť.
Vytrvalci vytrvali (ja som to o 22:00 zabalila) a po spoločnej modlitbe ruženca v bazilike
našu púť zavŕšila polnočná sv. omša, ktorú celebroval don Valábek.
Aj tento rok chcem veľmi poďakovať všetkým, ktorí sa odhodlali a šli, za spoločenstvo,
ktoré môžeme aj takto spolu tvoriť a verím, že o rok Vás zase zlanárim ………. a nielen
Vás ;o)).
Anička