A opäť to tak mega rýchlo ubehlo! Krásny gifrácky týždeň je za nami a ja sa chcem s Vami podeliť o tom, čo všetko veľkolepé sme spoločne zažili, prežili, ale hlavne vytvorili.
Je krásne dusný slnečný pondelok. Prípravy vrcholia. Ani sme sa nenazdali a na železničnej stanici zastavili vlaky, z ktorých už mávali ručičky natešených účastníkov tohto ročníka. Trošičku nás aj zmočilo cestou k registrácii a to sme v tomto okamihu ani netušili, že to nie je naposledy počas nastávajúceho týždňa. Dážď iba umocnil dobrú náladu a po chutnej večeri – vyprážaný syr s hranolkami nasledovalo uvedenie do témy tábora (mimochodom nadpis tohto článku). Býva u nás dobrým zvykom, že o túto časť programu sa už tradične netradične starajú naši animátori. Nechýbala ani úvodná sv. omša a samotné predstavenie skupiniek. Tento rok ich bolo 7 ako i 7 bolestí našej nebeskej Mamy. Po tomto počiatočnom programe sme sa už všetci tešili do spacákovo-karimatkových postelí.
V utorok sme sa prebúdzali do pochmúrneho rána, no našťastie to boli len vonkajšie prejavy. Raňajší program sa niesol v duchu premýšľania (písali sme listy) o sebe samom…o tom, čo všetko máme na srdci a následne (do niekoľkých dní) nám na tieto naše otázky, myšlienky a pod. odpísal niekto iný, cez ktorého sa nám prihováral Boh. Nasledovalo príjemne hravé počúvanie, načúvanie v podobe rôznych aktivít, kde sme súťažili ako skupinky. Počasie nemalo chuť sa zlepšiť a tak sme popoludnie prežili športovo. Vo večernej sv. omši sme mali možnosť zhliadnuť dramatické predstavenie druhej bolesti Márie (Úteku do Egypta). Nesmiem, ale hlavne nechcem zabudnúť na prvý radostný večer. Bolo vážne veselo.
Stredný deň týždňa bol veľmi pestrý. Dopoludnie sme začali debatou o tom, kto je žena a kto je muž. Neskôr sme si i vyskúšali rôzne úlohy, ale opačne – napr. chlapci krájali cibuľu, lakovali nechty animátorkám a iné nezvyčajné aktivity a dievčatá zase murovali či holili animátorov. Večer sme prežili v spoločenstve i s Fiľakovskými veriacimi. S Eucharistickým Kristom sme vyšli až na hrad, kde sme sa spoločne modlili za toto mesto, za tento kraj, za ľudí, ktorí tam žijú.
Nastávajúci, konečne i horúci deň sa tak trochu niesol v duchu služby. Naša cesta smerovala do blízkej obce s názvom Ratka, kde sme boli trošička nápomocní – natierali sme, šmirgľovali sme, umývali sme, okopávali sme a po tom všetkom nasledoval chutný kotlíkový gulášik. Keď bolo telo napapkané chceli sme posilniť i ducha a to sv. omšou spoločnosti domácich. V tento deň nás čakalo ešte jedno prekvapko v podobe neďalekého maďarského kúpaliska. Unavení, ale okúpaní sme sa vrátili naspäť do našej rodnej vlasti a večer sme si pozreli krásny film. Ako sa na správny tábor patrí ani u nás nesmela chýbať nočná hra, ktorá dostala priestor v túto noc.
Posledný pracovný deň gifráckeho týždňa sme sa vydali na cestu. Cieľom bolo síce rozmermi malé, ale srdcom veľké pútnické miestečko – Galamba. Čakala nás veľmi neobyčajná noc. Noc pod hviezdami s Kristom, no ešte pred touto vzácnou časťou dňa sme mali možnosť sa vyblázniť v priestoroch improvizovaného improvizovaných ihrísk a zahrať si napr. aj volejbal posediačky. Krásnou chvíľou bola i krížová cesta, ktorú sme stvárňovali skrz štronzo alebo i tanečné vystúpenie našich troch grácií, ktoré nám umelecky stvárnili posolstvo, že hriech bol porazený.
A je tu sobota. Po krásnom prebudení do ešte krajšieho letného dňa, sme si vypočuli svedectvo mladého lekára a potom sme mali možnosť sláviť sv. omšu a po nej sme sa opäť vydali na cestu späť. Prekvapil nás dážď asi v polovici cesty. A zase sme raz zmokli a tešili sa z toho ako malé deti, keď sme skákali do kaluží. Popoludnie sme prežili v rodinách, kde sme sa s nimi modlili, vypočuli si ich životné príbehy či dokonca sme išli rozdávať jedlo tým menej majetnejším. Ani sme sa nenazdali a prišiel čas posledného spoločného večera. Bol tu priestor na pobavenie sa navzájom. Na tanec. Na rozhovory. Ako býva v posledných rokoch zvykom po tancovačke nasledovala tzv. polnočná sv. omša, ktorá sa tradične nekoná v tento čas :).
V nedeľu sme za sebou upratali, vymenili si kontakty, rozlúčili sa, poďakovali a zamávali si na cestu do našich domovov.
Ďalší neopakovateľný ročník tohto tábora je za nami. Bol plný návštev, prekvapení, ale hlavne stretlo sa tam mnoho vrúcnych a veselých mladých ľudí. Myslím si, že nikto neľutuje, kto sa ho zúčastnil a ten, kto si to iba prečítal a nebol tam, má možnosť si to vyskúšať už na budúci rok 🙂
Aďka 🙂
