KRISTOV HLAS VOLÁ(L) NÁS a my sme aj znovu prekročili pomyselnú hranicu štartu Gifry. Chcete vedieť ako nám bolo? Tak sa pohodlne usaďte a pozorne čítajte 🙂
Je nádherné, horúce júlové pondelkové popoludnie a desiatky mládencov a diev sa valia do Dolného Kubína, kde chcú zažiť dobrodružstvo s Pánom vo františkánskom duchu. Rok 2013 je vyhlásený za Rok viery a preto sme sa aj my tak trocha inšpirovali touto myšlienkou a celý tábor sme sa venovali tejto téme. Príznačným prvkom 12teho ročníka Gifry boli aj táborové mená, pod ktorými sme sa prezentovali celý čas. Ako už u nás býva dobrým zvykom, začali sme malou, drobnou vtipnou prešmyčkou v podobe scénky (kto to nevidel, fakt môže ľutovať, že prišiel o také heroické herecké výkony našich animátorov, ale do vankúša nemusí plakať, pretože je tu šanca na najbližšom tábore 😉 ). Ani účastníci nezaháľali a po menšom oťukaní sa v skupinke si vymysleli a od prezentovali podľa daných indícií a pomôcok svoje názvy. Bez sviatostí by vyznávanie viery nemalo účinnosť, lebo by tu chýbala milosť podporujúca svedectvo veriacich a tak sme prvý spoločný večer ukončili obnovením krstných sľubov.
Prvý putovný deň – Bez vysvetlenia, pobalení a hladní sme vyrazili nevediac kam. Tak ako Abrahám opustil svoje bydlisko a vybral sa tam, kde ho poslal Boh, on v dôvere a odovzdanosti kráča. Podobne je to s našou vierou počas detstva. Dá sa povedať, že je ešte v „plienkach“ a potrebuje niekoho, kto ju bude viesť…nejaké barličky, o ktoré sa bude opierať. V duchovnom živote takou oporou nám je sviatosť pokánia a sviatosť Eucharistie. Nad tajomstvami týchto dvoch sviatostí sme sa hlbšie zamýšľali v tento deň, ktorý sme zavŕšili spoločnou modlitbou svätého ruženca v malebnej obci Malatiná.
Stredajší o trocha menej putovný deň začal dosť vtipne a to tanečným uvedením do témy – puberta a s ňou spojená sviatosť birmovania. V tomto divokom životnom období sme ovplyvňovaní ľuďmi, činmi, okolnosťami, teda všetkým možným a rovnako ako sv. František hľadáme samých seba a svoju životnú cestu. Doobedňajší čas sme si okrem iného spríjemnili scénkami zo života svätca, ktorý tiež podliehal rôznym vplyvom. Poobede sme osviežili telá vo vodopádoch či v malej termálnej jamke, ale hlavne sme pookriali ducha na sv. omši spolu s veriacimi, ale nádherným zážitkom bola aj moderovaná adorácia s úvodnou scénou vo večeradle.
Cho(č)ďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium…a my sme išli a aj svojím výstupom, zostupom a i čakaním sme ohlasovali Božie kráľovstvo a krásu spoločenstva. Nebolo to ľahké ako ani výber povolania v našich životoch. Aj keď ani výhľad z Choča nebol na zahodenie, stredobodom dňa bola nádherná a radostná sv. omša vo Valaskej Dubovej. Jasot sa niesol celým večerom, ktorý sme prežili v Komjatnej. Tu bol priestor pre zábavku ba dokonca pre divadelné predstavenie pod režijnou taktovkou br. Paľka.
Piatok – unavení po predošlom turistickom výkone sme ešte nabrali trocha síl…vstali sme a išli premýšľajúc nad sviatosťou pomazania chorých a nad smrťou. Úchvatným uvedením do tejto dosť zložitej témy bolo jej umelecké stvárnenie. Po niekoľkých kilometroch chôdze – najprv v skupinkách plniac aktivity a potom pokope, ako veľká rodina sme prekročili za spevu hranice pôvabného liptovského mestečka s názvom Ružomberok. Bolo to „miesto činu“ národného stretnutia, kde sa stretlo vyše 2000 mladých ľudí z veľkých diaľav a aj z blízka a duchovne sa spojilo so sv. Otcom Františkom i miliónmi ľudí v brazílskom Rio de Janeiru – tu sa konali svetové dni mládeže. Boli sme dosť výrazne viditeľnou skupinkou v Ružomberskej koniarni, kde sme svoju televíznu kariéru odštartovali na úvodnej sv. omši s domácim otcom biskupom.
Predposledný spoločný deň tábora sme začali modlitbou spoločne so všetkými mladými z bratislavskej diecézy. Bol to výnimočný čas, pretože sme mali možnosť prezentovať sa všetkým ostatným ako františkánska mládež a myslím, že sme to zvládli na jednotku 🙂 a to nie len pomocou kofoly, ale hlavne nadšeným a jasavým prežívaním popoludnia ako veľká františkánska rodina.
A prišla aj nedeľa. Tá nedeľa, kedy sme sa museli rozlúčiť a odísť späť do domovov. Bol to čas rozlúčky a najmä povzbudenia sa vo vytrvalej viere. Čo iné ako sv. omša, kde sme prijali Krista do svojich sŕdc, by nás mohla viac naštartovať a dodať elánu ísť a hlásať Evanjelium do všetkých kútov tejto planéty…
Gifra týždeň v roku 2013 bol opäť požehnaním. Verím a modlím sa, aby to nebol požehnaný čas iba pre nás všetkých, čo sme toho boli účastní, kedy Duch v nás oheň zapálil, ale aj pre ostatných, ktorých cestou životom stretneme…lebo svet sa skloní raz pred Kráľom a my všetci uvidíme Božiu slávu…
Aďka 🙂
