Pred dvomi rokmi sen neistej budúcnosti, dnes prežitá realita. Boli sme tam. Na druhom
stretnutí františkánskej mládeže v Španielsku! A bolo františkánsky, mlado, zázračne.
Písal sa rok 2009 (to pre tých, ktorí to budú čítať neskôr :o) ), keď sme sa začiatkom augusta
(7.8., pozdravujem brata Matúša, ktorý práve oslavoval narodeniny) konečne stretli všetci z východu,
stredu aj západu Slovenska v bratislavskom františkánskom kláštore, aby sme spolu začali púť. Správny
štart každej akcie začína pri Pánových nohách, to predsa všetci vieme, a tak sme sa spojili vo svätej
omši. Po nej sme sa nebojácne vydali na cestu. Čakali nás dva nádherné slnečné dni, na ktoré sme však
z veľkej časti hľadeli iba cez okenné sklo autobusu. Zdá sa Vám to nudné? Tak vidno, že ste tam
neboli. :o) Využili sme naplno každú chvíľu, aby sa z nepoznaných ľudí stala jedna naozaj
slovenská partia. Spoločná modlitba, spev, ale aj rozhovory a malé bláznovstvá sa stali
nezabudnuteľnou spomienkou, rovnako ako naša prvá prestávka v Marseille. Nádherná pláž,
malé plachetničky, ale aj veľké plachetnice, slnko, voda, prímorský vzduch a banda Slovákov,
v ktorých už bol dostatok nevybúrenej energie, sa postaralo o nádherne strávených osem hodín.
Niektorí tento čas využili šantením vo vode, niektorí sa zase boli nadchnúť krásami mesta. Spoločne
sme sa potom vybrali do baziliky Noter Dame, a aby sme nezabudli upriamiť pozornosť na centrum
nášho spoločenstva, dopriali sme si aj svätú omšu. Potom sme už naozaj plní dojmov zasadli na
naše sedadlá a bez strachu sme sa vydali za ďalšími dobrodružstvami, ktoré nás čakali.
V nedeľu už naše sedacie ústrojenstvo túžilo po zmene, a tak sa nám tabuľa mesta „León“ stala
naozajstným liekom, totiž práve v tomto mestečku sa začínal program stretnutia. Španieli nenechali
nič na náhodu. Na námestí pripravili pre nás, pútnikov, bohatý program, ktorý uzavrela sviečková
procesia do katedrály. Pri nej sme si mohli naplno uvedomiť, aké ťažké je v dnešnom svete zachovať
si horiaci plameň viery, nádeje a lásky. Aj v mojom prípade bol boj chvíľami márny. Sviečka zhasla.
Ale vďaka ľuďom naokolo sa mi ju podarilo opäť rozsvietiť a to je presne to, čo potrebujeme. Vždy
mať okolo seba ľudí, ktorí nás nenechajú zhasnúť nastálo.
Z Leónu sme v pondelok ráno vyštartovali na púť. Od Santiaga nás delilo ešte viac ako tristo
kilometrov. (Nebojte sa, nešli sme to celé peši, veď to by som asi už nikdy nič nenapísala. :o) )
Organizátori nás, pútnikov z pätnástich krajín Európy, rozdelili do štyroch skupín, pričom každá
prešla určitú časť púte. My sme mali možnosť putovať so Španielmi a Talianmi. A to bolo fakt úplne
super. :o) Náš Tatino nám dokazoval svoju lásku všetkými možnými spôsobmi, okrem dobrého počasia,
nádhernej trasy a šťastného putovania bez zdravotných ťažkostí, nám doprial aj precvičovať si svoje
jazýčky v cudzích rečiach. (Môžem povedať, že mi to išlo oveľa úbohejšie ako v materčine, ale aspoň
bola sranda. A zase: úsmevom sa dohovoríte všade :o) ) Neviem, aké mestečko bolo našich druhým cieľom,
ale bolo celkom pekné :o). Aj sme si dali kávu na úrovni a vychutnali si perfektnú svätú omšu,
na ktorej sa úsmev veru využíval poriadne. (Pozdravujem Frančeska :o) )
V putovaní sme rovnako plní radosti pokračovali aj v utorok a v stredu. V stredu to však už bolo o
inom. Totiž konečne sme sa stretli všetci. Viac ako osemsto mladých ľudí ovplyvnených životom svätého
Františka spoločne za zvukov piesní v rôznych jazykoch vošlo do Santiaga de Compostella, ktoré nás
vítalo všetkou svojou majestátnosťou. Zvuk gájd len umocňoval tú nádhernú atmosféru. Pred nami sa už
črtali veže Katedrály svätého Jakuba a v srdci čosi zvláštne šramotilo. Kdesi v oku sa zrazu vzala
slza radosti a všetko v človeku prekypovalo nevýslovnou vďakou. Splnený sen. Akí sme pred Tebou
maličkí, Pane. To snáď nemôže byť ani pravda, ako nás rozmaznávaš! Vďaka! Stáli sme tam a ďakovali.
Na nič iné sme sa nezmohli. A to bol predsa ešte len začiatok. Veď nás čakali ešte nádherné tri dni.
Celý tento čas bol jednou veľkou oslavou. Sväté omše plné temperamentného spevu, prípadne tanca.
Kostoly plné mladých a pri oltári niekedy až štyridsať kňazov, plápolajúce zástavy každej krajiny a
vnútri pocit nerozlučiteľnej jednoty podčiarkovanej spievaním hymny: Poďme spolu ako František svietiť
ako hviezdy na nebi. A tiež ohlasovať, že len On je pravda zo striech to hlásať a spievať o tom.
Presne o tom to je. Meniť svet, aby preniknutý františkánskou spiritualitou opäť pochopil, že bez
Boha to nepôjde, lebo On je mocný.
Jeho moc a silu sme bezhranične zakúsili najmä v deň pokánia v piatok, kedy bol program pripravený
v mestečku Muxia, vzdialenom od Santiaga asi sedemdesiat kilometrov. Bol to krásny a požehnaný čas a
to nielen kvôli možnosti kúpať sa v oceáne, ale práve vďaka možnosti očistiť sa v oceáne Božej milosti.
To Vám bola pecka! Hľadieť na nekonečný oceán a uvedomovať si, že je tu Niekto väčší a mocnejší, kto
nás miluje takou láskou, že ani všetky vody všetkých oceánov by ju nezahasili. Jednoducho sila.
Nemohlo sa nájsť lepšie miesto, kde osláviť osemsté výročie schválenia františkánskej rehole.
Bez nekonečnosti Božej milosti a lásky by sa totiž nikdy oslavovať nemohlo. Človek so svojou
slabosťou by to nikdy nedokázal, ale v Ňom slabý silu má.
Sobota už bola dňom definitívneho lúčenia. Poslednýkrát sme sa všetci zjednotili na svätej omši,
kde sme boli opäť povzbudení meniť Európu, a kde sme sa tiež dozvedeli, že o tri roky nás privíta
Poľsko. :o)
Pred nami ešte dlhá cesta domov, ktorá ponúkala dostatok času na triedenie myšlienok a zážitkov. A
k akému výsledku sme dospeli? Okrem všetkého iného aj k tomu, že si nemáme robiť žiadne ilúzie, keď
sa chystáme podniknúť niečo s Bohom, totiž nad našimi plytkými túžbami sa Boh môže nakoniec
iba pousmiať, lebo On ich vie tisícnásobne prekonať, čo dokázal aj týmto stretnutím. :o) O takom
úžasne prežitom čase sa mi nesnívalo ani v najtajnejších snoch. Verím, že ani mojim ostatným
spolupútnikom. A tiež verím, že hoci sme už každý v inom kúte Európy a možno sveta, že ohlasujeme,
že len On je pravda.
Annunceremo che tu sei verita,
lo grideremo dai tetti delle nostre citta,
senza paura anche tu lo puoi cantare.
:o)
Hanittka
