V dušičkovom čase sa na cintoríne predsa modlieva každý, nie? Prečo o tom teda písať správu?
V našej Fiľakovskej farnosti máme približne 100 pohrebov ročne ale tých šťastlivcov, ktorým rodina počas choroby zavolá kňaza aby prijali sviatostí, tých by sme spočítali .. tak na dvoch rukách určite.
Aj preto sme tento rok začali tradíciu (alebo po dlhých rokoch obnovili – nevieme) s pobožnosťou za zosnulých na cintoríne. Veď je sa za koho modliť. Prečítali sme si Božie Slovo, brat Filip povedal pár slov na povzbudenie, pomodlili sme sa Korunku k Božiemu milosrdenstvu, veď práve ono je našou slávou i nádejou na radosť v nebi.
Stretli sme sa tam malé stádočko a modlili sa slovensky aj maďarsky nie len za rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí spadajú do množiny “Všetci verní zosnulí”, ale aj za tých, ktorí to mali v čase smrti vo svedomí zložitejšie a hlavne za tých, na ktorých si nik v modlitbe nespomína. Veď kvetov, umelých aj živých, i kahancov máme na cintoríne azda až príliš, no kytičku modlitieb (ako to nazval brat Cyril), či balíček odpustkov, prinesie asi len málokto.
Do konca oktávy teda pokračujeme v modlitbe každý sám, no o rok sa opäť stretneme na cintoríne, aby sme spoločnou modlitbou pomohli dušiam na ceste k pokoju a blaženosti.
Pax
