Dva týždne s napadnutím snehu, v krajine akoby zanikli zvuky a nastal pokoj … sme na pustatine, len raz za čas vidieť auto, človeka, dni sú krátke, sivé, slnko sme už dávno nevideli … Na pustom mieste, v lese, ďaleko od predvianočného zhonu a vianočných piesní, či trhov, sa slová Izaiáša ľahko dostávajú do krvi: „Pripravte cestu pánovi na púšti …“ Ale čo je dôležité, túžba! Podobné rozpoloženie môže vnímať každý, veď nepochopenie, neistota, nedostatok, sklamanie, kríza, osamotenosť … akýkoľvek nedostatok „zabezpečí“ kvalitné prežívanie púšte, či pustovne hoci aj v centre mesta. Vyrovnávať prístupové cesty (aktívne čakanie) do nášho srdca, mysle, podvedomia, intimity máme na zodpovednosti nielen na púšti, kdekoľvek vnímame, že potrebujem svetlo, že nerozumieme, že si nevystačíme sami …
Je veľkou radosťou týchto adventných dní, že my, čo sme už uverili, s veľkou nádejou, konkrétnym Cieľom, živou túžbou, sme nesení týmto obdobím. Prijali sme Pánov pohľad na svet a napĺňa nás jeho krása nie len keď je slnko, sneh a pokoj, ale každú minútu, v daždi, studenom vlhku, v každom srdci, v práci, v situácii, nepochopení okolím, chorobe i šťastí vidíme, že hovoria Pánove ústa. Požehnané radostné očakávanie!
