Z hlbín našej ľudskej biedy – nielen teraz v Advente, ale počas celého nášho pozemského života – voláme k Bohu, aby nám prišiel na pomoc. Lebo len On nám môže pomôcť v našom biednom položení.
V predmetnej duchovnej obnove chceme zostúpiť do hlbín tejto našej biedy; nie sami, ale s Ježišom, Božím Synom. On, ktorý sa stal jedným z nás a vzal na seba našu biedu a zostúpil až do jej najhlbších hĺbok, nás môže odtiaľ vyzdvihnúť bližšie k Sebe, aby sme s Ním odtiaľ vystupovali do neba. Aj na nás sa totiž musia naplniť tajomné slová evanjelistu: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3, 13).
Naša ľudská bieda, v jej najrozmanitejších podobách (od fyzickej, cez psychologickú, morálnu a duchovnú), v nás vytvára predstavu neprekročiteľného múru; konca všetkých našich snažení a napredovania v duchovnom živote. V našej duchovnej obnove chceme pochopiť jednu dôležitú kresťanskú pravdu: Práve tam, kam sme na konci svojich možností dospeli, práve tam sa máme otvoriť k intenzívnemu osobnému vzťahu so svojim Bohom a v tom bode sa máme otvoriť pôsobeniu moci Ducha Svätého.
Chceme sa zamyslieť nad tým, že cesta k Bohu, to nie je jednosmerná ulica, na ktorej sa neustále priamočiaro približujeme k Bohu. Cesta k Bohu vedie skôr okľukami a bludnými chodníčkami, rôznymi „krachmi“ a sklamaniami zo seba. Budeme sa zamýšľať nad paradoxom kresťanskej skúsenosti, ktorá si dovoľuje tvrdiť, že Bohu ma viac než moja čnosť môže otvoriť moja slabosť, moja nemohúcnosť, ba dokonca i môj hriech. A že pravá modlitba stúpa hore k nebu z hlbín našej biedy, a nie z našich čností.
