PÔVOD NÁZVU A VZNIK PROVINCIE
Začiatkom 14. storočia sa začínala šíriť sekta bogomilov (patarínov) z Bulharska do južnej časti Uhorska. Títo sektári boli ovplyvnení manicheizmom, popierali Božie Synovstvo Kristovo a fyzickú skutočnosť jeho utrpenia. Na zastavenie šírenia sa tejto sekty, bola zriadená zvláštna skupina kazateľov – Menších bratov s kláštormi na území Bosny. Boli podriadení priamo generálnemu ministrovi a žili veľmi prísne a disciplinovane v zachovávaní Regule, aby nedávali sektárom ani najmenšiu príležitosť a zámienku k opovrhovaniu katolíckou vierou a k jej odmietaniu. Bosniansky vikár Bartolomej z Alverny (1368-1408) mal dokonca pápežské splnomocnenie na základe ktorého mohol pre tak náročnú misiu nevyhovujúcich bratov poslať späť do svojich pôvodných provincií. Pápež Eugen IV. (1431-1447) sa veľmi pochvalne vyjadroval o pôsobení týchto Menších bratov v Bosne: „…se murum facientes pro domo Domini et ortodoxae fidei…“ (…stali sa múrom pravej viery a domu Pánovho…)
Ústrednou témou kázania týchto bratov bol predovšetkým trpiaci Spasiteľ (lat. Salvator)
Ježiš Kristus, Boží Syn, čo sektári popierali. Toto bolo pre nich tak príznačné, že sa im medzi ľudom hovorilo: „salvatoriáni“. Keď títo bosnianski bratia dali základ ku vzniku uhorskej vikárie observantov v roku 1444 stalo sa im toto ľudové pomenovanie úradným a v roku 1523 na Generálnej kapitule v španielskom Burgose bolo prijaté ako názov novej (observantskej) provincie. Vznik novej provincie v Uhorsku bol historicky podmienený poklesom rehoľnej a apoštolskej aktivity vtedajších členov Mariánskej provincie, v dôsledku čoho sa salvatoriáni, známi svojou horlivosťou, rýchlo šírili.
PÔVOD PATROCÍNIA
Patrocínium Provincie je späté s pohnutými dejinnými udalosťami v 15. storočí, kedy vojsko uhorského kráľa Jána Huňadyho za mohutnej podpory svätého Jána Kapistránskeho dosiahlo víťazstvo nad tureckou presilou v bitke pri Belehrade v roku 1456. Akoby sa opakoval príbeh boja Izraelitov a Amalekitmi ako to zachytáva biblický text v knihe Exodus 17, 8 – 16.
Hrdinský kráľ Ján Huňady potom 6. augusta 1456 zomrel a v tom istom roku, 23. októbra, aj duchovný otec víťazstva, svätý Ján Kapistránsky. Pápež Kalixt III., na pamiatku tohto víťazstva, ktoré oslabilo tureckú expanziu do Európy na 70 rokov, zaviedol v roku 1457 v rímskej liturgii sviatok Premenenia Pána a stanovil ho na deň smrti hrdinského kráľa Jána Huňadyho, kedy sa slávieval aj vo východokresťanskej liturgii už od 5. storočia.
Menší bratia – observanti (salvatoriáni) v Uhorsku z úcty k svätému Jánovi Kapistránovi (spolu so svätými Bernardínom Sienskym a Jakubom z Marky) považovaného za jeden zo stĺpov observancie a duchovnému otcovi tohto víťazstva ako aj vzhľadom k svojmu pôsobeniu a poslaniu prijali sviatok Premenenia Pána (6.8.) ako patrocínium svojej novovzniknutej Provincie.
Určitú úlohu v prijatí tohto patrocínia pravdepodobne zohrala aj hrozba novej nepriateľskej expanzie, ktorá sa stala osudovou skutočnosťou v bitke pri Moháči v roku 1526, kedy turecké vojská zvíťazili. Patrocínium iste dodávalo salvatoriánom odvahu a nádej žiť a pôsobiť v ťažkých podmienkach tureckej okupácie alebo trvalého ohrozenia, vyplývajúceho zo susedstva s Osmanskou ríšou. Táto situácia trvala prakticky až do slávnej bitky pri Viedni dňa 12.9.1683, kedy boli Turci zásluhou vojska poľského kráľa Jána Sobieskeho porazení; v dôsledku čoho sa moc Osmanskej ríše v Uhorsku prakticky rozpadla. Nasledujúce 18. storočie bolo storočím všeobecného rozkvetu duchovného, kultúrneho a hospodárskeho života v Uhorsku.
HISTÓRIA PROVINCIE
Prvé františkánske kláštory na Slovensku vznikali už v 13. storočí. Bratia prichádzali na územie Slovenska z Nemecka, spolu s prisťahovalcami, ktorých pozývali uhorskí panovníci. Títo noví osadníci zohrali dôležitú úlohu v procese vzniku stredovekých miest v Uhorsku. Prvá písomná zmienka o existencii františkánskej rehole na Slovensku sa viaže k listine pápeža Gregora IX. trnavským klariskám z roku 1239, čo predpokladá aj existenciu bratského spoločenstva v meste.
Podľa prvého autentického súpisu františkánskych kláštorov uhorskej provincie, pochádzajúceho z roku 1316 sa vtedy provincia skladala z ôsmich kustódií, do ktorých patrilo spolu štyridsaťtri kláštorov. Na územie Slovenska zasahovala ostrihomská a jágerská kustódia. Jestvovali tu františkánske kláštory v Trnave (1239), Nitre (1248), v Slovenskej Ľupči (1263), Bratislave (1271), Trenčíne (1301), Okoličnom (1310), v Čachticiach, Spišskej Novej Vsi a v Levoči (1316), vo Vranove nad Topľou (1397) a v Košiciach (1400). Niektoré z týchto kláštorov zanikli už v 15. storočí v súvislosti s husitskými vojnami.
Už v 14. storočí však prenikali z balkánskeho poloostrova, na sever Uhorska Slovania pod tlakom tureckej expanzie. S nimi prichádzali aj františkáni z Bosny a zakladali kláštory na našom území. Patrili k observantom. Ich pôvodne bosnianska vikária sa v roku 1444 osamostatnila a vytvorila uhorskú vikáriu. Táto sa v roku 1517 stala provinciou s titulom Najsvätejšieho Spasiteľa, čo schválila a potvrdila Generálna kapitula v španielskom Burgose v roku 1523.
Na území Slovenska patrili do nej kláštory v Solivare (1413), vo Fiľakove (1484), Hlohovci (1465), Skalici (1467) a v Humennom (1488). Bratia konventuálneho smeru z iniciatívy provinciálneho ministra Fabiána Igala v roku na provinciálnom zhromaždení v Jágri v roku 1454 prijali niektoré reformné prvky rehoľného života a položili základy Mariánskej provincie, ktorá bola v roku 1523 potvrdená.
Takto organizačne spoluexistovali františkáni na území Slovenska v dvoch provinciách až do roku 1900, kedy bola Provincia Najsvätejšieho Spasiteľa zrušená spolu s Provinciou sv. Ladislava (územne však mimo Slovenska) a jej kláštory rozdelené do Mariánskej (na západnom a strednom Slovensku) a Kapistránskej provincie (na východnom Slovensku).
V 17. storočí vznikali v obidvoch provinciách nové kláštory, najmä z dôvodov rekatolizačných; v Provincii Najsvätejšieho Spasiteľa to boli kláštory v Nižnom Šebeši (1634), Pruskom (1636), Kremnici (1649), Bardejove (1670), Stropkove (1673) a v Beckove (1690) a činnosť ďalších bola obnovená.
V 18. storočí pribudli kláštory v Žiline (1703), Rožňave (1732), Trstenej (1774) a vo Vrbici (1777). Niektoré kláštory zasa zanikli alebo boli zrušené (Solivar, Humenné, Košice).
Po prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky bola existencia Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa obnovená dekrétom generálneho ministra P. Bernardína Klumpera, ofm zo dňa 31. januára 1924 so sídlom provinciálneho ministra v Bratislave. Patrili do nej kláštory obidvoch provincií, ležiace na území novovzniknutej Československej republiky.
Už v roku 1922 z iniciatívy P. Bédu Košíka a v súvislosti so sedemstoročnicou Rádu svetských františkánov, vyšlo prvé číslo časopisu pre terciárov s názvom Serafínsky svet.
V roku 1941 bola Provincia spôsobilá obnoviť filozofické a teologické učilište v Žiline. Mladí bohoslovci vydávali v rokoch 1935-1948 aj svoj časopis Františkánsky obzor.
Založenie františkánskeho gymnázia V Malackách v roku 1927 bolo významným krokom k pozdvihnutiu vzdelanosti na Slovensku v tých časoch. V tom istom roku vznikol aj Komisariát Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa v USA, ktorý právne podliehal materskej Provincii. Pôsobili v ňom františkáni slovenského pôvodu najmä medzi emigrantmi zo Slovenska. V roku 1990 sa z Komisariátu, neskôr kustódie, stala viceprovincia, ktorá je v súčasnosti právne samostatná, má však málo členov. V roku 1930 vznikol v Prešove Komisariát Svätej Zeme, ktorého úlohou bola osveta, finančná i osobná pomoc v starostlivosti o miesta posvätené pozemským životom Spasiteľa.
V roku 1950 (v noci z 13. na 14. apríla) začalo na Slovensku násilné znemožnenie spoločného rehoľného života, ochromenie jeho riadnej organizácie a rozvoj obnovenej Provincie sa prakticky zastavil. Po prepustení z internácie boli bratia nútení hľadať prácu v civilnom zamestnaní, kňazi, ktorým to bolo dovolené sa venovali farskej pastoračnej činnosti, v obmedzených podmienkach. Po krátkom politickom uvoľnení v rokoch 1968-1969, došlo k organizačnému oživeniu, avšak v nasledujúcom období sa spoločný rehoľný život stal legálne nemožným.
Z iniciatívy P. Aleša Zlámala, ofm, vtedy provinciálneho ministra Svätováclavskej provincie v Čechách a na Morave, ako aj za pomoci malej komunity Školských sestier III. rádu svätého Františka v Bratislave – Petržalke sa v roku 1974 začínalo z niekoľkých bratislavských miništrantov rodiť bratské spoločenstvo, prirodzene v ilegálnych podmienkach. Títo a ďalší bratia sa stávali členmi Provincie svätého Václava, žili však na Slovensku. Do roku 1980 sa táto komunita natoľko rozrástla, že sa mohlo uvažovať o zriadení mimobratislavskej komunity, čo sa aj stalo a boli zakúpené rodinné domy v Trnave a v Košiciach. V tomto roku mali už niektorí z bratov slávnostné sľuby a prijali kňazské svätenie po predchádzajúcom ilegálnom štúdiu teológie, ktorého lektormi boli bratia-kňazi zo Svätováclavskej provincie.
V erfurtských biskupoch našli vtedy bratia ochotných svätiteľov. Na Kvetnú nedeľu 27. marca 1983 takto v ilegalite pred štátnou mocou rehoľným životom žijúci a duchovne pôsobiaci bratia odhalení a niektorí prešli vyšetrovacou väzbou. Prejavila sa podivuhodná solidarita kresťanov doma i vo svete, ktorá skrížila vtedajším mocipánom ich plány. Po prepustení žili bratia v „prostote holubíc a v opatrnosti hadov.“ aj naďalej rehoľným životom v spoločenstvách, nakoľko to dovoľovali občianske podmienky. Nežná revolúcia 17.11.1989 otvorila perspektívam rehoľného života nové možnosti. po predchádzajúcom súhlase členov definitória obidvoch provincií; v júli 1990 prestúpilo zo Svätováclavskej provincie do Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa 15 bratov (z toho 6 s doživotnými sľubmi), 4 novici a 2 postulanti.
Prvá provinciálna kapitula v riadnych podmienkach sa konala v dňoch 20.10. – 23.10.1992 v Trnave. Jej hlavnou témou bola otázka normalizácie rehoľného života, formácie rehoľného dorastu a zostavenie Partikulárnych stanov. Generálny delegát a vizitátor P. Kapistrán Martzall (z poľskej provincie sv. Hedvigy) oboznámil účastníkov Kapituly s dekrétom generálneho ministra Hermanna Schalücka, ofm zo dňa 2.10.1992 v ktorom bolo vymenované nové vedenie Provincie na obdobie 3 rokov. Nasledujúca (volebná) provinciálna kapitula sa konala v dňoch 8. 5. – 12. 5. 1995, na ktorú bol generálnym ministrom menovaný ako predseda a vizitátor P. Andrzej Pabin, ofm (z poľskej provincie Nepoškvrneného počatia Panny Márie). Hlavnou témou boli otázky formácie vzájomných vzťahov medzi bratmi a zlepšenia formácie rehoľného dorastu ako aj problém kontemplatívneho rozmeru nášho života a zviditeľnenia františkánskej charizmy. Pomerne rozsiahlou súčasťou boli aj návrhy zmien v Partikulárnych stanovách. V rovnakej úlohe bol účastný aj na Provinciálnej kapitule v dňoch 16.6. – 19.6.1998, na ktorej sa okrem voľby provinciálneho vedenia prejednávali otázky súvisiace s prioritami rádu, schválenými Generálnou kapitulou v Assisi – Porciunkule, v roku 1997. Výsledky diskusie našli svoje vyjadrenie v Uzneseniach Provinciálnej kapituly a súvisiacich dokumentoch a predstavujú rámcový program rozvoja Provincie na nasledujúce šesťročie.
Život Provincie sa normalizuje a nadobúda nový vzhľad. Vzniklo Vydavateľstvo Serafín, ktoré obnovilo časopis Serafínsky svet a vydáva knihy s rôznym, najmä františkánskym zameraním. Bratia sa usilujú nájsť svoje miesto v súčasnej Cirkvi a vo svete. Sú začlenení do spolupráce s diecéznymi kňazmi, niektorí majú účasť na pastorácii chorých, telesne postihnutých, nepočujúcich, väzňov a problémovej mládeže. Mládež tvorí veľkú časť evanjelizačnej aktivity bratov. Rozvíjajú sa aj medziprovinciálne kontakty, zvlášť s Provinciou sv. Jána Kapistrána v Maďarsku, ale aj so vzdialenejšími Provinciami vďaka jazykovým kurzom a iným štúdiám alebo pobytom, ktoré mladí bratia stále vo väčšej miere absolvujú. Niektorí bratia vykonávajú časť teologických štúdií v Seminario teologico francescano v Jeruzaleme. Bratia si uvedomujú hodnotu bratstva a kontemplácie a hľadajú spôsoby jej realizácie. Vystavení tlaku sveta a jeho hodnôt, napriek rôznym osobným i spoločným omylom, majú dobrú vôľu v Božej milosti naplniť svoje zasvätenie, ktoré prijali ako nezaslúžený a nezaslúžiteľný dar; preto s nádejou možno hľadieť na budúcnosť našej Provincie.