To, že sa prekonám a vstanem v sobotu ráno o 4.30 som sa rozhodla na poslednú chvíľu a neľutujem. A prečo som tak vlastne konala?
Ako každý rok, tak ani tento nebol výnimkou, a organizovala sa púť mladých do Šaštína pri príležitosti sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Na moju veľkú radosť sme sa stretávali už o 6.15 v Trnave. Ešte zlepenými očami som s potešením spoznávala známe i neznáme tváre: zo severu to boli Terezka, br. Simeon a sr. Soňa, zo západu Zuzka, Miriam, Marek, br. Zachej, br. Efrém, traja milosrdní bratia, ktorých mená si doteraz nepamätám, a moja maličkosť, a priamo z Trnavy Dominik a br. František.
Následne sme sa pospolu premiestnili do Cerovej, odkiaľ nás viezli ďalej už len naše nohy a pevná vôľa vytrvať. Cesta bola miestami zradná, plná rôznych blatových kaluží, ktoré sa snažili okradnúť vás o topánky, no statočne sme to pretrpeli, ako sa na riadnych pútnikov patrí. Na oplátku sme si užívali teplého slniečka, ktoré nám celú cestu svietilo pekne do zátylku, a tak potvrdzovalo správnosť smeru našej cesty. Aby sme sa trochu posilnili a chytili posledné lúče slnka na našu pokožku, všetci sme si políhali do trávy načúvajúc zvukom prírody, prípadne sme sledovali, kde po nás čo lezie. Taktiež sme sa nasýtili dobrým obedom zo zásob našich vzdialených domovov. Takto oddýchnutí a najedení sme mohli pokračovať v našej púti. A keďže brat telo už dostalo, čo potrebovalo, rozhodli sme sa postarať aj o našu dušu a spoločne sme potešili modlitbou ruženca Pannu Máriu a Pána Ježiša.
S modlitbou na perách sme sa ocitli v nejakej dedinke (názov som si nezapamätala, keďže ani neviem, ako sa volala), kde nás zlákala dobrá kofola a podaktorých vysnívaná kávička. Už nás čakala len hodinka cesty…
S radosťou a úľavou sme prišli do cieľa, no tým sa nič nekončilo. Po studenej, zato osviežujúcej sprche, sme sa všetci zúčastnili sv. omše v šaštínskej bazilike, a tak sme mohli za všetko Pánovi poďakovať a stretnúť sa s Ním v Eucharistii. Po sv. omši sme opäť naše telá posilnili dobrým pokrmom, a aby sme mali aj trochu pohybu, sr. Soňa nás naučila novú hru pif-paf, ktorá vyžadovala umenie drepov, dobrý postreh a mušku. Neskôr sme potešili svojou účasťou skupinu Saleziáni a vypočuli sme si svedectvá ľudí z Cenacola, ktoré nás prinútili zamyslieť sa nad životom.
Celý deň sme zavŕšili polnočnou sv. omšou, hoci podaktorí s mierne padajúcimi viečkami, no predsa bdelým duchom. Bol to nádherný a požehnaný čas. Verím, že každému dal niečo do ďalších dní a pomohol im prehĺbiť vzťah s Bohom Ďakujem všetkým za ich prítomnosť a možno sa vidíme opäť o rok, zas o (k)rôčik bližšie k Bohu.
Lucka
