Mnohí z Vás určite už pred pár týždňami zaregistrovali nápad p.Andreja pešo putovať z BA do Šaštína k Sedembolestnej. Na vlastnej koži si ho napokon vyskúšalo len pomerne málo účastníkov (štyria – aj to už vrátane p.Andreja a br.Karola !) Možno odradila náročnosť dvojdňového pochodu, možno iné, ale podľa slov účastníkov (či lepšie napísať účastníčok ;o)) to stálo za to. Takže povzbudzujem, najmä čo sa týka takýchto viac-dňových akcii v bojovejších podmienkach, hlavne mužské osadenstvo rôznych ofm a gifra stretiek, aby účasť zase nezachraňovali baby ;o) Chlapci, vzchopte sa!
Pre tých, ktorých odrádzali bojovnejšie podmienky, no nedbali by zo seba vydať troška námahy hodnej pútnika, skrslo v hlave br.Františka riešenie. „Však prečo neputovať iba 1 deň?” Aby mal tento nápad aj styčný bod s realitou, je jasné, že sme nevyrážali z BA (až takí machri nie sme ;o))
A tak sme v sobotu, 16.9. 06, stáli ráno o 8:00 na vlakovej stanici v Smoleniciach s mapou v ruke (a proviantom v ruksakoch) v zložení : br.František, br.Leonardo, br.Oliver, br.Silvius + gifráčky Janka, Lenka, Zuzka, Anička. Náš braček;o) Milan (NZ) posilnil naše rady v Prievaloch. Cesta bola príjemná, nenáročná (no, ten úvodný stupáčik nám možno
niektorým trošku zvýšil tepovú frekvenciu ;o) ale potom to už bola samá rovina), počasie bolo krásne, spoločnosť vyberaná,…………..ja myslím, že to stálo za to ;o) Tak verím, že o rok sa stretneme v hojnejšom počte (lebo keď som to zvládla ja, človek absolútne bez kondičky, tak to prejde každý od 12 nahor).
Br.František nás neomylne (Pane, vďaka, že existujú mapy!!) viedol cestou i necestou, lúkou, lesom i poľom. I keď v tom poli……to si už niekto spieval : „Where do we go, nobody knows…..”
Rozhovory striedala modlitba či tiché vnímanie okolitej krajiny. Tá nás občas príjemne prekvapila, napr. krásnym jeleňom (to vám je ale veľké zviera ;o))
Cesta rýchlo ubiehala a okolo šiestej sme uzreli šaštínske veže, cieľ nášho putovania. Dostalo sa nám milého privítania, teplého čaju i miestečka, kde sme mohli zložiť unavené kosti. O siedmej nasledovala sv. omša, po nej až do polnoci program v bazilike, ktorý aj tento rok pozostával (okrem modlitby ruženca a hudobných vsuviek) zo svedectiev manželských párov – v nadväznosti na stretnutie rodín vo Valencii.
Tento čas mnohí z nás využili aj na tichú adoráciu pred sviatostným Pánom a niektorí skúsili aspoň chvíľku si zdriemnuť (hoci aj na koberci pri bočnom oltári ;o)). Polnočnou sv.omšou sme našu púť do Šaštína zavŕšili.
A teraz niečo z mojich osobných dojmov ;o) Som veľmi rada a vďačná, že som mohla tento sviatok prežiť so spoločenstvom, ktoré mi je také blízke a že to bolo práve formou putovania. Ja, keďže mám v Šaštíne rodinu, veľmi dobre poznám atmosféru týchto pútí. Tento sviatok je pre našu rodinu veľkou udalosťou a hoci vždy absolvujeme skoro všetok „duchovný program” a človek má možnosť načerpať mnoho milostí, je tam aj veľa takého typického rodinného zhonu (varenie, pečenie, upratovanie, návštevy….) a púťového folklóru. Tento rok to bolo iné, aspoň pre mňa, a bolo to „iné” tým dobrým smerom ;o)
Chcela by som veľmi poďakovať všetkým našim ofm, ktorí to zorganizovali a vydali sa s nami na cestu ;o) Pán nech Vám odplatí, milí bratia ! a dúfam, že o rok vyrážame tiež ;o)))))
Anička