Tento nadpis je identický s Rúfusovou básňou, v ktorej vraví:
Je po Vianociach, upratuješ stôl.
Ten, kto ťa pozval, s tebou hovorí.
No nepovie ti prečo si tu bol.
A to chce už iba viacej pokory.
Bolo mi sympatické, keď mi v ten deň nášho Greccio day prichádzali SMS správy typu: šťastné a veselé a požehnané Vianoce do Fiľakova vinšujeme.
Bolo mi sympatické keď sa ma dnes “cezpoľný” ľudia, ktorí nemohli prísť, pýtali: tak, ako ste oslávili Vianoce?
No čo na to môžeme povedať??
Že sme naplnili program?
– áno mali sme aj ruženec, aj premietanie, aj vianočnú omšu, aj koledy, aj adoráciu, aj Tichu noc spolu s hviezdnym stropom v našom chráme, aj veľké vianočné Povečerie v našom kvadrume.
A aj sme poďakovali zboru, ktorý spieval, aj sme poďakovali ženičkám, ktoré piekli.
V tej básni sa píše:
A nepovie ti prečo si tu bol.
Boh nám to nepovie možno preto, aby sme si sami odpovedali, prečo sa o takej alebo onakej akcii rozhodujeme, prečo na ňu napokon aj ideme a aký úžitok z nej pre seba, či možno aj pre iných, dokážeme vyťažiť.
Toľko z Fiľakova.
Ďakujeme za všetko!! A pozdravujeme všetkých blízkych, aj vzdialených aj odcudzených Františkánskym pozdravom
Pokoj a dobro!
Toľko brat Filip..
Ja ešte doplním, že báseň sa nevolala Je po Vianociach ale Čas plachých otázok a pokračovala slovami:
A to chce už len viacej pokory.
V trpezlivosti skladať do seba
to, čo je stále väčšie ako ty.
V tejto vete Rúfus nádejou i radou zmierňuje ťažobu veľkých (plachých) otázok, prečo niečomu hovorím áno a inému nie, nadhodenej bratom Filipom z predchádzajúcich veršov.
Napokon neobchádzajú ani nás – organizovať, či nie? Podarí sa, či nie?
Aj preto bolo pre mňa Vianocami zažiť odpoveď skrze tých čo prišli. Že nemalá námaha i so skromným programom (ako ho nazval brat Cyril), sa oplatila a vytvorili sme milé spoločenstvo pri modlitbe – pri eucharistii – pri jasličkách s tým, ktorý je Chlebom Života – a napokon i pri misijnom punči kanibala Šándora, fiľakovských koláčoch našich tetušiek a jazzovaných koledách z Ameriky.
Bolo pre mňa Vianocami prežiť to, čo vidíme vo výjavoch z Jasličiek, keď jednotlivci prichádzajúc z tmy či diaľok, hôr či miest, prežívajú niečo vnútorné osobné, a predsa spolu. Spojení pokorou toho, ktorého na nebi veľkolepo ohlasuje hviezda.
Som vďačný, že sme sa mohli podeliť o poklad, ktorý sme my bratia našli vo svätom Františkovi. Dúfam, že vianočné jasličky budú teraz už aj niečim viac, než len sladkým a roztomilým symbolom Vianoc. Že sa stanú miestom adorácie, miestom stretnutia, miestom, ktoré nás svojou pokorou učí prijať do seba toho Stále Väčšieho, ktorého nemôže pojať celý vesmír.
Veselé každodenné Vianoce z Fiľakova!
Toľko post skriptum brata Efréma.
