Žalmista píše: “… aké je dobré a milé keď bratia žijú pospolu…” Naozaj má pravdu. Aj mi počas celého mesiaca sme s Matúšom zažívali podobnú skúsenosť. Každý jeden brat čo k nám príde, privádza zo sebou aj svoju osobnosť, to čo ho robí to akým je. A tím vie obohatiť aj nás, naše pustovnícke spoločenstvo ale aj svet okolo. Či už to iba pri obyčajnom rozhovore pri spoločnom stolovaní, či v kaplnke pri modlitbe alebo i pri práci, pri spoločne trávených chvíľ.
Asi aj sv. František nenadarmo písal v regule pre pustovne, nech sú bratia v pustovni traja nanajvýš štyria. Videl, že není dobre keď v pustovni dlhodobo je iba jeden brat. Bratia majú aj v pustovni tvoriť spoločenstvo, rodinu. Tak, ako boli Marta a Mária, sestry, ktoré bývali v jednej domácnosti. František tu v role Marty nevidí iba sestru, ktorá má starosti o chod domácnosti a šomre na sestru lebo jej nepomáha, ale skôr ju vidí, ako matku, ktorá sa z lásky stará o svojich synov. Matka, ktorá má starosť o svojich synov, nielen po tej telesnej stránke čo si obliecť a čo zjesť, ale aj po tej duchovnej. Ako vytvoriť pre synov čo najlepšie prostredie aby vedeli zotrvať čo najviac pri Pánovi, aby sa ich láska ku Kristovi ešte viac rozpálila….
A myslím, že naši bratia ktorí boli posledne celý mesiac, sa u nás cítili dobre, že pookriali na duchu, že budú v dobrom spomínať na čas strávený v pustovni. Že sme im vytvorili priestor na načerpanie, aby tak vo svojich nových pôsobiskách mohli fungovať s dobrým elánom.
Veliká vďaka Pánovi za ich prínos.