Prinášame vám svojpomocný preklad tzv. Štvrtého listu v čase vojny od dona Filippa Morlacchiho, 56-ročného kňaza Rímskej diecézy, ktorý osem rokov žije v Jeruzaleme, neďaleko Damašskej brány (na hranici arabskej a židovskej štvrte v Jeruzaleme), ktorý spravuje dom Rímskej diecézy Casa „Filia Sion“, slúžiaci kňazom tejto diecézy, na biblické štúdiá, duchovné cvičenia či iné pobyty.
Jeho doterajšie štyri listy vyvolali v Taliansku značnú pozornosť pre pohľad, ktorý na tento aktuálny strašný konflikt vo Svätej zemi nazerá.
Tento článok je súčasťou sekcie SPOS, ktorá sa venuje témam spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva. Keďže ide o svojpomocný preklad prepáčte určité preklepy, či štylizovanie.
Jeruzalem, 9. novembra 2023.
Sviatok Posvätenia Lateránskej baziliky.
Od 7. októbra, soboty, ktorú dnes mnohí nazývajú čiernym šabatom, ubehol viac ako mesiac. Napísanie tohto listu ma stojí viac úsilia ako tie predchádzajúce. Dalo by sa povedať veľa vecí, možno až príliš veľa, a obávam sa, že sa pozastavím nad zbytočnými detailmi a zanedbávam prvky, ktoré sú dôležité pre vás. Preto mám menšiu chuť sa vyjadrovať a radšej by som mlčal. Snažím sa však bratsky podeliť s priateľmi o nejaké námety na zamyslenie a naznačiť horizonty nádeje.
Do Talianska prichádza množstvo správ z Izraela a Gazy . Čo ma najviac zaráža vo väčšine novinových správ a takmer vo všetkých príspevkoch publikovaných v médiách, je tendencia nekriticky sa postaviť na jednu alebo druhú stranu konfliktu. Tento jav by bol snáď pochopiteľný iba pre tých, ktorí sú najviac zapojení do udalostí. Na sociálnych sieťach sú všetci rozčúlení a trivializmus stáva sa príležitosťou na hrubé burcovanie. Kategorický tón, ktorým toľko ľudí vyjadruje svoju interpretáciu faktov, ma necháva v nemom úžase. A bohužiaľ tento jav registrujem, ako u tých, ktorí majú istú znalosť faktov, tak aj u tých, ktorí sa zdajú byť skôr zmanipulovaní povrchnými informáciami. Predtým, ako vám poviem, ako to tu v Jeruzaleme chodí, rád by som sa podelil o niekoľko „metodických“ úvah v nádeji, že vám pomôžu zorientovať sa v „mediálnom konflikte“, ktorý sa prekrýva so skutočným konfliktom.
Prvým fenoménom týchto posledných dní, ktorý považujem za dôležité zaznamenať a interpretovať, je oživenie antisemitizmu, ktorý sa šíri v Taliansku a po celom svete. Každoročné pripomenutie si 16. októbra 1943 – dátumu tragického útoku na rímske geto a následnej deportácie viac ako tisícky rímskych Židov do vyhladzovacích táborov – je v Ríme tradičnou udalosťou, ktorá podporuje budovanie spoločnej spomienky. Je smutné, že len pár dní po spomienkovej udalosti boli v štvrti Trastevere vandalsky poškodené niektoré pamätné tabule židovských obetí šoa. Súčasne sa na stenách a cintorínoch mnohých európskych miest opäť objavili Dávidove hviezdy a hákové kríže. Niektoré prejavy solidarity s Palestínčanmi sa zmenili na javisko prejavov antisemitských gest. Toto je rovnako neospravedlniteľné a hlúpe. Je pochopiteľné, že mnohí Židia sú pobúrení a znepokojení, pretože sa obávajú opätovného objavenia sa starovekých antisemitských predsudkov. Je to určite oprávnená obava. Protižidovské predsudky sú hlboko zakorenené a znovu sa objavujú aj po obdobiach latencie. Niektorí komentátori pozorujúc masívne propalestínske demonštrácie, ktoré v posledných týždňoch zaplnili námestia po celom svete, napísali, že staroveký antisemitizmus naberá pokryteckú tvár obrany práv najslabších. Je to názor, ktorý stojí za zamyslenie: v skutočnosti je možné, že „propalestínske“ pozície sú generované straníckym antisionizmom, a nie úprimnou láskou k spravodlivosti. Čítal som výzvy na prímerie a výzvy na mier, ktoré mi zneli ideologicky a falošne, napísané ľuďmi, ktorí sa nekriticky postavili na jednu stranu, bez adekvátnej znalosti situácie. A je tiež možné, že v niektorých alebo možno v mnohých prípadoch kritika izraelskej politiky – sama osebe legitímna – sa zvrhne v slepú nenávisť voči všetkým Židom bez rozdielu, teda v antisemitizmus.
Na druhej strane, bombové útoky na Gazu si okrem toho, že zasiahli strategické ciele Hamasu, vyžiadali tisíce civilných obetí a vyvolali medzi obyvateľstvom smútok a utrpenie. Je naozaj tak nerozumné si myslieť, že táto obrovská deštrukcia vyvoláva aj úprimné reakcie verejnej mienky na obranu nevinných obetí? Prečo by mala byť odmietnutá ako poburujúca hypotéza, že niekto s čistým úmyslom chce zabrániť masakru ďalších nevinných? Prečo by sympatizovanie s bolesťou matiek a otcov v Gaze malo znamenať súhlas s Hamasom alebo skryté protižidovské predsudky? Samozrejme, dnes je nevyhnutné a naliehavé odsúdiť antisemitizmus vo všetkých jeho formách bez polovičných opatrení; všetci sme k tomu povolaní, najprv my kresťania.
Chcel by som si však zachovať slobodu, aby som mohol vyprosovať milosť ľuďom v Gaze, ako to urobil pápež, bez toho, aby som bol obvinený z nenávisti voči židovskému ľudu. Chcel by som sa cítiť slobodne a objať deti Izraela bez toho, aby som bol nútený nenávidieť palestínsky ľud, aby mi to bolo dovolené.
Aby sme však mohli požadovať túto slobodu prejavu s intelektuálnou poctivosťou, musíme pamätať na to, že požadované „prímerie“ musí byť bilaterálne: rakety sú stále odpaľované na izraelské územie, a to je tiež zločin. Treba tiež pamätať na to, že Hamas drží 240 rukojemníkov, čo je tiež zločin odsudzovaný Ženevskou konvenciou. A predovšetkým: musíme pamätať na to, že o tragédii zo 7. októbra nesmieme hovoriť povrchne, odmietnuť ju ako banálnu epizódu v dlhej histórii izraelsko-palestínskeho konfliktu, alebo ešte horšie! – vyzdvihovať ju ako „slávnu vojenskú operáciu“. Takto sa minulý piatok vyjadril vodca Hizballáhu v Libanone Hassan Nasralláh v dlhom prejave, v ktorom boli Židia aj Palestínčania prilepení k televízii. V skutočnosti existovali obavy z formálneho vyhlásenia vojny zo strany Hizballáhu, a teda oficiálneho otvorenia druhého vojnového frontu na severe a rozšírenia konfliktu na celú oblasť Blízkeho východu. Nasralláh sa namiesto toho obmedzil – ak sa to tak dá povedať – na glorifikáciu masakra, pričom ho však vyhlásil za autonómnu iniciatívu Hamasu a na formulovanie všeobecných hrozieb voči Izraelu, USA a Západu. Z týchto slov však vyplynula túžba démonizovať protivníka – „sionistickú entitu“ – definujúc to ako „absolútne zlo“. Pozícia, ktorá sa mi zdá byť úplne symetrická k pozícii vyjadrenej izraelským premiérom Netanjahuom a ďalšími vládnymi predstaviteľmi, ktorí opakovane vyhlásili, že túto vojnu vedú „civilizácia a dobro“ (t.j. Izrael) a „zlo a barbarstvo“ (t.j. Hamas). Zdá sa mi, že táto manichejská a apokalyptická vízia na scéne dominuje, no predstavuje karikatúrne zjednodušenie zložitosti problematiky.
Potom prejdem k druhej úvahe, ktorá je viac spojená s emóciami vyvolanými vojnou. Vyostrenie konfliktu upevňuje opevnenie na svojich pozíciách oboma frakciami. Vzniká tak jav, ktorý by som rád nazval „selektívna anestéza“. Výlučná koncentrácia na vlastnú bolesť bráni akejkoľvek forme empatie voči bolesti a dôvodom druhej strany, a preto znemožňuje akúkoľvek formu dialógu. Táto absolútna nekomunikatívnosť pripomenula scénu z filmu Willy Signori e vengo da lontano (1989)
Hrdina príbehu mal autonehodu a cíti sa vinný za smrť druhého vodiča. Utrápený by sa rád vyventiloval so svojím bratom, ktorý žije ochrnutý na invalidnom vozíku, no ten ho náhle preruší: „Počkaj, aj ja mám problém!“ v narážke na jeho postihnutie. Dialóg pokračuje vzrušene: „Áno, viem, ale teraz by som sa s tebou rád porozprával o mojom probléme…“. „To je ono – odpovedá brat – je to tvoj problém! Ak ty vyriešiš môj problém, ja vyriešim tvoj.” Obaja bratia sa nakoniec hádajú a hádajú, pretože každý je totálne ponorený vo svojom vlastnom probléme a nedokáže vnímať pohľad a pocity toho druhého. No v týchto dňoch sa mi zdá, že v Izraeli a Palestíne sme dospeli k tejto „selektívnej anestéze“. Každý je ohromený a monopolizovaný svojim problémom a svojou bolesťou a necíti nič iné. Pre Židov je to tragédia 7. októbra, vnímanie neistoty v rámci národných hraníc, pocit byť obeťou antisemitskej nenávisti, teror z budúcich útokov Hamasu… Pre Palestínčanov je to príbeh sedemdesiatych rokov trpenej nespravodlivosti, tragédia smrti pod bombami, nedostatok vyhliadok do budúcnosti…
Každý je uzavretý do seba a nedokáže ponúknuť ani minimum pochopenia či ochoty privítať toho druhého. Komunikácia sa tak stáva nemožnou. Každé stretnutie sa zmení na nahnevaný a sterilný, ak nie kontraproduktívny, stret. Mier sa vzďaľuje a vzďaľuje.
Na tomto fronte – to znamená rekonštrukcia ochoty obmedziť svoju vlastnú bolesť s cieľom počúvať bolesť iných – bude v nasledujúcich rokoch a desaťročiach potrebné vykonať veľa práce. Delikátna úloha sprostredkovania a výchovy svedomia, ku ktorej budeme ako kresťania povolaní ponúknuť svoj malý príspevok. Musíme to jasne zopakovať: žiadne utrpenie zo strany Palestínčanov nebude nikdy schopné ospravedlniť masaker zo 7. októbra, aj keď môže pomôcť pochopiť jeho podmienky. Ani monštrá páchané Hamasom a jeho pridruženými členmi nemôžu legitimizovať devastáciu Gazy, aj keď pomáhajú pochopiť dôvody. Ale každý sa topí v mori utrpenia. Musíme sa dostať z tohto morálneho bahna. Myslíme si, že musíme byť v tomto smere hovorcami.
Tak sa dostávam k situácii našej Cirkvi. Tu v Jeruzaleme, po zvážení všetkých vecí, je pokoj. Samozrejme, pred niekoľkými dňami, na rovnakom mieste, ako bol útok z predchádzajúceho týždňa, 16-ročný palestínsky tínedžer zabil kuchynským nožom 20-ročnú izraelsko-americkú policajtku a následne bol zabitý. Akýkoľvek komentár je zbytočný. Musíme znovu vybudovať kultúru mieru, počnúc deťmi a mladými ľuďmi. Cítite nepohodlie a strach. Židia a Palestínčania sa snažia vyhýbať jeden druhému zo vzájomného strachu. Ale – opakujem – v Jeruzaleme nemáme skutočnú vojnu. Iná situácia je „za múrom“, napríklad v Betleheme, kde izolácia spôsobuje veľmi vážne nepríjemnosti. My kresťania sa snažíme urobiť svoju časť a nepodľahnúť logike násilia. V nedeľu 29. októbra sme vo svätyni Deir Rafat slávili slávnosť Panny Márie „Kráľovnej Palestíny“, našej patrónky, ktorej sme opäť zasvätili túto Zem. V nasledujúcich dňoch sa v rôznych kostoloch a školách vo Svätej zemi organizovali chvíle modlitby, všetky boli veľmi sugestívne.
Pastieri sú odhodlaní hľadať dobro, nabádajú k modlitbe a pokániu. Slová patriarchu kardinála Pizzaballu (o jeho ochote vymeniť sa s unesenými ľudmi a jeho pohľad na tento konflikt) vyvolali istú kritiku zo strany židovskej (alebo prožidovskej) aj arabskej (alebo proarabskej) strany, no musíme povedať, že to boli dokonale vyvážené a evanjeliové slová. V Gaze sa malá katolícka komunita naďalej modlí a dúfa, napriek všetkému zlu, ktoré trpí, podporovaná jediným prítomným kňazom a tromi malými komunitami mníšok. Poslali nám videá, ktoré dokumentovali devastáciu ulíc, katolíckej školy, domov… Bomba otriasla kostolom, kým sa farníci modlili ruženec. Ale modlitba pokračovala a veriaci naďalej vzývali pokoj bez toho, aby niekoho nenávideli. Nepodliehajú logike násilia a pomsty. A týmto sa mi zdá, že sme dosiahli podstatu zmyslu nášho kresťanského svedectva vo Svätej zemi: pomáhať zachovávať a podporovať dôstojnosť ľudskej osoby. V poslednom čase sa v dôsledku rozvoja umelej inteligencie na webe čoraz častejšie vyskytujú takzvané CAPTCHA (Completely Automated Public Turing test to tell Computers and Humans Apart), teda také bezpečnostné opatrenia, ktoré kladú otázky, aby sa zabezpečilo, že používateľ je človek a nie počítač. Tieto testy sa často pýtajú: „dokážte, že ste ľudská bytosť“ alebo vás požiadajú, aby ste zaškrtli políčko „Som ľudská bytosť“. Vždy, keď sa stretnem s týmito otázkami, vždy si pomyslím: „Áno, som ľudská bytosť a musím ňou zostať…“. Židovka Etty Hillesumová, nevinná obeť nacistického barbarstva, to povedala neprekonateľným spôsobom. „Sľubujem ti jednu vec, Bože, len jednu maličkosť:“ – napísala si do Denníka niekoľko mesiacov pred zabitím – „Pokúsim sa… pomôcť ti, aby si sa vo mne nezničil… Jediná vec, ktorú môžeme zachrániť z týchto čias, a tiež jediná, ktorá sa skutočne počíta, je malý kúsok teba v nás samých, môj Bože. A možno ťa môžem aj pomôcť vyhrabať zo zdevastovaných sŕdc iných ľudí“ ( E. Hillesum, Denník 1941-1943, Adelphi, Miláno 1996, s. 169). Áno, v tejto hroznej dobe sme povolaní prebudiť vedomie dôstojnosti ľudskej osoby, každej ľudskej osoby, či už židovskej alebo palestínskej. Božská iskra v srdci človeka, v srdci každého, počnúc mnou. Určite je potrebné odsúdiť zlo a zverstvá spáchané v posledných týždňoch. Ale neľudskosť jednej strany neospravedlňuje neľudskosť druhej. Chceme zostať ľuďmi, musíme zostať ľuďmi: ak stratíme tento odkaz, nikdy nebude mier.
Samozrejme, mier pochádza zo spravodlivosti. „Uplatňovanie spravodlivosti prinesie pokoj“, hovorí prorok (Iz 32,17), „opus iustitiae pax“. Ale v takomto zranenom kontexte je spravodlivosť nedosiahnuteľná bez ochoty odpúšťať. „Niet mieru bez spravodlivosti, niet spravodlivosti bez odpustenia“, povedal svätý Ján Pavol II. po 11. septembri 2001 (Posolstvo za mier z 1. januára 2002). Verím, že na konci tejto vojny – pretože aj vojny končia… – bude našou hlavnou službou odovzdávanie tejto viery. Toto nás učí evanjelium: «Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. Ale ja vám hovorím: Neodporujte zlému… Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú…“ (Mt 5,38-39; 43-44). A svätý Pavol píše rímskym kresťanom: „Nedajte sa premôcť zlom, ale dobrom premáhajte zlo“ (Rim 12,21 – bolo by užitočné prečítať si verš v jeho kontexte). Zdá sa mi, že toto je hlavný príspevok, ktorý ako kresťania môžeme ponúknuť k riešeniu konfliktu. A predovšetkým k tomu budeme povolaní, keď sa vojna skončí. Bez toho, aby som predstieral, že niekoho niečo učím, bez toho, aby som chcel niekoho nútiť k neochotnému odpúšťaniu (“človek si nemôže dať silu odpúšťať…”, chcel by som povedať s donom Abbondiom). Máme však povinnosť vysloviť presvedčenie, ktoré vyplýva z veľkonočnej viery: zlo nie je porazené silou, ale láskou. Žiadny zjednodušený irenizmus (t.j. úsilie o pokoj a zmierenie). Vojna naberie svoj priebeh, asi je to nevyhnutné. Potom sa však budeme musieť zastaviť a začať odznova žiť bok po boku. Kresťanské vedomie, že zlo sa dá prekonať len dobrom, sa mi zdá byť dôležitým kľúčom k možnej budúcnosti.
Zdroj: fideliter.it