5. januára uplynul rok od pohrebu emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý zomrel 31. decembra 2022 v 95. roku svojho života. Hoci jeho pontifikát spadajúci do rokov 2005 – 2013, kedy z úradu abdikoval, bol relatívne krátky, bol neobyčajne plodný v iniciatívach v podobe dialógu so svetom na aktuálne pálčivé otázky doby, environmentálne nevynímajúc. 
Ešte ako kardinál v knihe rozhovorov s novinárom Petrom Seewaldom z roku 1996 odpovedal na položenú otázku:
… je stále jasnejšie, že nie príroda, ale človek sám je príčinou katastrof, či už tým, že zasahuje do prírodných systémov alebo tým, že stráca kontrolu nad svojimi vlastným systémami … snáď musí byť rozbité staré, aby mohlo opäť nastúpiť nové. Čo ak je potrebné (toto) vrenie vo finále času … aby sme mohli položiť základy nového začiatku ? Je toto naozaj úloha Apokalypsy?
… Ťažko povedať. V každom prípade by sme sa mali snažiť, aby sme nejaký nový začiatok umožnili a to pomocou síl stvorenia a vykúpenia. Aby sme uvoľnili tiež tie sily, ktorými sa človek učí sám seba obmedzovať. Na tom práve dnes záleží. Aby človek … vedel, že oproti tomu, čo môže, stojí miera toho, čo má a smie … Cirkev sa musí snažiť privádzať človeka k tomu, aby dorástol sám sebe, aby oproti svojim fyzickým možnostiam postavil možnosti morálne a to s vedomím, že to nevyplýva z púhej morality, ale z vnútornej väzby na živého Boha. Len v tom prípade, že ON je skutočnou silou v našom živote, získa morálka silu, nie na základe vlastných kalkulácií; to nikdy nestačí …
Práve ste to uviedol … snáď nám biblické varovania pred nesprávnym spôsobom života chcú pripomenúť, že je to náš duchovný stav, ktorý ovplyvňuje prírodu …
… Áno, vonkajšie znečistenie, ktoré zažívame, je odrazom a prejavom vnútorného znečistenia, na ktoré príliš málo dbáme. Myslím, že je to tiež deficit ekologických hnutí. S pochopiteľnou i oprávnenou vášňou tiahnu do boja proti znečisťovaniu životného prostredia, avšak duševné sebaznečisťovanie človeka sa naďalej považuje za prejav jeho práva na slobodu. V tom je nerovnováha … nemôže zo seba ľubovoľne robiť, čo chce. Aby mohol žiť zo svojho vnútra, musí sa naučiť uznávať sám seba ako stvorenie a pamätať na to, že si musí uchovať vnútornú čistotu; akúsi duševnú ekológiu. Ak nepochopíme toto jadro ekológie, pôjde všetko ostatné zlým smerom …
A Jozef Ratzinger, aj ako pápež Benedikt XVI., v tejto myšlienkovej línii pokračoval a rozvíjal ju. Nadviazal tak na výzvy vytýčené už II. vatikánskym koncilom (1962-1965),
ako aj na iniciatívy svojho predchodcu sv. Jána Pavla II. (1978-2005) a zároveň poskytol inšpirácie pre svojho nástupcu, pápeža Františka, najmä v jeho encyklike Laudato si (2015) v ktorej ho popri pápežovi Jánovi Pavlovi II. často cituje.
Nebol by to on, začínajúci od Krista, ak by vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii o Eucharistii – prameni a vrchole života a poslania Cirkvi – Sacramentum caritatis (2007), nedal zaznieť nasledujúcim slovám: „ … pre rozvoj hlbokej eucharistickej spirituality, schopnej významne vplývať na sociálnu situáciu, napokon treba, aby kresťanský ľud, vzdávajúci vďaky prostredníctvom Eucharistie, si bol vedomý, že tak robí aj v mene celého stvorenia, snažiac sa tak posvätiť svet a intenzívne pracovať s týmto cieľom“ (Sc 92).
Pápež Benedikt XVI. tu chápe eucharistickej spiritualitu priam v súvise so sociálnou situáciou, resp. s iniciatívou v sociálnej oblasti, čo je veľmi dôležitá poznámka a smernica.
V posolstve Ľudská rodina – spoločenstvo pokoja, k svetovému dňu pokoja 1. januára 2008 vyzýval k dohode na prijateľnom modeli udržateľného rozvoja, ktorý
pri rešpektovaní ekologickej rovnováhy bude garantovať dobro pre všetkých (Psdp 7) a pripomína, že je dôležité, aby sme zem vnímali ako „náš spoločný domov“ (Psdp 8).
V encyklike o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a v pravde – Caritas in veritate (2009) venoval osobitnú pozornosť problematike životného prostrediu a píše, že:
„ jeho používanie pre nás predstavuje zodpovednosť voči chudobným, voči budúcim generáciám i celému ľudstvu“ Cv 48).
Zmienka o zodpovednosti voči chudobným, a nielen tak okrajovo, ale na prvom mieste, je pozoruhodná.
Absenciu viery v stvoriteľský Boží zásah (a plán) označoval za problém;
ak táto viera chýba, človek končí buď v tom, že považuje prírodu za nedotknuteľné tabu
alebo, naopak, že ju zneužíva. Ani jeden z týchto postojov nie je v súlade s kresťanským pohľadom na prírodu, uzatvára túto úvahu v encyklike.
Dôležité sú jeho slová, že „spôsob, akým človek zaobchádza so životným prostredím, ovplyvňuje, akým spôsobom zaobchádza so sebou samým a naopak“ (Cv 51).
Tento postreh vyjadruje skutočnosť, že vzťah človeka k životnému prostrediu nie je záležitosťou vyhradenou snáď len pre romanticky založených ľudí, ale je neoddeliteľný
od sebachápania a vzťahu človeka k sebe samému v individuálnom i spoločenskom rozmere.
Je nutné, napísal ďalej, aby existovalo niečo ako ekológia človeka … keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná „humánna ekológia“, má z toho osoh aj ekológia životného prostredia … nemožno vymáhať (jedno) a šliapať (po druhom) …
Toto považuje pápež Benedikt XVI. za závažné protirečenie dnešnej mentality a praxe, ktorá ponižuje ľudskú osobu, otriasa životným prostredím a škodí spoločnosti (Cv 51) …
V posolstve k svetovému dňu pokoja z roku 2010 s názvom Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo okrem iného, uviedol:
… ak v stvorenstve vidíme Boží dar ľudstvu, pomáha nám
to pochopiť povolanie a hodnotu človeka.
Plní údivu môžeme spolu so žalmistom zvolať:
„Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ … (3)
Všetko, čo existuje, patrí Bohu, ktorý to zveril ľuďom, no nie na to, aby s tým zaobchádzali svojvoľne. A keď sa človek namiesto toho, aby splnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia na jeho miesto, vyvolá tým napokon vzburu prírody, ktorú „skôr tyranizuje, ako spravuje“ …
Človek má povinnosť vládnuť nad stvorenstvom zodpovedne, ochraňovať
ho a zveľaďovať … (6)
Nie je ťažké si teda uvedomiť, že škody na životnom prostredí sú často dôsledkom nedostatku prezieravých politických plánov alebo sledovania krátkozrakých ekonomických záujmov, ktoré sa, žiaľ, často menia na vážnu hrozbu pre stvorenstvo … (7)
„Sme dedičmi predchádzajúcich pokolení a máme účasť na dobrodeniach práce našich súčasníkov, a tak máme povinnosti voči všetkým a nemôžeme sa nestarať o tých, čo prídu po nás rozšíriť kruh ľudskej rodiny“…
„Všeobecná spolupatričnosť skutočne jestvuje a je pre nás nielen dobrodením,
ale aj povinnosťou. Ide o zodpovednosť, ktorú majú súčasné generácie voči budúcim, o zodpovednosť, ktorá patrí jednotlivým štátom i medzinárodnému spoločenstvu“ …
Okrem poctivej medzigeneračnej solidarity sa zdôrazňuje naliehavá morálna povinnosť obnoviť vnútrogeneračnú solidaritu, osobitne vo vzťahoch medzi rozvojovými krajinami
a tými s vysoko rozvinutým priemyslom: „Neodkladnou úlohou medzinárodného spoločenstva je nájsť inštitucionálne cesty, ako zaviesť poriadok do využívania neobnoviteľných prírodných zdrojov aj za účasti chudobných krajín, aby sa budúcnosť plánovala spoločne“ …
V rámci príčin aktuálnej ekologickej krízy je skutočne dôležité uznať historickú zodpovednosť industriálnych krajín. Hoci ani rozvinuté krajiny a zvlášť takzvané prahové krajiny nie sú zbavené vlastnej zodpovednosti za stvorenstvo, pretože všetci majú povinnosť postupne si osvojiť účinné opatrenia na ochranu životného prostredia … (8)
Technologicky rozvinuté spoločnosti musia byť pripravené s týmto cieľom podporiť správanie, ktoré sa vyznačuje striedmosťou, redukuje vlastnú spotrebu energie a zlepšuje podmienky na využívanie týchto zdrojov.Zároveň treba podporovať výskum a využívanie energií, ktoré majú menší škodlivý vplyv na životné prostredie, ako aj „celosvetové prerozdeľovanie energetických zdrojov, aby k nim mali prístup aj tie krajiny, ktoré sú ich zbavené“ … (9)
Dnes existujú mnohé vedecké možnosti i potenciálne inovatívne postupy, vďaka ktorým možno poskytnúť uspokojivé a harmonické riešenie vzťahu medzi človekom a prostredím …
Turbíny prílivovej elektrárne škótskej spoločnosti Orbital Marine Power, v súostroví Orkneje
https://fontech.startitup.sk/wp-content/uploads/2021/08/o2-launch-6-1200×673.jpg
… práve tak treba preskúmať vhodné stratégie rozvoja vidieka zamerané na maloroľníkov a ich rodiny, ako aj pripraviť vhodné opatrenia na obhospodarovanie lesov, na odstraňovanie odpadu a zhodnotenie existujúcej synergie medzi opatreniami proti klimatickým zmenám a bojom proti chudobe. …
Ekologická otázka sa nerieši iba z dôvodu hrozivých perspektív, ktoré sa črtajú na horizonte v dôsledku degradácie životného prostredia. Podnetom by malo byť predovšetkým úsilie o autentickú solidaritu celosvetového rozmeru, inšpirovanú hodnotami lásky, spravodlivosti a spoločného dobra … (10)
Čoraz jasnejšie sa zdá, že téma devastácie životného prostredia volá na zodpovednosť správanie každého z nás, ako aj prevládajúci spôsob života, konzumné vzory a produkciu, ktoré sú často zo spoločenského, ekologického a finančno-ekonomického uhla pohľadu neudržateľné …
Všetci sme zodpovední za ochranu a starostlivosť o stvorenstvo.
Táto zodpovednosť nepozná hranice.
V zmysle princípu subsidiarity je dôležité, aby sa každý na jemu zodpovedajúcej úrovni usiloval a pracoval s cieľom prekonať prevládajúce partikulárne záujmy. Úloha vychovávať k väčšej citlivosti na tieto otázky spočíva najmä na rôznych subjektoch občianskej spoločnosti … (11)
nemožno od mladých vyžadovať, aby rešpektovali životné prostredie, ak im v rodine a v spoločnosti nepomáhame rešpektovať seba samých … povinnosti voči životnému prostrediu vyplývajú z povinností voči osobe ako takej i osobe v jej vzťahoch s druhými … (12)
Ak je učiteľský úrad Cirkvi rozpačitý, pokiaľ ide o koncepciu životného prostredia inšpirovanú ekocentrizmom a biocentrizmom, je to preto, že takáto koncepcia odstraňuje ontologický i hodnotový rozdiel medzi ľudskou osobou a ostatnými živými bytosťami. Takýmto spôsobom sa v skutočnosti popiera vznešenejšia identita a úloha človeka, pričom
sa uprednostňuje rovnostárska predstava o „dôstojnosti“ všetkých živých bytostí. To otvára dvere novému panteizmu s novopohanskými akcentmi, podľa ktorého spása človeka pochádza zo samotnej prírody chápanej v čisto naturalistickom zmysle.
Cirkev však vyzýva na vyvážený prístup, rešpektujúci „gramatiku“, ktorú Stvoriteľ vpísal do svojho diela, pričom zveril človeku úlohu zodpovedného ochrancu a správcu stvorenstva, úlohu, ktorú zaiste nesmie zneužiť, no ktorej sa nesmie ani zriecť.
No aj opačný postoj, absolutizácia techniky a ľudskej moci, sa môže stať závažným útokom nielen proti prírode, ale aj voči samotnej ľudskej dôstojnosti … (13)
Pápež Benedikt XVI. sa takto osobitným spôsobom nezmazateľne zaradil do poslania Cirkvi, v zmysle Pánových slov:
„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16,15)
Zakončím modlitbou, ku ktorej pozývam:
… Bože, vo svojej prozreteľnosti si ustanovil za viditeľnú hlavu Cirkvi
svojho služobníka pápeža Benedikta,
prosíme ťa nech ho prijme do večnej slávy tvoj Syn,
ktorého verne zastupoval za zemi.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh
a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého
po všetky veky vekov. Amen.