…ani neviem, kde mám skôr začať…je toho tak neskutočne veľa, čo by som sem chcela dať na tento „papier“
a podeliť sa s Vami…skúsim to aspoň prostredníctvom písaného slova o tom ako nám bolo, čo všetko sme spolu
povystrájali a ako nám bolo … takže tri-štyri začíname 🙂
Je začiatok posledného júlového týždňa a niekoľko desiatok mladých ľudí cestuje z rôznych smerov,
no do spoločného cieľa a tým je mestečko Podolínec. Animátori v zápale práce doťahujú posledné
detaily ako napr. registrácia, uvítací výbor a podobné veci, ktoré sa nedajú plánovať moc dopredu.
Po vydaní potrebných dokumentov na celotýždňové putovanie nastal čas večere a tiež večerného programu,
ktorý sa niesol v kreatívnom duchu. Najprv to bolo umelecké a veľmi precítené stvárnenie života sv. Františka,
kde sme sa dopracovali k hlavnej téme tohto týždňa – …to čo sa mi zdalo trpkým premenilo sa mi na sladkosť duše
i tela… Potom prišiel druhý bod večera a to predstavovanie skupiniek. Každá mala svojho patróna zväčša podľa
toho, akí sú patróni obcí, cez ktoré sa putovalo počas týždňa.
A nastalo večer a ráno deň druhý s témou služba. Doobeda nám o tom akým spôsobom slúžia porozprávali vzácni hostia a
to sr. Jacoba a pán farár Ján Záhradník. Obaja pôsobia v Lomničke.
Po slovnom oboznámení sa so situáciou a možnosťami v tejto dedinke sme sa vydali na prvú etapu púte a to z Podolínca
do Lomničky. Prišiel čas, aby sme nemali len prázdne slová, ale aby sme slúžili. Naša činnosť spočívala v tom, že
popoludnie tohto dňa sme venovali deťom, ktoré tam žijú. Boli sme rozdelení do viacerých sektorov. Niekde sa súťažilo,
spievalo inde sa tancovalo a na inom mieste sa zase maľovalo, či korálkovalo. Zážitkom bola sv. omša s domácimi.
Spievajú a prežívajú to veľmi vrúcne. Večer sme zakončili spoločnou modlitbou na dvore u sestier, kde nám Zuzka so
svojimi pomocníčkami scénicky predviedli chválospev stvorenia.
A je tu stred(a) týždňa. Tento týždeň bol aj o putovaní a nastal čas aj na to. Odišli sme z Lomničky po rozlúčke
s pánom farárom na cestu do Vrbova. Cestou dobrodružnou sme rozoberali tému – život v pravde. Počasie bolo tak
akurát na putovanie – čiže ani teplo ani zima. Sv. omšu sme slávili na polceste v dedinke Ihľany. Po dlhej púti
nasledoval odpočinok. Nič lepšie sme si ani nemohli priať ako termálne kupko na sviatok sv. Jakub(k)a, kde sme
si to patrične užívali. Večer sme zakončili spoločnou modlitbou vešpier, ktorá sa niesla v slávnostnej atmosfére.
Závislosť, nesloboda, zviazanosť – tak toto bola téma už na štvrtý deň v poradí. Z Vrbova sme sa presunuli o pár
(rozumej dva) kilometre do Žakoviec. Nebola to iba taká obyčajná návšteva tejto neobyčajnej dedinky. Tam pod Tatrami
pôsobí otec Marián Kuffa, ktorý spravuje v IKV (Inštitút Krista Veľkňaza). V tomto zariadení sa nachádzajú ľudia,
ktorí potrebujú pomoc a to akýmkoľvek spôsobom. My sme išli slúžiť a tak sme sa pustili do práce. Časť maľovala plot,
časť fúrikovala, ďalší boli na vŕbach alebo sa starali o detičky a o chorých, či dokonca zavárali. Bol to ozaj požehnaný
čas pri všetkých činnostiach, kde sme sa nachádzali. Slovo, ktoré nám povedal otec Marián počas sv. omše zasahovalo ozaj
tam, kde sme to potrebovali. Radosť z tohto dňa sme zavŕšili netradičnou večernou modlitbou, kde sme vypúšťali lampióny.
Kajúci piatok sme začali v kostole sv. Serváca. Je to jediný kostol na Slovensku zasvätení tomuto svätcovi. V tento deň nás
čakala ďalšia etapa našej púte a to z Vrbova do Levoče. Doobeda sme putovali v tichu. Bol tu čas na rozhovor s Bohom. Bol tu
priestor na „reštart“ života a to skrze sviatosť zmierenia. Bola tu možnosť vnímať Boha cez krásnu prírodu, či slnečným do
obedným počasím. Vo Vlkovciach sme nasýtili ducha aj bruchá. Posilnení a obživení, tešiac sa z toho, že už iba kúsok nás delí
od Levoče, vykročili sme teda. Aj dážď nás trocha dosť osviežil na poslednej časti piatakovej cesty. Mokrí, no plní endorfínov
po tom ako sme sa ubytovali a tak trocha aj oschli, deň bol ukončení v kostole u bratov minoritov adoráciou.
Mariánska sobota a ešte v Levoči. Úplne super kombinácia, a preto sme dokončili našu celotýždňovú púť a to výstupom na
Mariánskej Horu. Nebol to obyčajný výstup, ale pomocou indícií, čo sme získavali po splnení úlohy na stanovištiach, ktoré
boli rozmiestnené celou alejou až k samotnej bazilike, kde sme všetky naše otlaky, škrabance a štípance a to nie len na tele
odovzdali Ježišovi pri slávení Eucharistie. Popoludnie bolo hravé. Radosť vyvrcholila večerným mega programom. Herecké,
spevácke i tanečné výkony boli priam na oscara :). Večerno – nočnou tancovačkou sme sa dopracovali až k záveru.
Všetko sa raz skončí a prišiel čas aj konca nášho tábora. Ako sa za posledných pár rokov stalo zvykom nedeľnú sv. omšu sme
mali v neskorých nočných resp. v skorých ranných hodinách. Keď vyšlo slniečko, bol tu čas rozlúčky a odchodu s menšími
zdravotnými ťažkosťami poniektorých, ale v tomto čase by už malo byť všetko v najlepšom poriadku 🙂
Tak, a toto by bolo v skratke opísané, čoho sme sa to zúčastnili, čo všetko nás stretlo a akí sme boli obdarení a
požehnávaní počas celého týždňa.
…a nezabúdajme na jedno: Braním napĺňame ruky, dávaním srdce… 🙂
S pozdravom Aďka 🙂