Keď zastane čas, ozve sa hlas… niekde hlboko v nás…
A aj sa tak stalo. Bolo to neuveriteľné, ale ten čas naozaj zastal. V období, kedy sa ulicami ženú ľudia a hrajú akúsi nepredpísanú hru „advent je iba stres, nakúp rýchlo a hneď bež“ , sa zopár východniarov stretlo cez víkend v Michalovciach… rozohrať úplne inú partičku.
Hneď po zvítaní a spoločnej večeri, padlo prvé eso. V čajovni o žirafe (nájdete ju u sestier saleziánok 😉 , vrele odporúčam) sa nám sr. Caritas prihovorila na tému „Dve tváre adventu“… Poviem vám úprimne, že tak ako aj u mňa a verím, že aj u ostatných vyhrala tvár, ktorá svoje črty nesie v Duchu „Buď Láska“… Spôsob, akým sa nám Boh prihovára, aby sme sa do času očakávania zahryzli s otvoreným srdcom a toto obdobie vnímali ako ponuku na uvedomenie si toho, čo sme hriechom stratili a následne prežívali radosť z príchodu novej Nádeje, ktorú nám Boh poslal skrze svojho syna. Po takýchto slovách prišiel čas aj na „prelúskanie“ svojho vnútra, kde sme sa snažili uvedomiť si, na čo to vlastne čakáme. Nuž, začiatok ako sa patrí. Aby sme to dokázali aj poriadne spracovať, po spoločnej večernej modlitbe sme uzamkli svoje ústa a pobrali sa na odpočinok.. ale nie ten večný 😉
… a nastalo ráno, deň druhý. Z postelí nás ťahala túžba po novom dychu dňa. Samozrejme, u niekoho sme museli tú túžbu prebudiť miernymi ťahačkami z postele a dopriať zvítanie s matičkou zemou. Ale oplatilo sa. Nie nadarmo sa vraví, že kde je túžba, tam je aj cesta. A tak po všetkých ranných rituáloch, posilnení brucha, chceli sme nasýtiť aj ducha. Bolo nám to ponúknuté, keď sme sa spolu stretli v kruhu tvárou v tvár, aby sme sa ponorili do ďalšej zaujímavej témy, „Spytovanie svedomia“. Pravdu povediac, ani neviem, čo vám mám k tomu napísať, lebo myšlienok bolo mnoho.. Ale snáď toľko zvládnem, že to bol čas pre naše srdcia, pre uvedomenie si toho, čo naozaj táto Božia milosť znamená, že to nie je len niečo negatívne, ale že sa to môže stať našou každodennou radosťou a povzbudením do ďalších dní pre plnenie Božej vôle. K tomu všetkému nám bola ponúknutá aj pomoc skrze samostatných prác. Pri nich sme si mohli hlbšie a podstatnejšie uvedomiť, kde nám čo škrípe a naopak, čo je nám posilou. Nebolo to ľahké, ale výsledok nám mohol povedať aj to, že kde je náš „poklad“, tam je aj naše srdce. To všetko a ešte viac sme si mohli potvrdiť pri omšičke, kde nás v homílii povzbudil aj br. Gracián a spoločne pri slávení tej najväčšej a najkrajšej obety Lásky, snažili sme si to vpísať do našich sŕdc. Ani nevieme ako a zrazu sme sedeli pri stole a plnili brušká, týmto patrí vďaka sr. Damiáne a sr. Marianne, že mysleli na náš apetít ;). Po chutnom obedíku, aby sme neskysli, dali sme sa nahovoriť na prechádzku na najvyšší kopec v Michalovciach. Zážitok to bol, o tom niet pochýb, dokonca jeden člen posádky bol taký nadšený, že túžil Michalovce prebádať aj tzv. kanálovými cestičkami. Ale, to je iný prípad, či príbeh.
Po príjemnej vychádzke nás čakalo milé prekvapenie. Keď sme sa ako tak upokojili z prívalu čerstvého vzduchu, „premenili“ sme sa na niektoré biblické postavy. Večer sa niesol v duchu predstavovania. V čajovni sa stretli svadobčania z Kánny galilejskej, Simeon, lotor z kríža, stotník, samaritánka a žena z “Magdaly“. Cez ich životy sme mali možnosť uvedomiť si, ako Boh pôsobil v ich vnútri a ako ich postupne premieňal. Všetko to sme poslali do neba v modlitbe, aby sme si naplno dokázali uvedomiť význam ich obrátenia.
A časť večera bol za nami, ale iba časť… Poniektorých nás dolapila chuť na rozprávky a vrhli sme sa na Dobu ľadovú, superko to bolo, ale po vietorsky aj tak ešte stále nevieme. Iní z nás zase roztrieskavali kalčeto. Ale nebojte, všetci hráči to prežili a nebola spôsobená ani žiadna škoda na majetku.
Noc však bola oveľa čarovnejšia… Celonočná adorácia dala možnosť naplno povzbudiť človeka, zahriať jeho vnútro a pripomenúť, že nikdy nie sme opustení, že je tu On, aby nás niesol celým životom.
Po krásnej noci sme sa ocitli v dni Pána. Po rannej modlitbe a výdatných raňajkách, pripravovali sme svoje hlásky na svätú omšu, aby sme sa tam s ľuďmi podelili o naše spevácke talenty. A odmena za naše „revy“ bola naozaj z neba. Prišla v podobe malých anjelikov, ktorí svojou detskou úprimnosťou s úsmevom na tvári ďakovali za náš príspevok. Aby sme nezabudli na čarovný čas, ktorý nám bol darovaný, zasadli sme ešte raz spolu do kruhu a stali sa spolupútnikmi emauzských učeníkov, ktorí nám ukázali ďalšiu formu spytovania svedomia. Nuž, po takomto putovaní sa nám v bruchách začal žabí koncert a aby aj zvieratká boli spokojné, pustili sme sa s chuťou do obedíka, po ktorom sa len tak zaprášilo. Bol to trošičku neobyčajný obed, lebo sme si začali uvedomovať, že hodiny opäť tykajú a upozorňujú na čas odchodu…
Aj keď čas sa opäť rozbehol, nám nebráni, aby sme ho kedykoľvek na chvíľku zastavili, našli si čas len pre seba a pre Boha, pre ticho, ktoré v sebe nesie veľké odpovede. Najväčšia vďaka patrí všemohúcemu, milujúcemu Otcovi, ktorý nám umožnil hrať takúto krásnu hru, ktorá nie je žiadna obyčaj, ale nesie v sebe samotný život. Netreba zabudnúť ani na tých, ktorí sa rozhodli naplno ju rozohrať cez uplynulý víkend a ako som už spomenula, vyťahovali iba esá a samozrejme aj tým, ktorí tieto „karty“ prijímali s otvoreným srdcom…
Nech je advent pre nás všetkých čas, keď v tichu zaznieva hlas a Láska sa rodí uprostred nás…
