Čas je milosť a dar od Pána… a aj posledný deň v roku sme sa rozhodli tento dar od Pána prijať a naplniť ho… do františkánskeho kláštora v Prešove prišli „malí“ i ,,veľkí“ a spolu sme vytvorili početnú rodinku.
Po „ubytovaní“ sa v kláštore sme sa zhŕkli do našej „stretko izbičky.“ Čakal na nás pripravený stôl a dobroty, no aj tie si vyžadovali obetavé srdcia a čas pred naším spoločným stretnutím. Ich tichá služba priniesla ovocie v nasýtení našich očí i žalúdkov :o). Keďže sme sa nepoznali, našu stolovú obdĺžnikovú zostavu sme si na chvíľu upravili. A pretože láska je tvorivá (Caritas :o) ), každý vyvolaný nerozprával o sebe, ale stal sa počúvajúcim. A my ostatní sme hovorili, čo sme o ňom vedeli. Obdarovávali sme sa slovami, ktoré vychádzali z nášho srdca a vzájomných stretnutí, skúseností… lebo každý je darom, no mnohí o tom nevedia, lebo im to nik nepovedal… Po „tvrdej práci“ by sme si aj zaslúžili koláče. Rodina Adamsových na čele s Mirkou a Graciánovým požehnaním odštartovala večeru. Vynikajúca kapustnica a dezert: „žabie bábätká.“ Duchovným dezertom boli anjelikovia s myšlienkami, ktoré pripravila Miška. A tie myšlienky nám sadli na mieru: náš Nebeský Ocko je teda fakt Boh prekvapenia…
Okrem brušiek sme po večeri trénovali aj ruky… malá gulička, ktorá sa nemala zastaviť… vytáčaním rúk a zápästia do extrémne veľkých uhlov a oblúkov rozhýbala nielen naše ruky, ale zanechávala aj široké úsmevy na tvári. Čakali sme, že na najbližšej svätej omši si znak pokoja budeme dávať roztrasenými rukami. No tie bude potrebné najprv chytiť :o). Niektorí z nás sa rozhodli objavovať mesto, kde si vypočuli Komajotu a prevažne prešovské stretko strávilo večer pri „Noci v múzeu.“ Naša známa gulička, UNO, rozhovory, či obsadzovanie lúky, lesa a riek naplnili milostivý čas pred polnocou.
Aj tento čas bol darom nášho Pána, a tak sme sa mu poďakovali v kaplnke… v tichu obohatenom piesňami, ale aj uvažovaním nad tým doterajším kalendárnym rokom… sviečky a farby, za ktorými bola ukrytá vďaka, odprosovanie i prosby a chvály. Zatiaľ čo vonku bol hluk ohňostroja, Ježiš sa v našich srdciach rozlieval ako pokoj, ako ten, ktorý bol, ktorý je a ktorý bude! Ježiš na nás hľadel v Eucharistii a my sme mohli hľadieť na neho… spolu sme začali nový rok… a hoci sme sa so živým Ježišom v Eucharistii rozlúčili a pozvali do našich životov v novom roku, On mohol naše srdcia premeniť na malé kaplnky, kde by sme adorovali Ježiša aj v tých najobyčajnejších chvíľach…
Prípitok a vzájomné si prianie šťastného nového roka nás otváralo, aby sme lásku, ktorú sme načerpali od Ježiša, mohli dávať svojim bratom a sestrám. Dozvedeli sme sa, že sestra Caritas vo februári odchádza do Talianska a samozrejme nie bez nás :o) … naše modlitby ju tam budú sprevádzať.
A čo bolo ďalej? Niektorí zostali bdieť, iní sa modlili, zhovárali sa, pozerali rozprávku, či putovali domov… niečo sa končí, niečo sa začína… aj zrnko musí najprv odumrieť, aby z neho mohlo vyrásť zrno. Aj my túžime odumierať, aby sme mohli rásť v láske. V láske k Bohu, k bratom a sestrám, rásť v radosti a v spoločenstve, budeme padať, no chceme aj vstávať… ale v dôvere túžime žiť ten čas s Pánom… čas milosti, čas, ktorý je darom… Chvála Ti, Pane :o)!