Každý rok v pôstnom období sa koná duchovná obnova pre prijatých gifrákov, ani tento rok nebol výnimkou.
Tento krát sa konala v Oravskom centre mládeže v krásnej dedinke Ústie nad Priehradou a jej centrálnou témou
bolo denné spytovanie svedomia.
V sobotu ráno sme sa už stretli v plnom počte (jedenásť Božích detí) na ranných chválach v útulnej kaplnke.
Po nich nasledovali raňajky a tri prednášky na objasnenie témy, ktoré si pre nás pripravila sestra Caritas.
Čas medzi nimi sme vyplnili v kaplnke kreslením grafov našej túžby po modlitbe a času stráveného v rozhovore
s Bohom. A aby sme sa s Ním mohli naozaj o tých našich grafoch dobre poradiť, bol medzi nami v Najsvätejšej
sviatosti oltárnej. Caritas nám tiež objasnila, že spytovanie svedomia nie je večerné hľadanie chýb, ale
rozhovor s Bohom, v ktorom ďakujeme a chválime za dobré, čo sme spolu v ten deň prežili a odprosujeme za zlo,
ktoré sme spáchali. Treba hľadať vnútorné príčiny vonkajších skutkov, pretože hriech je explózia toho, čo sa
deje v nás. Potom sme mali nájsť ľudí, udalosti a skúsenosti, za ktoré sme hneď v chvíli stretnutia s nimi
spontánne poďakovali a tiež také, za ktoré sme nepoďakovali ešte nikdy, hoci s odstupom času vidíme zmysel
stretnutia s nimi (a ak sme ho nevideli bolo ho treba nájsť). Veľmi zaujímavým bolo tiež spísanie všetkých
i tých najskrytejších túžob nášho srdca, ich zoradenie podľa dôležitosti z nášho i Božieho pohľadu a rozmýšľanie
nad tým, či by nám pomohli k spáse (odporúčam skúsiť aj doma, bolo veľmi zaujímavé zistiť, ako ďaleko majú
naše – teda aspoň tie moje – túžby od evanjelia). Tiež nám bola predstavená milosť prvého okamihu, ktorá
spočíva v odvrátení zraku od toho, čo môže uškodiť našej duši a v odohnaní zlých myšlienok v prvom okamihu.
Neviem, či mám začať rozoberať aj obed a vôbec stravovanie počas tohto víkendu, ale keďže nechcem zasliniť
pohovku, tak len skonštatujem, že tie tety boli majsterky varechy (MŇAM, MŇAM!!!).
Po obede sme mali siestu, počas ktorej mnohí využili možnosť sa prejsť, či zahrať si futbal a tiež určité percento
zalomilo v postieľke. V programe nechýbala ani svätá omša, po ktorej nás čakalo Lectio Divina s textom o
učeníkoch z Emauz (Lk 24, 13-35). Práve pri delení sa ukázala v plnej kráse obohacujúca rodinná atmosféra, za
ktorú ma v tej chvíli prenikla úžasná vďačnosť. Večer sme sa vybrali na nočné bdenie do Trstenej, kde sme si vypočuli
príhovor pátra Massea na tému „Pokánie ako…“, vynadívali sme sa na divadelné predstavenie témy (mimochodom naozaj
veľmi dojímavé) a rozdelení do skupín sme sa zdieľali o tom, aké pocity v nás zanechali úryvky Svätého Písma o medenom
hadovi v Starom Zákone a o jeho naplnení v Ježišovi Kristovi, po malom občerstvení sme sa vrátili do „našej“ kaplnky,
kde sme mali celonočnú adoráciu. O deviatej hodine sme sa zúčastnili na nedeľnej sv. omši spolu s farníkmi, na ktorej
sme si popriali šťastnú plavbu za Pánom s odporúčaním nikdy sa nevzdávať svojich ideálov, aj keby sme okolo seba mali
len neprajníkov. Pred obedom sme sa ešte vybrali k priehrade s ružencom v rukách a Pannou Máriou na perách, pokochali
sa pohľadom na teplovzdušný balón nad priehradou, Masseo nám predviedol majstrovské umenie hádzania žabiek a so spevom
sme sa vrátili na posledných pár chvíľ do ubytovne, kde sme sa pobalili a po obede pomaly rozchádzali do všetkých strán…
Bože, vďaka!!!
no a pre povzbudenie citátik z nástenky v OCM:
…ako symfónia potrebuje každú notu,
ako kniha potrebuje každé slovo,
ako dom potrebuje každý kameň,
ako oceán potrebuje každú kvapku vody,
ako žatva potrebuje každé obilné zrno,
tak ľudstvo potrebuje Teba, tam, kde si, si jedinečný a teda nenahraditeľný!!!
Hanittka