Ignác, druhý z deviatich súrodencov, sa narodil v Laconii na Sardínii 17. novembra 1701 ako syn Mateja Peis Cadello a Anny Márie Sanna Casuovej, chudobných na majetok, ale bohatých na vieru. Od detstva vynikal svojou dobrotou a zbožnosťou. Ešte ako mládenec praktizoval neustále umŕtvovania a prísne pôsty. V osemnástich rokoch vážne ochorel a urobil sľub, že ak sa uzdraví, vstúpi do Rádu menších bratov kapucínov. Neskôr unikol aj inému smrteľnému nebezpečenstvu, a preto splnil svoj sľub. Dňa 3. novembra 1721 odišiel do Cagliari, predstavil sa v kláštore kapucínov v Buoncammine, kde ho zo začiatku odmietli pre jeho slabú telesnú konštrukciu, neskôr ho však prijali. Dňa 10. novembra 1721 prijal rehoľné rúcho menších bratov kapucínov v Kláštore San Benito. Na konci ročného noviciátu bol premiestnený do kláštora v Iglesias, kde mu zverili úlohu hospodára a zároveň ho poverili prosiť o almužnu na vidieku v Sulcis. Po pätnástich rokoch, ktoré strávil v rôznych kláštoroch, znova ho poslali do Cagliari do kláštora v Buoncammino, najprv mu určili prácu pri tkaní súkna pre rehoľníkov, potom ako almužníka v meste od roku 1741, čo bola veľmi dôležitá a zodpovedná úloha, pretože sa pri tom
mohla vykonávať potrebná apoštolská práca. V Cagliari štyridsať rokov vykonával nádherný apoštolát, ktorý rozvíjal s nekonečnou láskou medzi chudobnými a hriešnikmi. Všetci si ho vážili pre jas jeho čností a pre mnoho zázrakov, ktoré uskutočňoval až do takého stupňa, že ho volali „svätým otcom”. Zachovalo sa isté dobové svedectvo, trocha podozrivé z veľkého uctievania, ktoré všeobecne
obklopovalo pokorného kapucína a ktoré nam poskytuje protestantský pastor Jozef Fues, žijúci v tom čase v Cagliari. V liste svojmu priateľovi v Nemecku sa vyjadroval takto: „Každý deň vídavame žijúceho svätca,
ako obchádza mesto a prosí o almužnu. Je to laický kapucínsky brat, ktorý získal svojimi zázrakmi uctievanie svojich krajanov.” Stala sa z neho typická, takmer nenahraditeľná postava sardínského mesta, ktoré práve vtedy prešlo pod nadvládu panovníkov zo Savojska. Žobral v chudobných štvrtiach, pozdĺž prístavu, vo výčapoch, v kantínach. Na jednej strane žobral o almužnu pre pomoc núdznym a na druhej strane dával príklad dobrého slova, rady, napomenutia a čností. Všetci ho poznali, rešpektovali a milovali. Videl okolo seba jednu generáciu za druhou, deti, ktoré sa stávali dospelými, a dospelí starcami. Len on sa nemenil, vždy bol na tých istých miestach, vždy s tou istou poníženosťou a láskou, jednoduchosťou a dobrotou. V roku 1779 oslepol a posledné roky svojho života strávil v hlbokej modlitbe až do dňa svojej smrti 11. mája 1781 v Cagliari. Mal 80 rokov.
Bože, ktorý si priviedol sv. Ignáca cestami poníženosti, nevinnosti a lásky voči bratom k vrcholu svätosti; udeľ aj nám horlivosť, aby sme ho nasledovali a dokázali na zemi verne uskutočňovať lásku. Amen.
Text z knihy: Františkánski svätí na každý deň
Vydavateľstvo Serafín
#frantiskánskisvätí #inšpirácia #pre #teba #pokojadobro