„Od Evanjelia k životu a od života k Evanjeliu“
„Prosba”. Tak znel predmet správy, ktorú mi zaslala Sidka s oznámením o možnosti
zúčastniť sa na medzinárodnom zhromaždení františkánskej mládeže. Bolo to také malé radostné
prekvapenie, prifarbené štipkou výzvy prijať pozvanie, prijať nepoznané, vydať sa na cestu do
Barcelony. Prekážky, o ktorých som si myslela, že mi zabránia takej neodolateľnej príležitosti
sa vďaka Božej pomoci a prozreteľnosti začali pomaly vyhladzovať. Asi najkomickejšie to bolo
u riaditeľa, ktorý už akoby očakával moju výpoveď z dôvodu nástupu do armády. Ďalšie správy
od Sidky, ktoré plnili moju mailovú schránku, no zároveň skracovali čas do odchodu niesli
názovy: „Barcelona”, „Elektronická letenka”. Týmto odkazom ešte predchádzala
ťažká doba hľadania finančnej podpory. Vďaka Sidkinej húževnatosti a odhodlanosti sa podarilo
zohnať peniažky (ďakujem všetkým darcom). Jediné menej príjemné, čo sprevádzalo začiatočnú
fázu môjho odchodu, bol pocit, že idem sama a trošku aj obava z nového, nepoznaného, z mojich
schopnosti, ktoré vtedy viseli na bode mrazu.
Celý môj výlet niesol v menovateli číslo jeden. Prečo? Bol to môj prvý let, teda aj
orientovanie po letisku, prvýkrát som bola z domu tak ďaleko, bola som jedna zo Slovenska a
aj samotné Slovensko sa na takomto zhromaždení zúčastnilo po prvýkrát. Deň pred odchodom som
sa zúčastnila medzinárodnej konferencie v Lučenci. Boli tam hostia z Talianska, Francúzska,
Španielska, čo mi tak trošku vytvorilo predohru na medzinárodné prostredie, ktoré ma čakalo
na druhý deň.
Letu som sa vôbec nebála, ako si mnohí mysleli, skôr som ma zneisťovali letiskové vybavovačky.
No vďaka Jarke z Bratislavy sa aj táto obava stala len maličkosťou. Neočakávaný pocit radosti
a voľnosti (aj chvíľkovej žalúdočnej nevoľnosti) som cítila len čo lietadlo zdvihlo svoj
mohutný trup zo zeme. Letieť je niečo úžasné, vidieť všetko takými malými očami. Oblaky pod
nami zrazu tvorili akoby šľahačkový koberec.
V Barcelone na letisku, po vyzdvihnutí batožiny, bolo mojou úlohou hľadať nejaké znamenie
YOUFRA. A len čo som prešla dverami už s veľkým batohom, ihneď mi udrelo do očí logo
stretnutia na tričku jedného mladého pána. Vedľa neho stál ešte jeden mladý usmievavý chalan.
Bol to Enzo z Neapolu. Spolu s Miguelom sme ešte šli vyzdvihnúť jedného brata františkána,
v ktorom sa skrývala úloha tlmočníka. Takmer po hodinovom cestovaní v aute sme sa ocitli v
mestečku, ktoré sa navždy vryje do pamäte všetkých účastníkov, mestečko Vilanova i la
Geltru. Migeul zaparkoval rovno pred vchodom do františkánskej college community . Je to
veľký komplex. Patril tam kláštor – komunita, ubytovňa (kde sme boli ubytovaní my), základná
škola a dve veľké nádvoria, ihriská. Len čo som zložila svoj veľký batoh, už aj som vyťahovala
slovenskú zástavu. Nasledovala sv. omša. Počas nej prinášal každý svoju štátnu zástavu a do
sklenenej misky sme vysypali kúsok rodnej pôdy. S hrdosťou som niesla obrovskú zástavu, totiž
až tam som zistila, aké veľké má rozmery, ale čo už. Počas tohto „obradu” nastalo malé
potešenie pre moju maličkú dušu, keď medzi menovaný štátmi sa objavilo aj Poľsko. Hneď mi
bolo lepšie. Večer sme sa šli spolu s mojimi nájdenými národovcami prejsť. Oni boli jediní,
ku ktorým som sa mohla prihovoriť po slovensky. Milé prekvapenie čakalo na mňa ešte pred
sv. omšou. Aj v takom ďalekom svete som natrafila na starého známeho. To, že ho znova po
troch rokoch stretávam ma ohromne potešilo. I keď sme boli spolu v kontakte, predsa osobné
stretnutie má svoje čaro, a ešte zvlášť toto nečakané. No a kto je tým neznámym známym? Je to páter Samy Iruduaya OFM Cap. z Ríma.
Po večeri, ktorá bola pre mňa nezvyčajne dosť neskoro sa už spevom ozývalo jedno z nádvorí.
Práve tu sa pomaličky začalo tvoriť úžasné spoločenstvo. Spoločenstvo mladých ľudí ochotných
žiť a ukazovať aj iným čnosti i príklad sv. Františka v reálnom živote. Len tmavá nočná obloha
s miliónmi hviezd bola svedkom nášho spevu, tanca, prvých spoločných hier, čo bol najlepší
prostriedok na prvé lepšie spoznávanie sa a vzájomné zblíženie. V komických divadielkach zrazu
každý v sebe objavil skvelého herca, no zároveň ako sotva zohrané spoločenstvo, sme sa stali
aj režisérmi. Počas celého večera stále prichádzali noví účastníci, čím sa zväčšovala
rozmanitosť zúčastnených krajín.
Východ slnka na španielskom pobreží, zrejme ako na každom inom, je nádherný. Väčšina však
tento moment stále prespala. Teda východ slnka znamenal pre nás nový deň, ktorý sme začínali
sv. omšou. Zároveň to bol aj sviatok sv. Petra a Pavla. Tí, čo došli neskoro večer pridali
svoje národné zástavy k tým našim. Neskôr sme sa konečne dočkali oficiálneho otvorenia tohto
1. medzinárodného stretnutia františkánskej mládeže. Generálna ministerka OFS Encarnación del
Pozo, ako symbol rovnosti, zmiešala pôdu v sklenenej nádobe a stala sa z nej „medzinárodná
pôda”. Samozrejme, sprevádzal náš potlesk. Táto nádoba spolu so všetkými pestrofarebnými
zástavami zdobila priestor pred oltárom počas celého týždňa. Pred oltárom zasadla celá
medzinárodná rada (CIOFS). Vyzeralo to „františkánsky” vážne a už sa všetko mohlo začať. I
keď to bol posledný deň školského roku (29.6.), pre nás tento deň znamenal začiatok. A tak
sme zasadli do školských lavíc prednáškovej učebne, kde miesto tabule bol veľký čistý papier
s nápisom motta stretnutia: „From Gospel to life and life to Gospel” (Od evanjelia k života a
od života k evanjeliu). Chodba i školské nádvorie nestíchlo ako v iných školách, práve naopak.
Prednášky, ktoré sa ešte ozývali v prázdnych chodbách, boli pre všetkých hodnotené, poučené,
ťažko oceniteľné. My sme v danej chvíli dokázali oceniť lektora úprimným poďakovaním a
neprestajným potleskom.
Do úvodu patrilo vysvetlenie dôvodu prečo sme sa zišli a čo je podstatnejšie naplniť ciele,
ktoré boli vytýčené. Vlastne toto prvé zhromaždenie je odpoveďou na oslavu 800.stého výročia
sv. Alžbety Uhroskej, patrónky OFS a františkánskej mládeže, príprava 800.stého výročia
schválenia prvej Regule – toto môžeme nazvať aj takými dielčími cieľmi. Avšak hlavným cieľom
bolo zjednotiť formáciu a organizačné kritéria a definovať cestu františkánskej mládeže.
Rozdelením všetkých účastníkov vzniklo 6 skupiniek, a to: 3 anglické, 2 španielske a jednu
skupinu tvorili bratia františkáni (duchovný asistenti). Každá skupina bola neuveriteľne
medzinárodne pestrá, tak pre ukážku aspoň moja skupina (1.anglická – opäť jednotka) pozostávala
z účastníkov z: Litvy, Bosny a Hercegoviny, Filipíny, Pakistan, Slovinsko, USA a mňa. Úlohu
moderátora a hovorcu skupiny dostal Thimothy z USA, ktorý nemal ťažkosti s rodnou angličtinou
pri prezentovaní názorov nás všetkých. Vzájomné zdieľanie skúseností v skupinkách, neskôr aj
navonok medzi jednotlivými skupinami v prednáškovej učebni, utváralo v nás každým dňom
pevnejšie puto priateľstva, spoločenstva.
Dni strávené počas týždňa sú hádam najkrajšie v tomto roku. Viem, do silvestrovskej oslavy
ešte chýba hodne dní, no ja už teraz môžem spokojne vyhlásiť, že týmto dňom sa sotva niečo
vyrovná. Ako sa mi na začiatku ťažko začleňovalo do tvoriaceho sa spoločenstva, oveľa horšie
bolo toto spoločenstvo opustiť. To sú moje začiatky, tradične ťažké. Ako obloha striedala
slnko s mesiacom, plynul čas týchto dní. Ranné rozvidnenie prezrádzalo, že opäť je tu nový
deň, nová šanca spolu zažiť niečo pekné. Každý deň mal svoje čaro, bol iný, plný drobných
prekvapení, radosti, smiechu, spevu, bratstva, no proste každý jeden deň bol neopakovateľný,
a tak z našej strany bola snaha prežiť ho naplno. Priznávam, jedno prekvapenie som
nespracovala až tak pokojne ako ostatné. Toto prekvapenie mi nachystal Michele, keď mi
oznámil, že večer ma čaká predstavovanie krajiny, že si mám niečo pripraviť (tanec, spev,
divadielko, a pod.). A už znova ocitnutá v náručí môjho spoločníka – stresu, uvažujem; „Ja a
tanec alebo spev? Sotva, no iste!” Neostávalo mi nič iné, len niečo rýchlo vymyslieť.
Našťastie pri balení som si medzi tričká pridala aj jedno navyše – práve to mi v ten večer
celkom pomohlo. Bolo to tričko s nápisom SLOVENSKO (bol tam zobrazený trošku rozprávkový,
ale typický „SLOVAK STYLE” Maťko a Kubko v kroji ako tancujú, hrajú na husliach, na
drevenej podložke je slanina, cibuľa chlebík a samozrejme nechýba ani slovenská slivovica).
Narýchlo niečo pripraviť ako prezentáciu Slovenska, to nebolo jednoduché. Napísala som si aj
stručnú osnovu, čo asi je najdôležitejšie, čo je typické pre Slovensko, čo by som mala
povedať. Nakoniec spoľahnutá na dosiaľ neodskúšanú stratégiu, ktorou je voľná improvizácia,
vystúpila som ako druhá v poradí. Ani som si nemyslela ako rýchlo prídem na rad, ale to
preto, lebo Slovensko po španielsky znie: „Eslovaquia”. Nie len hlas ale aj mikrofón sa mi
triasol. Z môjho predstavenia vzišla celkom slušná prezentácia a podľa slov ostatných, to
ževraj bolo super. Celú prezentáciu som zakončila tzv. (tounge twiter) slovnými hračkami
(„strč prst skrz krk” a pod.) a oni museli po mne opakovať, z tohto bola dobrá zábava.
Na piatkový večer mala naša skupina za úlohu pripraviť večernú modlitbu. Keďže to bol zároveň
aj sviatok, ani naša modlitba sa nezaobišla bez spomienky svätých Petra a Pavla. Čítalo sa z
evanjelia, ako Ježiš zveril cirkev Petrovi, a ako Peter odpovedal na tretiu Ježišovu otázku:
„Peter, miluješ ma?” Petrovu odpoveď povedal každý z nás vo svojom rodnom jazyku. Ďalšia
nezvyčajná modlitba bola v nedeľu večer. Vlastne bolo to veľmi pekné zakončenie celého dňa.
Totiž poobede sme sa vybrali na pláž, trošku sa osviežiť v slaných vlnách mora, čo obmývali
brehy mestečka. Avšak slnko nám v to poobedie nedoprialo trošku sa opáliť. Na druhej strane
mráčiky nás ovlažili ľahkými kvapkami. Neskôr bol na pláne malý výlet do neďalekého mesta,
kde ľudia stavali takú vežu, avšak stavebnou jednotkou, ak to takto môžem nazvať, boli ľudia
(navzájom si stáli na pleciach). Bolo tam niekoľko tímov, ktoré predstavili rôzne formy
budovania veže. Práve tu sme videli na vlastné oči, akú veľmi dôležitú úlohu zohráva pevný
základ – ľudia, ktorí sú dole, naspodku, na ktorých sa spoliehajú všetci ostatní, ktorí
stúpajú hore, vyššie a vyššie. Tu ma zaujala vzájomná súdržnosť jednotlivých tímov, vzájomné
pomáhanie pri upevňovaní základu. Modlitba na pláži mala tiež svoje čaro. Do úprimných slov
nám okrem gitary zneli aj šumivé vlny mora. Všetci sa veľmi potešili „balíčkovej” večeri,
nikto sa nedal dvakrát núkať. Večer nás neobišla ani búrka, čomu som bola rada. Bolo to
nádherné predstavenie nočnej tmavej oblohy a silných, ostrých bleskov, ktoré akoby bičovali
zem.
Ako správne kresťanské spoločenstvo sme venovali veľkú pozornosť aj adorácii. Bola celonočná
poklona. Každú hodinu boli iné skupinky. Sestrička Anna nám pripravila rozpis čítaní zo Sv.
Písma, ktoré sme mali v tú našu hodinu prečítať. Potom mohlo byť tiché bdenie. Len občas
niekto zanôtil tichú adoračnú melódiu. Poniektorí ostali na adorácii celú noc až do rána.
Medzi nimi som bola aj ja. Cítila som potrebu byť tam, byť blízko. Slzám sa nedalo zabrániť,
padali a padali. Čím viac sa prvé lúče slnka začali predierať do kaplnky, tým viac som sa
cítila byť očistená, ale zároveň i veľmi posilnená. Obrnená duchovnou silou som zvládla i
výlet, na ktorý sme sa v to utorkové ráno vydali. Mali sme namierené do Monsseratu. Celou
cestou sa autobus ozýval spevom. O Monsserate som vedela len toľko, že patrí medzi vyhľadávané
pútnické miesta, ale že sa nachádza v takých skalách, som ani len netušila. O to väčšie bolo
moje prekvapenie. Keď už fotoaparáty boli nabažené našimi pózami pred bazilikou, spoločne sme
vykročili do vnútra. Bolo akurát pred sv. omšou. Pri nej sa nám dostalo cti, byť osobitne
privítaní a i jeden náš zástupca spolu s Xavim predstavil hlavnému koncelebrantovi, kto sme
a aký účel skrýva naše medzinárodné stretnutie. Po sv. omši bolo ešte krátke stretnutie s
predstaveným miestneho benediktínskeho kláštora. Tu dostal väčší priestor na predstavenie a
rozprávanie Xavi, ale tiež slovo mala aj generálna ministerka OFS Encarnación del Pozo. Celé
prostredie Monsseratu sýtilo naše duše pokojom. Avšak nasýtiť bolo treba i naše telo. Nastal
obed, samozrejme pútnický – „balíčkový”. Počas jedenia sme sa všetci skvele pobavili, ale i
náhodní okoloidúci pútnici sa pri nás pristavili a len mlčky sa prizerali našej radosti.
Počas voľného rozchodu väčšina z nás využila možnosť vyviesť sa takou lanovou kabínkou hore
na jeden vrch. No to však bol len akýsi východzí bod, odkiaľ sa dali robiť ďalšie prechádzky
na rôzne smery i vzdialenosti po celej magistrále monsseratských skál. Po chvíľke peškovania,
bola naša odvaha ísť hore a dať sa na ďalšie putovanie, odmenená fantastickým pohľadom do
údolia, na Monsseratskú baziliku. „Ahoj Ria, keby si len videla tú nádheru, čo je okolo mňa,
na ktorú sa pozerám, tie mohutné skaly”, tak zneli slová SMS správy mojej kamarátky. Z tohto
miesta som sa v tej chvíli chcela podeliť o tú krásu predo mnou. Večernú modlitbu sme ešte
chceli vykonať tu pri soche sv. Františka. Cesta z Monsseratu už taká hlučná nebola. Práve
naopak. Len čo autobus zišiel z monsseratského pohoria väčšinu z nás premohol spánok. Ešte v
ten večer sa konala prezentácia, pokračovanie v predstavovaní ďalších krajín. Avšak pri tejto
nočnej akcii sme boli akísi veľmi hluční, pretože na nočný kľud nás prišla upozorniť aj
miestna polícia. A tak neostávalo nič iné, len spakovať všetku aparatúru a ísť spať.
Nasledujúci deň už pre mňa niesol prívlastok „posledný” (odchádzala som už vo štvrtok skoro
ráno). Ráno na sv. omši mala naša skupina na starosti liturgiu. Navzájom sme si podelili
1.čítanie, žalm a ostatní z nás hovorili prosby vo svojich rodných jazykoch. Tento deň som sa
snažila prežiť čo najlepšie. Túžba nasiaknuť pokoj a bratskú radosť, lásku sa niesla v každom
z nás. Už všetci cítili, že sa pomaličky blíži koniec nášho stretnutia. Ale každý koniec
znamená nový začiatok, nové možnosti, šance, príležitosti. Chceli sme, aby čas plynul čo
najpomalšie, no bol neúprosný ako deň čo deň. Posledné raňajky, zhromaždenie skupiny,
diskusia v prednáškovej učebni. Potom obed, spoločné foto na pamiatku, zozbieranie e-mailových
adries. Vo večernej modlitbe sa niesla výzva: „František, oprav môj dom!” Cítiac, že je to už
posledná večerná modlitba, bolo ťažké ukončiť naše spievanie. Nastala rozlúčková noc, ktorú
nám prišiel spríjemniť jeden spevák. Predstavil nám svoju vlastnú tvorbu. No zahanbiť sa
nedala ani Colleen z Kanady či Michele, na ktorého piesne sme nedali dopustiť. Večer bolo
pre nás pripravené ešte jedno prekvapenie, torta. Obrovská torta, ozdobená logom a mottom
tohto stretnutia. Ozajstné majstrovské dielo, až ju bolo škoda načať. No po prvom súste,
každý ocenil chuť na „výbornú”. Posilnení touto maškrtou, sme ešte chvíľu slávili „prvé
narodeniny” takého medzinárodného stretnutia.
Neobišlo ma ani balenie. No do batoha som si okrem normálnych vecí pribalila niečo, čo nemalo
fyzickú váhu, ale duchovnú. Bola to kopa nových skúseností, krásnych spomienok na
neopakovateľné chvíle radosti, úsmevy, piesne, skvelú náladu a velikánsku kopu malých
drobností z každého prežitého dňa. Do najmenšieho „batôžteka”, ktorý nosíme vnútri
(duša – srdiečko) sa mi ešte zmestilo plno pokoja, bratskej lásky, požehnania, ale i plno
motívov viac sa pripodobniť, byť vernejším, lepším Františkovým nasledovníkom. To hmotné, čo
dostal každý zástupca z danej krajiny bolo kúsok „medzinárodnej pôdy” (zo sklenenej nádoby
spred oltára) a malý zelený bambusový výhonok. Opatrne som ho opatrovala celou cestou domov.
Ráno som na letisko šla medzi prvými, takže rozlúčka s ostatnými bola len v mysli. Všetci
ešte spali. Najväčšie obavy sa opäť prejavili z letiskového odbavovania, no nakoniec to
všetko dobre vyšlo. Takže znova som mohla na plný dúšok vychutnávať „vtáčí pohľad” na zem.
Pri tomto lete bol pilot zhovorčivejší, hovoril nad akými mestami momentálne letíme, aké
pohorie prelietame. Zruba po dvoch hodinách letu, lietadlo začalo pomaličky klesať, čo
znamenalo, že sme vo Viedni. Hladké pristátie celá posádka ocenila potleskom. Potom už iba
čakať na batožinu a dať si potvrdiť spiatočnú cestu z letiska do Bratislavy. Po chvíľke
čakania sa objavil slovenský autobus. Ani neviem ako, no zrazu moje oči videli týčiace sa
budovy, hrad – teda Bratislavu. Stačilo prejsť cez jedno nástupište, kde už bol pristavený
autobus do Rimavskej Soboty (môj smer). Z Bratislavy moja prvá správa smerovala opäť mojej
kamarátke Rii. Mala som tušenie, že ocko bude mať nočnú a nebude mať kto po mňa prísť do
Lučenca a bola som si istá, že Rii to nebude robiť problém. A tak aj bolo. Práve ona sa
stala prvým adresátom mojich čerstvých dojmov, pocitov, zážitkov. Veľmi som myslela aj na
ostatných účastníkov, či sa aj oni dostali bezpečne domov.
Lucia Spodniakova OFS