V tomto hesle sa niesla tohtoročná púť mladých ľudí, ktorí sa rozhodli vo svojom
živote nasledovať príklad sv. Františka z Assisi a sv. Kláry. 20. júla nás vlaky, autobusy
a iné dopravné prostriedky z rôznych kútov Slovenska priviezli do Trenčína. Naše kroky
smerovali do Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého, kde nás už čakali naši milí animátori
– bratia františkáni, minoriti, školské sestry, a aj kapucíni mali jedného zástupcu. Zvítali
sme sa so všetkými známymi i neznámymi tvárami, začali sme nadväzovať nové priateľstvá.
Každý z nás pri prezentácii potvrdil svoju účasť a dobrovoľne nasilu odovzdal mobilný telefón
do škatule na týždenný pobyt v mikroténovom sáčku. Pre nietkorých jedincov bola síce rozlúčka
s výdobytkami modernej technológie ťažká, ale aj tento sebazápor prieniesol chutné ovocie.
Mohli sme zažívať pokoj a slobodu a budovať lepšie telefonické spojenie s Bohom. Všetci sme
sa ocitli pod zástavou Gifry – Gioventú Francescana – Františkánska mládež, toto spoločenstvo
sa stalo na týždeň našou druhou rodinou.
V tento úvodný deň nás po chutnej večeri čakala prvá zastávka nášho putovania – Skalka nad
Váhom, kde sme navštívili zrúcaninu benediktínskeho kláštora a dozvedeli sa zaujímavé veci
zo života sv. Svorada a Benedikta, ktorí tu na prelome 10. a 11. storočia žili ako pustovníci.
Naučili sme sa, že každý z nás aj v dnešnej hektickej dobe môže byť pustovníkom, ak sa
dokáže stíšiť, zotrvať v modlitbe a pracovať. Na tomto krásnom mieste sme sa rozdelili do
skupiniek, spoločnými silami sme vytvorili ich názvy podľa prvých nasledovníkov sv. Františka
a udalostí z ich života. Svoje umelecké cítenie, sme mohli využiť pri výrobe vlajky, ktorou
sa každá skupina prezentovala. Keďže už slnko pomaly zapadlo, bol čas vrátiť sa späť do
gymnázia, kde sme deň zakončili večernou modlitbou. Potom nás čakali už len naše karimatky so
spacákmi a spánok.
Po skorom budíčku, rannej modlitbe a raňajkách sa začalo skutočné putovanie. V prvom dni sa
účastníci Brány (tí, ktorí boli na Gifre prvýkrát) oboznámili so životom a myšlienkami sv.
Františka a pokročilejší kráčali po ceste Františkovho obrátenia. Snažili sme sa spolu s
Františom pomaly krok po kroku prísť bližšie k Bohu. Cesta bola v tento deň pre nás mnohých
náročná, vystupovali sme na vrch Machnáč, a však oplatilo sa, Boh nám opäť odplatil naše
úsilie krásnou sv. omšou v náručí prírody a nezabudnuteľným pohľadom na Trenčín uprostred
zelených kopcov. Dlhá cesta nás zaviedla do Starého Hrozenkova, kde sme strávili noc v
kultúrnom dome. No predtým, než sme zaľahli do spacákov si každá skupina pripravila krátku
scénku zo života sv. Františka.
Nasledujúci deň nás čakala ďalšia časť našej púte, išli sme cez hory i doly. Tento deň sme
sa zaoberali Chválospevom stvorenia, ktorý František zložil v bolestiach pred svojou smrťou.
Aj nás boleli kolená, členky, otlaky, učili sme sa však spolu s Františkom túto bolesť znášať
a tešiť sa zo stromov, kvetov, či štebotu vtákov. Naskytovali sa nám nádherné pohľady, či
už na okolitú prírodu alebo modré nebo. Snažili sme sa objaviť kúsok nás v matke prírode, či
už v tvrdohlavosti kameňa, v pokore zeme alebo hanblivosti malého kvietku. Po namáhavej ceste
sme dorazili do Březovej, po večeri sme predviedli scénky, ktoré znázorňovali živly, slnko,
vodu, vietor,… a starší si pripravili k jednotlivým živlom symboly, ktoré priniesli pred
Božiu tvár spolu s prosbami a ďakovaním, že nám ich pre nás Otec stvoril.
Tretí deň sa niesol v znamení Greccia, kde František z lásky k Božiemu dieťaťu vytvoril prvé
jasličky, a odpovede na Božie volanie. Účastníci Cesty sa zamýšľali nad svojím povolaním,
snažili sa hľadať Boží hlas v situáciách každodenného života. Tí, ktorí boli na Gifre
prvýkrát, sa snažili podľa príkladu Františka vytvoriť vo svojich srdciach pohodlné
jasličky pre malého Ježiša. V tento deň sme si pripomínali aj putovanie Márie a Jozefa do
Betleheme, hľadali sme súvislosti ich putovania s tým naším a uvažovali sme o smere našej
životnej cesty. Po pár hodinách sme dorazili do Hluku, kde sme boli ubytovaní v pastoračnom
centre. Keďže tento deň bol sviatočný, priam vianočný, nemohla v miestnom kostole chýbať
vianočná svätá omša, na ktorej sme spolu s našimi českými bratmi a sestrami spievali koledy.
Každý deň budú vraj Vianoce, kiež by to tak bolo, aby každý deň bol pre nás výnimočný,
sviatočný. Len zovšednieť nám nedaj Bože… Vianoce by sa nezaobišli bez Betlehemu, aj my
sme jeden mali, dokonca živý, ovečky békali, traja králi hľadali žiarivú hviezdu, Jozef s
Máriou sa tešili z narodenia Ježiša, anjeli spievali a dokonca nás aj obdarovali drobnými
darčekmi. Bolo krásne prežiť radostné vianočné sviatky cez horúci letný deň..
Ani sme sa nenazdali a pred nami bol štvrtý deň nášho putovania s prívlastkom deň pokánia,
v ktorom sme mohli vyskúšať v praxi františkánsku kajúcnosť. Kráčali sme v tichu lesnými
cestami spytujúc si svedomie. Mali sme možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia, vyznať svoje
hriechy a zakúsiť uzdravujúci dotyk nášho nebeského Otca, ktorý chce liečiť naše rany. Pomaly
sa blížil cieľ našej cesty, hory sa vzďaľovali, no predsa z nich zostali jasné obrazy v našich
srdciach. Ocitli sme sa v Uherskom Hradišti, kde práve prebiehal filmový festival, opäť sme
sa stali súčasťou mestskej civilizácie. Nechceli sme rýchlo utiecť, chceli sme, aby ľudia na
nás nezabudli, rozhodli sme sa svedčiť o Ježišovi, a tak sme v centre vytiahli gitary,
naladili hlasy, nasadili úsmev a spustili pár piesní z nášho repertoáru. Boli sme radi,
pretože niektorí ľudia sa pri nás pristavili, chvíľu počúvali a tešili sa spolu s nami. Vydali
sme sa na cestu ďalej, už len pár kilometrov nás delilo od vytúženého cieľa. Bol to krásny
pohľad, keď sme v diaľke zbadali veže Velehradskej baziliky, práve on nám dodával silu do
posledných krokov. Po príchode do Velehradu, sme mali svätú omšu priamo v obrovskej
majestátnej bazilike, kde si človek uvedomil svoju malosť, že sme ako drobné zrnká piesku na
púšti, no Pán Boh nás aj tak drží všetkých vo svojej veľkej dlani. Cez omšu sme boli poznačení
na čelo písmenom Tau v úkone kajúcnosti. Touto omšou sme Bohu poďakovali za všetko, čo sme
prežili v predchádzajúcich dňoch.
Na Velehrade sme strávili ďalšie štyri nádherné dni, z ktorých sa každý niesol v inom duchu.
Snažili sme sa vybudovať si hlbší vzťah k Božiemu slovu, prosili sme v modlitbách o to aj
našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, vďaka ktorým aj dnes môžeme čerpať sily z tohto
slovného duchovného pokrmu. Na sv. omši sme sa presvedčili, že je ťažké rozumieť evanjeliu v
cudzích jazykoch, preto by sme si mali viac uvedomovať ten obrovský dar, že môžeme Božie
slovo čítať v našom rodnom jazyku. Počas noci bola adorácia, každý z nás mal možnosť sedieť
pri nohách nášho Otca, prezradiť mu všetky starosti, radosti, vďaky, chvály, či len sa ticho
naňho usmievať.
Jeden z dní bol deň bratstva, učili sme sa byť navzájom bratmi a sestrami, tvoriť jednu veľkú
rodinu, v ktorej strede je Boh. Spoločne sme športovali, slávili omšu, radovali sa, či
tancovali na diskotéke. Aj cez všetky tieto veci sme mohli upevniť naše vzťahy.
Prišiel posledný misijný deň, chceli sme sa s tým, čo sme načerpali podeliť s ostatnými. V
rámci tohto dňa sme sa mohli naučiť vyrábať ikony, sviečky, kľúčenky, ružence či zdobiť
servítkami rámčeky na obrazy. Všetky tieto výrobky sme potom v Uhorskom Hradišti predávali za
dobrovoľné príspevky, ktoré putovali na misie do Afriky. So svojimi zážitkami zo skutočných
misií v Keňi sa s nami podelili dvaja mladí slovenskí dobrovoľníci. Táto prednáška v nás
vzbudila tiež záujem byť misionármi, aj keď len v svojich rodinách, školách, zamestnaniach a
spoločenstvách. Zadarmo sme dostali, zadarmo dávajme lásku tam, kde jej niet.
28. júla sa končí naša púť, no ďalšia, oveľa dôležitejšia len začína. Obohatení Božím dotykom,
krásnymi zážitkami, novými priateľstvami odchádzame do našich domovov. Aj tam máme možnosť
tešiť sa zo živých stromov okolo nás – ľudí. Na lesných cestách sme sa nejeden raz potkli o
kameň, nič iné nás nečaká v každodennom živote. Budeme musieť balansovať na prekážkach a
preskakovať potoky smútku. Chceme však veriť Bohu, že s ním raz prídeme do víťazného konca.
Teraz nám zostáva len ďakovať za všetko, čo v týchto dňoch pre nás Pán urobil a prosiť ho,
aby sme spolu so sv. Františkom, sv. Klárou, sv. Cyrilom a Metodom dokázali kráčať po tejto
ceste nábožnosti.
Bianka