BETLEHEMSKÉ ZVIERATÁ
Už u Justína (+165) a Origena (+ okolo r. 254) nachádzame tradície o tom, že miestom Ježišovho narodenia mala byť jaskyňa, ktorú ukazujú palestínski kresťania.[1]
Augustín vyložil význam jasieľ myšlienkou, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať nepatričná, no pri dôkladnejšom skúmaní obsahuje hlbokú pravdu. Jasle sú miestom, kde zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však v jasliach leží ten, ktorý sám seba označil za chlieb, prichádzajúci z neba – za pravý pokrm, ktorý človeku dáva skutočný, večný život. Jasle sa tak stávajú odkazom na Boží stôl, ku ktorému je človek pozvaný, aby z neho prijal Boží chlieb.[2] A tak môžeme vnímať eucharistické pozadie betlehemskej scény, v zmysle slov samého Pána: „Veru, veru, hovorím vám: „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život.” (Jn 6,32-33)
V tejto súvislosti je iste pozoruhodné, že „Betlehem“, miesto narodenia Pána (Mesiáša – porov. Mt 2,3-6), znamená v preklade: „dom chleba“.[3]
V kánonických evanjeliách však o zvieratách v mieste Ježišovho narodenia niet žiadnej zmienky. Spomínajú sa v apokryfnom Pseudo-Matúšovom evanjeliu.
Vznik Pseudo-Matúšovho evanjelia sa kladie s väčšou pravdepodobnosťou medzi
8. – 9. storočie.[4] Je preto pozoruhodné, že ikonografické znázornenie týchto zvierat je staršie a pochádza už zo 4. storočia.[5]
Narodenie Pána – detail zo sarkofágu Stilicho, bazilika sv. Ambróza v Miláne
Narodenie Pána – Fragment zo sarkofágu, 4.-5. storočie,
Byzantské a kresťanské múzeum, Atény
Zdá sa teda, že za znázorňovaním zvierat v betlehemskej scéne Pánovho narodenia stojí neznámy prameň z ústnej tradície.
Táto tradícia však pozoruhodne korešponduje s biblickou tradíciou. Výrok z proroka Izaiáša, stojaci za ikonografickým znázornením scény Pánovho narodenia: „vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí“ (Iz 1,3), môžeme čítať v súvislosti so Simeonovým proroctvom v Jeruzalemskom chráme: „On je ustanovený na pád a na povstanie mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať (Lk 2,34), ako so slovami v Prológu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ (Jn 1,11-12)
Aj svätý František sláviac Vianoce v dedinke Greccio, v roku 1223, nechal si postaviť jasličky a priviesť vola a osla, aby si tak sprítomnil scénu narodenia Dieťaťa v Betleheme a nakoľko je možné na vlastné oči videl tú trpkú núdzu, ktorú musel znášať (1Cel 84-85).
Prítomnosť „nemých tvárí“ v tichej adorácii Narodenia Pána môžeme čítať v kontexte jedného z Františkových Napomenutí: „Všimni si, človeče, aké vznešené postavenie ti určil Pán, Boh … a všetky stvorenia, čo sú pod nebom, svojím spôsobom slúžia, poznávajú svojho Stvoriteľa lepšie ako ty. A neukrižovali ho zlí duchovia, lež si ho ukrižoval ty spolu s nimi a doteraz ho križuješ svojou záľubou v nerestiach a hriechoch.“ (Nap 5,1-3)
Pre svätého Františka však sviatok Narodenia Pána nebol sviatkom a radosťou len ľudí, ale aj všetkého stvorenstva; preto Tomáš z Celana zaznamenáva jeho slová: „Ak by som mohol hovoriť s cisárom, poprosil by som ho, aby vydal ríšsky zákon, podľa ktorého by ľudia v deň tak veľkého sviatku nasypali na cesty pšeničné a iné zrno, aby mali aj vtáčky nadbytok pokrmu, najmä naši bratia škovránky.“
(2Cel 200, tiež LPe 110)
Podobne sa zmieňuje aj životopisný prameň známy ako Zrkadlo dokonalosti: „Hovorieval, že s narodením Pána prišla aj naša spása, preto si prial aby sa každý kresťan radoval v Pánovi. A pretože sa sám za nás vydal, chcel aby všetci z lásky k nemu obdarovali nielen chudobných, ale prilepšili aj zvieratám a vtáčkom“.
(Zd 114)
Je to pozoruhodný postoj v súvislosti s aktuálnou environmentálnou situáciou v súčasnom svete. Nie je totiž možná solidarita s človekom bez solidarity so životným prostredím do ktorého je vložený a v ktorom žije a naopak. A ako ďalej z Františkovho postoja vyplýva dôvod nespočíva len akomsi humanizme či filantropii, ale má kristologické pozadie a príčiny.
Zamerajme sa teraz na dve zvieratá v betlehemskej scéne, ktorých symboliku môžeme čítať v ikonografickom znázornení Narodenia Pána. Nájdeme pochopiteľne aj iné symboliky, ktoré neuvádzam. Nie je účelom tohto príspevku podať ich úplný prehľad a význam. Nehovoriac už o ďalších ikonografických detailoch scény Narodenia Pána. To je skôr úloha pre samostatnú štúdiu.
OSOL
Pochádza z núbijského divokého osla (Equus asinus) a predpokladá sa, že zdomácnel v neolitickej dobe v severovýchodnej Afrike.[6] Používal sa ako ťažné zviera, väčšinou však na nosenie nákladov (Gn 45,23; 1Sam 16,20) pretože dokáže uniesť ťažké bremená (uvádza sa až 300 kg) na dlhšie vzdialenosti a s minimálnymi nárokmi na potravu a vodu. Bol využívaný aj na jazdenie, ktoré bolo bezpečnejšie a pohodlnejšie ako na koni; dokáže vyvinúť rýchlosť 24 km/h.[7] Na jazdenie sa však používali skôr oslice, ktoré sú pokojnejšie ako osly (Nm 22,22-34; 1Sam 25,20).
Je všeobecne známe, že ikonografické zobrazovanie novonarodeného Ježiša v Betleheme odkazuje na jeho zavinutie do plátna a uloženie do hrobu, čomu predchádzali udalosti jeho utrpenia a smrti na kríži; v tomto zmysle môžeme čítať aj symboliku prítomnosti zvierat pri jasliach.
Na začiatku pašiových udalostí, pri vstupe Pána Ježiša do Jeruzalema všetci evanjelisti spomínajú mláďa oslice (Mt 21,1-6; Mk 11,7; Lk 19,25; Jn 12,14-15), pričom evanjelisti Matúš a Ján pripomínajú naplnenie starozákonného proroctva. Evanjelista Matúš ho aj uvádza citujúc text z proroka Zachariáša (9,9). Osol bol podľa proroka Zachariáša znamením nenásilného kráľa pokoja a priklonením sa k pokore a utrpeniu.[8]
Svätý Béda (Ctihodný) zasa predstavuje Krista na osliatku ako vodcu každej duše, ktoré v neho verí. Práve Spasiteľ, ktorý riadi osliatko, zobrazuje učiteľa, ktorý vedie dušu k vnútornému pokoju.[9]
VÔL
Voly sa používali najmä pri poľných prácach, ako napríklad pri orbe (1Kráľ 19,19), pri mlátení obilia (Dt 25,4) tiež ako ťažné zvieratá (2Sam 6,3-6); nebolo však Zákonom dovolené prinášať ich ako obetu (Lv 22,24); mäso sa však konzumovalo (Mt 22,4).
Vôl je vykastrovaný samec tura domáceho, ktorý pochádza z, dnes už vyhynutého, pratura (Bos primigenius), ktorého pôvodný areál výskytu siahal od západnej Európy cez Blízky Východ až po Zakaukazko. V tejto oblasti aj zdomácnel,[10] tiež v neolitickej dobe. Kosti hovädzieho dobytka boli nájdené v Jerichu (7000 – 6750 pred Kr.).[11]
Vôl je menej agresívny, ľahšie ovládateľný, preto sa stal aj symbolom mierumilovnosti, dobromyseľnej sily a trpezlivej služby. Tieto vlastnosti sú dôležité ako napomenutia a výzva pre každého pozorovateľa betlehemskej scény.
Končím povzbudením, že keď budeme stavať betlehemy, aby sme si vytvorili milú vianočnú atmosféru mieru a pokoja, čo je iste milá relaxačná činnosť, nezabudnime ho postaviť vo svojom srdci; a nielen na chvíľu, do sviatku Obetovania Pána, ale ako čosi trvalé.
Prajem vám všetkým požehnané Vianoce.
Cyril Jaroslav Brázda OFM
____________________
[1] Ratzinger J. Benedikt XVI., , Ježiš Nazaretský. Prológ Ježišovo detstvo, Dobrá kniha Trnava, 2012, s. 65
[2] Ratzinger J. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský. Prológ Ježišovo detstvo, Dobrá kniha Trnava, 2012, s. 66
[3] Heriban J., Priručný lexikón biblických vied, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1992, str. 253
[4] Neznáma evangelia. Novozákonní apokryfy I., Vyšehrad Praha,2014, s. 287
[5] http://imaginemdei.blogspot.com/2017/12/the-animals-at-manger.html
[6] Nový biblický slovník Návrat domů Praha, 1996, s. 1157
[7] https://www.google.com/search?q=osol+dom%C3%A1ci
[8] Kroll G., Po stopách Ježíšových, Zvon Praha, 1995, s. 307
[9] Komentáre k Novému Zákonu 1. Marek, Dobrá kniha Trnava, 2013, s. 648
[10] https://cs.wikipedia.org/wiki/Tur_dom%C3%A1c%C3%AD
[11] https://cs.wikipedia.org/wiki/Neolit