Svätý František a vtáčky
Je jar, príroda ožíva; vtáčky sa ozývajú spevom, zahniezďujú, objavujú sa prvé mláďatá; vtáčky majú dokonca svoj medzinárodný deň ochrany; u nás je to 1. apríla.
Prvoaprílová ochranárska tradícia sa zrodila ešte v časoch Rakúsko-Uhorskej monarchie a založil ju všestranný prírodovedec Oto Hermann (1835-1914), ktorý sa narodil v Brezne ako potomok Karpatských Nemcov. Prvý krát sa zorganizovala v roku 1900 ako školská akcia.
Pre ochrancov prírody je 1. apríl dňom vtáctva najmä preto, že práve v apríli k nám zvyčajne priletí najviac sťahovavých vtákov. Väčšina vtákov prilieta do našich končín z Afriky, menej z Ázie.[1]
Ak sa zahĺbime do Františkánskych prameňov, zistíme, že svätý František mal osobitný vzťah k vtáčkom; prevažná väčšina jeho príbehov so stvoreniami sa týka práve vtáčkov rôznych druhov.
Obr.1: Strakoš červenochrbtý (Lanius collurio) – mladý, nevyfarbený jedinec – pustovňa Beňadín
Snáď najznámejšou, popri Piesni brata Slnka, je zo spirituality sv. Františka vo vzťahu k stvorenstvu známa jeho kázeň vtáčkom. Zaznamenáva ju Tomáš z Celana, sv. Bonaventúra a bližšie neznámy zostavovateľ v Kvietkoch. Udalosť sa odohrávala v blízkosti mesta Bevagno v spoletskom údolí.
Tomáš z Celana píše, že keď sv. František, v spoločenstve bratov, sem prišiel
… bolo tam veľké množstvo rozličných vtákov, holubov a malých vrán, ktorým sa hovorí „kavky“ a začal im takto kázať: … „Moji bratia, vtáčky! Musíte svojho Stvoriteľa usilovne chváliť a vždy ho milovať! Veď vás zaodel perím, dal vám krídla, aby ste mohli lietať a všetko, čo potrebujete k životu. Dokonca vás medzi ostatnými stvoreniami urobil vznešenejšími a dal vám bývať na čistom vzduchu. Nesejete, nežnete, a predsa sa o vás, bez vášho pričinenia, stará a chráni vás.“ (1Cel 58)
Obr.2: z cyklu reliéfov z dubového dreva (pôvodne pozlátených), ktorých autorom je František Xav. Seegen OFM (1724-1780) z Viedne … od roku 1762 umiestnené v refektári františkánskeho kláštora v Nitre.
Sv. Bonaventúra v 12. kapitole svojej Legende Väčšej interpretuje kázeň vtáčkom zaznamenanú Tomášom z Celana prakticky bez rozdielov, avšak v Kvietkoch zostavovateľ rozširuje Františkovu reč o ďalšie dobrodenie zo strany Stvoriteľa voči vtáčkom: „ … dáva vám potoky a studničky aby ste z nich pili; hory a údolia za útulok a vysoké stromy, aby si mohli stavať hniezda … veľmi vás teda Stvoriteľ miluje, keď vám preukazuje toľké dobrodenia … a dodáva napomenutie: „Varujte sa preto, moji bratia, hriechu nevďačnosti a vždy sa snažte chváliť Boha“ … (Kvietky 16)
Správu z Kvietkov, ktorá je spomedzi spomenutých historicky najmladšia, považujem za interpretáciu s formatívnym zámerom, čiže poskytnúť čitateľovi (duchovné) poučenie a napomenutie. Napokon zostavovateľovi (či zostavovateľom) Kvietkov práve o to ide, a správa z Kvietkov je príkladom toho, ako historickú udalosť uchopila, interpretovala a odovzdávala už vlastne františkánska tradícia, čiže nasledujúce generácie bratov v rámci13. storočia. Tu nie je dôležité ako, kde a kedy sa predmetná udalosť presne stala, ale to k čomu napomína a o čom poučuje.
A takto treba aj celé Kvietky čítať v čom je ich, myslím si, aj vynikajúca a osobitná hodnota v rámci celých Františkánskych prameňov. Považujem za veľkú chybu „hádzať ich do koša“ ako „zbožné rozprávky“, najmä na pozadí faktu, že prakticky celé stáročia tvorili základ formácie celých generácií bratov, ktorí práve na nich a z nich vyrastali; ba dokonca nielen bratov …
Vtáčky tvoria, ako som už vyššie spomenul, dominantnú skupinu živých stvorení, ktorú pútajú Františkovu pozornosť. Môžeme diskutovať o tom, že prečo je to tak; myslím však,že najmä preto, lebo sám Pán na ne poukazuje, keď učí a napomína zástupy:
… 25Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? 26Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? 27 A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? … 31 Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: »Čo budeme jesť?« alebo: »Čo budeme piť?« alebo: »Čo si oblečieme?«! 32 Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. 33 Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“. (Mt 6, 25-33 … podobne aj Lk 12, 22-31)
To bolo vlastne to, čo aj sám v živote hľadal, čím žil a k čomu bratov napomínal.
Aj čistotu srdca vysvetľoval v tomto zmysle: „Čisté srdce majú tí, ktorí nedbajú o veci pozemské, vyhľadávajú nebeské a tak čistí srdcom i duchom, usilujú sa neustále slúžiť Pánovi, pravému a živému, a hľadieť na neho“. (Nap 16)
… a keď kázaval o chudobe, vštepoval bratom výrok evanjelia: „líšky majú svoje nory, nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Preto chcel aby si, podľa obyčaje chudobných, stavali skromné príbytky a bývali v nich ako pútnici a cudzinci, ako nie vo vlastnom. (LegV 7)
Aj vzor rehoľníka videl v malom škovránkovi
… má kapucňu ako rehoľníci a je pokorný. Najradšej behá po zemi a hľadá si drobné zrniečko. A keď ho nájde, hoci aj v truse, vytiahne si ho a zobne. Potom vzlietne a ľúbezne chváli Pána, ako dobrí rehoľníci, ktorí pohŕdajú svetom. Myšlienkami zalietavajú do neba a ich myseľ sa zameriava na Božiu chválu. Jej pernatý šat má farbu zeme, a tak dáva príklad rehoľníkom, aby nenosili odev nápadných farieb a pohodlný, ale skôr skromný a farbou podobný zemi, ktorá sa najmenej cení spomedzi nerastov … (Zd 113)
Obr.3: Ťažko z popisu rozhodnúť o aký druh ide, či skôr o Pipíšku chocholatú (Galerida cristata) – na obrázku, alebo Škovránka poľného (Alauda arvensis), ktorý je podobným druhom vzhľadovo aj spôsobom života, avšak „kapucňu“, čiže chochol z peria na temene hlavy nemá taký špicatý a ani ho neudrží permanentne vztýčený. Opis „spevu“ však viac zodpovedá škovránkovi poľnému, ktorý akoby „zavesený“ vysoko na nebi, s krídlami trepotajúcimia doširoka roztiahnutými, „v tvare kríža“, trilkuje – čiže dlho, aj niekoľko minút bez prestávky, vydáva zvuky rôznych tónov, rýchlo po sebe. Obidva druhy sú pôvodne obyvateľmi stepných oblastí s riedkou a nízkou vegetáciou.
Zdá sa, že tieto vtáčky mal sv. František v osobitnej láske: „ … obdivoval tieto prednosti škovránkov, preto ich rád a s radosťou pozoroval.“ A vyslovil prianie: „Ak by som mohol hovoriť s cisárom, poprosil by som ho, aby vydal ríšsky zákon, podľa ktorého by ľudia v deň tak veľkého sviatku (Narodenia Pána) nasypali na cesty pšeničné a iné zrno, aby mali aj vtáčky nadbytok pokrmu, najmä naši bratia škovránky.“ (2Cel 200, tiež LPe 110, Zd 114)
Hovorieval, že s narodením Pána prišla aj naša spása, preto si prial aby sa každý kresťan radoval v Pánovi. A pretože sa sám za nás vydal, aby všetci z lásky k nemu obdarovali nielen chudobných, ale prilepšili aj zvieratám a vtáčkom. (Zd 114)
Škovránky sprevádzali aj „tranzitus“ sv. Františka; v Knihe o zázrakoch, Tomáš z Celana píše: „ škovránky sú vtáčky poludňajšieho svetla, neobľubujú šero stmievania sa. Ale vtedy, neskoro večer, keď František odchádzal ku Kristovi, zleteli na strechu chatrče, keď začínala noc, a štebotajúc ju obletovali. Ich štebot bol plačlivým jasotom, či jasavým plačom, podľa toho či oplakávali osirotených synov alebo sa radovali, že Otec vstúpil do večnej slávy. Mestskí strážcovia na to s obdivom upozorňovali.“ (CelZaz 32, tiež LegV 14, LPe 110, Zd 113)
Tak trochu úsmevný je príbeh s lastovičkami v mestečku Alviano, kde sa ľudia zhromaždili, aby si vypočuli kázeň sv. Františka. Všetci sa na pokyn stíšili, avšak lastovičky, ktoré tam hniezdili, štebotali tak hlasno, že bolo ťažko rozumieť vlastného slova. Tu k nim Boží muž pred všetkými prehovoril: „Sestry lastovičky, teraz je čas, aby som prehovoril aj ja, lebo už ste dosť naštebotali; stíšte sa preto a počúvajte Božie slovo, kým neskončím. A ony, ako rozumom obdarené, ihneď zmĺkli a nepohli sa z miesta, kým neskončilo kázania. Všetci , ktorí to videli, žasli a oslavovali Boha, Povesť o tomto zázraku sa rozniesla široko-ďaleko a mnohých ľudí roznietila k úcte svätca a nábožnej viere. (LegV 12, tiež CelZaz 21)
Tento div mal však pokračovanie: „ V Paríži, bol jeden nadaný študent, spolu s ostatnými, zabraný do usilovného štúdia, a akási lastovička ho rušila nepríjemným a dotieravým štebotaním. Svojim spoločníkom povedal: „To je iste jedna z tých, ktoré kedysi obťažovali Božieho muža Františka pri kázaní, až kým ich neumlčal.“ Obrátil sa teda na ňu a a smelo jej povedal: „V mene Božieho služobníka Františka ti prikazujem zleť sem a už ani nepípni!“ A ona počujúc Františkovo meno, ihneď prestala a zletela študentovi do rúk, ako do bezpečnej ochrany; ten užasol, pustil ju na slobodu a viackrát už jej štebotanie nepočul. (LegV 12, tiež: CelZaz 22)
Obr.4: Lastovička domová (Hirundo rustica) je synantropný vták (viazaný na ľudské sídla) obývajúci skôr vidiecku krajinu a okraje miest; centrám miest sa však vyhýba, na rozdiel od Belorítky domovej (Delichon urbica) od ktorej sa líši dlhým, hlboko vidlicovito vykrojeným chvostom, hrdzavočerveno sfarbeným čelom a hrdlom (ktoré je u mladých vtákov béžové). Na rozdiel od belorítky, lastovička si stavia hniezda vo vnútri budov – v chlievoch, stodolách, chodbách domov, výnimočne aj pod mostovými oblúkmi. Lovia za letu lietajúci hmyz; lietajú rýchlosťou 8-11 (4-19) m/s[2]. Za nízkeho atmosférického tlaku ich možno pozorovať ako lovia hmyz tesne nad vodou, prípadne priamo z vodnej hladiny. Je v Európe najhojnejším a najznámejším vtákom z čeľade lastovičkovitých, hoci v posledných rokoch ich počet klesá v dôsledku znižovania tradičného chovu hospodárskych zvierat a zmien v agrotechnike vo vidieckej krajine a tým aj poklesu množstva hmyzu, ktorý tvorí jej potravu. Je sťahovavá; európske populácie zimujú v subsaharskej Afrike.[3]
Podobná situácia, ako s lastovičkami v Alviano, sa vyskytla, ako zaznamenáva sv. Bonaventúra, keď sv. František spolu s jedným bratom prechádzal cez benátske močariská a prišiel na miesto, kde v kroví švitorilo množstvo rozličných vtákov. Keď to František uvidel, spoločníkovi povedal: „Milí bratia vtáčky chvália svojho Stvoriteľa; poďme aj my medzi ne, a zaspievajme Pánovi chvály a kánonické hodinky“ A keď vstúpili medzi ne, nepohli sa zo svojich miest. Švitorili však natoľko, že vzájomne nepočuli jeden druhého. Preto sa svätý muž k nim obrátil a povedal: „ Bratia vtáčky, zanechajte chvíľu svoj spev, kým neodrecitujeme Bohu povinné chvály!“ Vtáci ihneď zmĺkli a zostali ticho, až kým sa oni nedomodlili. Potom im Boží svätý dovolil pokračovať a ony sa hneď podľa svojho zvyku dali opäť do spevu. (LegV 8)
Pozoruhodný je aj príbeh s bažantom … „Istý šľachtic zo Sieny poslal blaženému Františkovi, keď ochorel, bažanta. Otec ho s radosťou prijal; nie však preto, že by ho rád zjedol, ale aby sa skrze neho radoval z lásky k Stvoriteľovi; preto sa mu prihováral: „Buď pochválený Pán, náš Stvoriteľ.“ A bratom povedal: „Skúsme, či chce náš brat bažant zostať u nás alebo vrátiť na miesto, kde žil.“ A jeden z bratov ho na svätcov príkaz zaniesol do vzdialenej vinice, ale bažant sa vrátil späť. Znova ho teda odniesli ešte ďalej, ale on sa opäť vrátil a akoby násilne vkĺzol pod habity bratov, ktorí stáli pri dverách cely. Tak teda svätec nariadil, aby ho bratia starostlivo kŕmili; hral a láskal sa s ním …“ (2Cel 170)
Obr.5: Bažant poľovný (Phasianus colchicus) sa pôvodne vyskytoval v oblasti od severovýchodného pobrežia Čierneho mora (dnešné Gruzínsko – gréc.: Kolchida ), cez celú Ázii od severného Kaukazu až po tichooceánske pobrežie. Pravdepodobne z „Kolchidy“ bol už v antických dobách introdukovaný aj do ostatných častí Európy a stal sa súčasťou európskej fauny.
Je obľúbenou poľovnou zverinou; choval sa i chová v aj bažantniciach. Jeho životné prostredie tvoria lesíky, krovinové pásy, zarastené jarky, zárasty tŕstia, remízky a lesné okraje popri poľnohospodárskej pôde. Obľubuje vlhkejšie stanovištia s dostatkom vody. Jeho potrava je prevažne rastlinná (zistilo sa, že zbiera semená asi 150 druhov burín ) avšak živí sa aj rôznym hmyzom (najmä bažantíčatá), slimákmi; ba dokonca aj mladými hrabošmi či myšami. Pária sa v marci až v apríli; kohúty obsadia hniezdny okrsok, v ktorom nestrpia súpera; sústreďujú okolo seba 5-10 sliepok. V apríli znáša samica 10 – 16 vajec (ak sa stane, že sa znáška zničí, nakladie ďalšie, avšak už len polovicu z predchádzajúceho počtu). Bažantíčatá už o niekoľko hodín po vyliahnutí opúšťajú hniezdo; samica ich vodí za potravou, zahrieva a chráni pred nepriateľmi. Po rozpadnutí rodín, žijú bažanty aj bažantice až do budúcej jari v samostatných voľných kŕdľoch.
Pápež František v encyklike Laudato si, uvádza slová, ktoré nám vhodne ilustrujú vyššie spomenutý príbeh s bažantom:
… som presvedčený, že František je vynikajúcim príkladom starostlivosti o to, čo je slabé,
a integrálnej ekológie, prežívanej radostne a autenticky … Prejavoval osobitnú pozornosť voči Božiemu stvoreniu … Bol to mystik a pútnik, ktorý žil v jednoduchosti a v obdivuhodnej harmónii s Bohom, s ostatnými, s prírodou a so sebou samým. V ňom možno objaviť, do akej miery je neoddeliteľná starostlivosť o prírodu, spravodlivosť voči chudobným, angažovanosť v spoločnosti a vnútorný pokoj …
… Jeho svedectvo nám ukazuje aj to, že integrálna ekológia si vyžaduje otvorenosť voči kategóriám, ktoré presahujú jazyk exaktných vied alebo biológie a spájajú nás s podstatou toho, čo je ľudské …
… zakaždým, keď sa František pozeral na slnko, mesiac či najmenšie zvieratá, jeho reakciou bol spev a do svojich chvál zahŕňal aj všetky ostatné stvorenia … (Laudato si, 96)
… jeho reakcia bola oveľa viac ako intelektuálne ocenenie alebo ekonomická kalkulácia, pretože preňho každé stvorenie bolo bratom alebo sestrou, ku ktorým ho viazali citové putá. Preto sa cítil povolaný starať sa o všetko, čo existuje …
… Týmto presvedčením nemožno pohŕdať ako iracionálnym romantizmom, pretože má vplyv
na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú naše správanie. Ak pristupujeme k prírode a k životnému prostrediu bez toho, aby sme boli otvorení pre úžas a údiv, ak už nehovoríme o svojom vzťahu k svetu jazykom bratstva a krásy, naše postoje budú postojmi vládcu, spotrebiteľa alebo obyčajného využívateľa prírodných zdrojov, ktorý nie je schopný stanoviť hranice svojim okamžitým záujmom.
Naopak, ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť.
Chudoba a strohosť svätého Františka neboli len vonkajším asketizmom, ale čímsi radikálnejším: odmietnutím toho, aby realitu považoval iba za jednoduchý predmet na použitie a ovládnutie. (Laudato si, 10-11)
Obr.6: Freska na stene krížovej chodby v sanktuáriu na La Verne
V čase, keď (František) zotrvával na La Verne ako pustovník, hniezdil tam sokol a vytvorili si vzájomné priateľstvo. V noci vždy hlasitým volaním oznamoval čas, kedy svätec vstával k modlitbe hodiniek. A svätcovi to bolo veľmi milé; starostlivo ho totiž vždy budil,
aby nikdy nezaspal. Keď sa však svätcovi priťažilo, sokol ho šetril a neoznamoval mu čas nočného bdenia; lež akoby Bohom poučený, ozýval sa na úsvite ako slabý zvuk zvona. Nečudo; aj stvorenia si ctili vrúcneho milovníka Stvoriteľa. (2Cel 168, tiež CelZaz 25, LegV 8)
Aj v tomto prípade je ťažko určiť o aký druh ide. Vzhľadom k výskytu (La Verna), a pokiaľ má ísť o sokola, ide skôr o sokola sťahovavého (Falco peregrinus), ktorý hniezdi najčastejšie v horských a podhorských oblastiach, prípadne nížinných lesoch, ako o sokola myšiara (Falco tinnunculus), ktorý uprednostňuje otvorenú kultúrnu krajinu s roztrúsenými remízkami a lesíkmi.[4] Sokol sťahovavý hniezdi prevažne na skalných stenách; ak nie sú k dispozícii skaly, zahniezdi sa aj v starom hniezde iného druhu. Sám hniezdo nestavia ani neupravuje. Loví tak, že vo výške zrýchli let a stiahnutím krídel k telu sa strmhlav vrhá na koriť, pričom môže vyvinúť rýchlosť až 200 km/hod.[5] Podľa niektorých zdrojov aj viac. Zachytí krídlo obete, čím ju donúti vzlietnuť. Korisť zvyčajne klesne k zemi a ak prežije, usmrtí ju zobákom. Loví menšie vtáky. Pre jeho lovecké schopnosti, dobrú cvičiteľnosť a dostupnosť prostredníctvom chovu v zajatí je sokoliarmi cenený. Je tiež častým heraldickým symbolom.
Príbehy o priateľstve so zvieratami či skrotení divých zvierat sú v západokresťanskej (rovnako aj vo východokresťanskej*) hagiografii aj ikonografii pomerne časté.
* Serafim Sarovský (1759 – 1833), často zobrazovaný ako pustovník, spriatelený s medveďom.
Svätý Bonaventúra vo Väčšej legende o svätom Františkovi píše, že: „ je potrebné nábožne uvažovať o nežnosti blaženého muža, ktorá sa vyznačovala tak podivuhodnou sladkosťou a mocou, že krotila dravé a podrobovala si divoké, učila miernosti a zvieraciu prirodzenosť odbojnú voči padlému človeku skláňala k poslušnosti. Naozaj je to ona (nežnosť), ktorá všetko stvorenstvo k sebe púta a hodí sa ku všetkému, pretože má prísľub terajšieho i budúceho života“ (LegV 8)
… podobne uvažuje aj Tomáš z Celana: „ … nazdávam sa, že k rajskej nevinnosti sa vrátil ten, ktorý aj divoké živly dokázal skrotiť …“ (2Cel 166)
V Nepotvrdenej Regule, tým bratom, ktorí pôjdu medzi neveriacich, pripomína slová evanjelia: „Hľa posielam vás ako ovce medzi vlkov, buďte teda opatrní ako hady a prostí ako holubice …(NReg 16,1)
Holubica ako symbol nadobúda v kresťanstve viacero významov: „Noemova„ holubica (Gn 8, 1-22) oznamuje koniec potopy, čiže pominutie trestua začiatok nového života; zmierenie so všetkým stvorenstvom zo strany Boha … v tomto zmysle majú teda aj bratia ohlasovať evanjelium …
Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery … (Rim 3,23-25)
Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! (2Kor 5,20)
Boží muž František raz vo sne videl čiernu sliepočku s mnohými kuriatkami, ktoré čulo okolo nej pobehovali, avšak nemohli sa všetky skryť pod jej krídla … (2Cel 24) … seba identifikoval so sliepočkou a bratov s kuriatkami … „uchrániť ich pred ľudskými úkladmi a ohováraním , nestačím; preto pôjdem a zverím ich svätej (Matke) rímskej Cirkvi …“A požiadal pápeža o kardinála, ktorý by bol ochrancom a napravovateľom celého bratstva
Domestikácia, dnes Kury domácej (Gallus gallus f. domesticus) prebehla už pred niekoľko tisíc rokmi v Ázii, predovšetkým v Indii. Okolo roku 1400 pred Kr. ich chov poznali už Egypťania a od 7. stor. pred Kr. je známy aj v Európe; bohatší obľubovali lahodnejšie mäso z kapúna – 2Cel 78 -79
Kedykoľvek karhali jeho prísny spôsob života; hovorieval, že je daný Rádu za vzor, aby ako orol vábil svoje mláďatá k letu do výšin … (2Cel 173) … Tomáš z Celana k tomu dodáva: „ … a konal správne: vždy si viac všímame skutky ako slová predstavených … ak by (aj) hovorili jazykmi ľudskými či anjelskými, ale nedávali by príklad lásky, málo by iným osožili a sebe vôbec nič … avšak predsa je potrebné konať, čo predstavení nariaďujú, aby voda zavlažovala záhony, hoc slabými prúdmi; veď niekedy sa aj ruže oberajú z tŕnia …
Určovať tu konkrétny druh, by bolo len neúčelnou špekuláciou; podobne ako v prípade „vodného“ či „riečneho“ vtáka, ktorého sv. Františkovi podaroval rybár (2Cel 167, tiež CelZaz 23, LegV 8). Vták sa túlil do jeho dlaní ako do hniezda a odletel na slobodu až vtedy, keď dostal po krátkej Františkovej modlitbe požehnanie a dovolenie.
Aj vtáčky uvedené v 2Cel 47 sú tiež diskutabilne určiteľné. Taliansky preklad uvádza: uccellini čo znamená malé vtáky – všeobecne – spevavce; český preklad (z nemeckého textu) – červenky – po slovensky: „sláviky červienky“ (Erithacus rubecola).
Toto druhové označenie tu považujem za problematické. Napokon to ani nie je dôležité; ide o varovanie pred zlom lakomstva a chamtivosti, ktoré neunikne trestu.
Stalo sa totiž, že mladý párik priletel k príbytku bratov hľadajúc pokrm pre svoje mláďatá. František ich kŕmil odrobinkami a veselil sa s nimi. Raz prileteli aj s mláďatami; zanechali ich a viac sa neukázali. Mláďatá si na bratov zvykli; sadali im na ruky a boli ako doma; svetským ľuďom sa vyhýbali. Svorne zobali odrobinky a zrno. Avšak chamtivosť a lakomstvo čoskoro zničili ich svornosť, keď jedno väčšie z mláďat odstrkovalo ostatné od pokrmu. „Pozrite“, povedal svätec, „Čo to ten lakomec robí! Raz to s ním zle dopadne§“ A len čo to dopovedal vyskočil na misku s vodou odstrkujúc ostatných, aby sa napil; spadol a utopil sa … ako hrozne bude potrestané lakomstvo medzi ľuďmi, keď už na vtáčkoch bolo tak potrestané …
Vtáčky tvoria neodmysliteľnú súčasť našej prírody a majú svoje nezastúpiteľné miesto nielen v ekosystéme, ale ako sme mohli vidieť aj v našom duchovnom živote. Preto chrániť ich a vytvárať pre ne trvaloudržatelné životné podmienky je pre nás viac ako povinnosť.
© Cyril Jaroslav Brázda OFM
[1] www.enviroportal.sk/clanok/svetovy-den-vtactva
[2] https://cs.wikipedia.org/wiki/Vlaštovka_obecná
[3] https://cs.wikipedia.org/wiki/Vlaštovka_obecná
[4] Ottov sprievodca prírodou, Vtáky, Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s. 122.124
[5] Ottov sprievodca prírodou, Vtáky, Ottovo nakladatelství Praha, 2009, s. 124