Svätý František sa narodil 26. novembra 1182 v Assisi ako syn Petra Bernardoneho a Piky, pochádzajúcej z Francúzska. Pri krste dostal meno Ján Krstiteľ, ale otec ho hneď začal volať František a toto meno mu zostalo navždy. Chodil do školy pri Kostole svätého Juraja, kde sa učil latinský a francúzsky jazyk. Matka mu vštepovala základy zbožnosti. Veselý, inteligentný, praktický, radostný, úprimný, veľkodušný aj hudobne nadaný hneď sa stal nekorunovaným kráľom assiskej mládeže. Bol otcovou nádejou spočiatku ako jeho pomocník a neskôr jeho nástupca v obchodnom podnikaní. Čoskoro sa však dostal s otcom do konfliktu. Zúčastnil sa vo vojne s Perugiou. V rokoch 1201 — 1202 dostal sa do zajatia a domov sa vrátil až v novembri roku 1203. Keď už bol na slobode, napadla ho neznáma choroba, ktorá zmenila jeho mládenecký život. Zanechal radovánky, zábavy a upriamil sa na to, ako sa vyznamenať a získať slávu. Sníval o účasti vo vojne pod zástavou Gaultiera z Brenne. V Spolete však počul Božie volanie a vrátil sa do Assisi. Začal viesť život modlitby, almužny a služby dlhodobo chorým a najmä malomocným. Zlom v jeho živote nastal v roku 1206, keď v San Damiáne počul hlas Ukrižovaného a rozhodol sa stať sa Božím rytierom. Dal sa do opravovania zničených kostolíkov a začal pustovnícky a žobravý život. Ostrý konflikt s otcom sa skončil úplným rozchodom pred biskupským súdom. Vo veku dvadsaťštyri rokov si František za základ svojho ďalšieho života zvolil dôsledné uskutočňovanie evanjelia. V roku 1209 sa k nemu pridali prví nasledovníci, ktorých zhromaždil pri kostole Panny Márie Anjelskej. V tom istom roku odišiel s dvanástimi spolubratmi do Ríma, aby získal od pápeža schválenie ich spôsobu života. Vďaka kardinálovi Jánovi Colonnimu, ako aj po pápežovom sne, v ktorom František podopieral chvejúce sa múry Lateránskej baziliky, pápež ich spôsob života schválil.
V roku 1212 prijala jeho spôsob života aj Klára a neskôr i jej nasledovníčky. V noci po Kvetnej nedeli jej ostrihal vlasy a odovzdal jej habit. Tak sa zrodil Rád chudobných paní, ktorého členky neskôr nazvali klariskami. V roku 1215 pápež Inocent 111. ústne potvrdil Františkovu regulu. Vtedy sa František stretol aj s Dominikom. Hnaný apoštolskou horlivosťou a nutnosťou podeliť sa o lásku k Bohu vypravil sa s niekoľkými bratmi do Svätej zeme. Získal si tam priazeň sultána Melek-el Kamela, ktorý mu dal povolenie slobodne sa pohybovať po Palestíne. Bolo to v roku 1219. V tom istom roku poslal František do Maroka piatich bratov, ktorí tam podstúpili v roku 1220 mučenícku smrť. Relikvie týchto mučeníkov v Coimbre podnietili Antona z Lisabonu prestúpiť od augustiniánov k františkánom.
Keď sa František dozvedel, že jeho bratia začali prejavovať nespokojnosť s pôvodnou prísnosťou, vrátil sa do Talianska, vzdal sa vedenia tádu a hneď sa vydal do Ríma požiadať pápeža, aby pre rád určil kardinála protektora. Pápež im pridelil kardinála Hugolína, ktorý bol naklonený Františkovi.
V roku 1221 František zakladá III. rád. Na Zelený štvrtok v tom istom roku zvolal generálnu kapitulu, na ktorej predložil regulu. Táto regula mala dvadsaťštyri hláv a nazýva sa Nepotvrdenou regulou. Neskôr s pomocou kardinála Hugolína a niekoľkých bratov regulu prepracoval na novú, ktorá má už charakter viac právny. Pápež Honorius II. ju potvrdzuje 29. novembra 1223 bulou Solet annuere. V decembri toho istého roku František v Grecciu oslávil Ježišovo narodenie
Sprítomnením si betlehemskej maštaľky. Potom odišiel s niekoľkými bratmi na vrch La Verna. Na tomto mieste prijal 14. septembra 1224 stigmy. Nikto nemal o nich vedieť. Verejnosť sa o nich dozvedela až po jeho smrti. Aby nadobudol stratené sily, prešiel do San Damiana, kde býval v malej cele, ktorú mu v záhrade pripravila Klára. Tam aj zložil Pieseň brata Slnka. Pričinením kardinála Hugolína sa liečil v Rieti, Siene i v Assisi. V máji 1226 nadiktoval Testament zo Sieny a napísal list o úcte k Najsvätejšej sviatosti. Pred svojou smrťou ešte zmieril biskupa Assisi so starostom mesta. Keď lekár oznámil Františkovi blížiacu sa smrť, zložil ešte poslednú slohu Piesne brata Slnka a požiadal, aby ho preniesli do Porciunkuly. Po ceste ešte udelil požehnanie mestu a potom všetkým bratom. František zomiera v Porciunkule v sobotu po západe slnka 3. októbra 1226 za spevu 141. žalmu. Nasledujúci deň ho pochovali v Kostole svätého Juraja.
Text z Knihy: Františkánski svätí na každý deň – Vydavateľstvo Serafín
Bože, otec chudobných, svätému Františkovi si dal milosť, že sa chudobou a pokorou stal podobným Kristovi; daj, aby sme aj my podľa jeho príkladu nasledovali tvojho Syna a v láske a radosti sa zjednocovali s tebou. Amen.
