Zakladateľom františkánskej školy spirituality v jej základoch je svätý František Asiský (1181-1226), ale vypracovali ju veľkí františkánski teológovia, predovšetkým svätý Bonaventúra a
blahoslavený Duns Scotus.
Dá sa povedať, že má tieto znaky:
1. Kontemplatívno-aktívna spiritualita
Františkánska spiritualita je kontemplatívno – aktívna. Jej cieľom je, ako u všetkých katolíckych škôl spirituality, spojenie s Bohom. Ale nezabúda, že aj ostatní bratia majú ten istý cieľ a treba im pomáhať, aby ho dosiahli.
Svätý František nebol ľahostajný k čaru kontemplatívneho života, a to už od začiatku po svojom obrátení: Podľa rady svätej Kláry a brata Silvestra nasledoval príklad Ježiša Krista, kade chodil, konal dobro, hlásal slávu veľkého Kráľa, zvestovateľa Božej lásky. Apoštolát sa rodí z lásky k Bohu a blížnemu. V tom spočíva dokonalosť. Miesto toho, aby sa František a jeho spoločníci utiahli od sveta, ostávajú v ňom, aby ho posvätili a premenili, v ňom sa modlia, obetujú, radujú, pracujú, aby v ňom kraľoval Kristus.
František miluje jednoduchý ľud, pracuje a trpí s ním, potešuje ho, zasadne s ním k chudobnému stolu, zaklope na dvere chatrče, namáha sa a žobre každodenný chlieb. Pozdvihuje v pokore, káže mlčaním, trpí spievajúc, nenápadne a úprimne, pred všetkými, malými i veľkými, v žiare slnka i za svitu mesiaca.
2. Vysoko božská a hlboko ľudská
Prostriedky, ktorými vystupuje k Bohu, pochádzajú viac zhora než zdola. Ľudské schopnosti sú na poslednom mieste. Na prvom je Božia milosť. Boh má v rukách iniciatívu od začiatku do konca duchovnej dráhy. K očiste a povzneseniu človeka potrebuje viac modlitbu ako trýznenie. Svätosť si vyžaduje viac milosť než úsilie. Vôľa prevláda nad rozumom. Poslušnosť posväcuje viac než veda, poníženosť viac než výrečnosť, „jednoduchý neučený človek“ urobí viac dobrého ako doktor na bolonskej univerzite, chudobný žobrák je slobodnejší než bohatý obchodník.
Ale františkánska spiritualita, bezpečne zakotvená v nadprirodzene, nezabúda na prirodzenosť. V tomto ohľade je preniknutá zdravým optimizmom. Stvorenie, rozumné i nerozumné, pochádza od Boha a je v podstate dobré. Zlo nemá pôvod ani v tele, ani v duši, ale vo vôli človeka, keďže je slabá a podľahne pokušeniu. Človek sa posväcuje taký, akého ho Boh stvoril, akého ho Kristus vykúpil, akého ho vplyv prostredia zmenil.
Svätý František zužitkúva charakteristické prvky, vlastné latinskému ľudu: jasnosť, konkrétnosť, bezprostrednosť, pružnosť, umeleckú citovosť a vnímavosť, všetko na službu veľkého Kráľa.
Dobrota srdca ho vedie k tisícim pozornostiam voči svojim bratom, voči chudobným, súcitu s Kristom, ktorý trpí na slame v jasliach alebo na dreve kríža, k oslave stvorenstva, k nežnosti voči
zvieratám, ktoré bľačia, ktoré škrečia, ktoré zavýjajú, ktoré hryzú…
Františkánske pobožnosti jasličiek, krížovej cesty, k predrahej Krvi, k najsvätejšiemu menu Ježišovmu a jeho piatim ranám, k bolestiam a radostiam Panny Márie vytryskli zo srdca Asisského chudáčika, z jeho túžby vyjadriť abstraktné pravdy viery viditeľnými a konkrétnymi prejavmi. Mohli by sme povedať, že na hore La Verna aj Boh schválil františkánsky štýl, keď Františka vyznačil na tele stigmami a viditeľnými znakmi jeho veľkej lásky ku Kristovmu krížu.
3. Silno kristocentrická
Ústredným bodom františkánskej nábožnosti je ľudská prirodzenosť narodeného, ukrižovaného a eucharistického Krista. Slovo, ktoré sa stalo telom, aby oslávilo Otca, je stredobodom zjavenia a náboženstva. Kresťanstvo je skôr konkrétnym dejinným faktom než abstraktnou náukou. Vtelenie je osoba a nie teória alebo filozofia.
Neskoršie sa k svätému zakladateľovi, ktorému išlo predovšetkým o skutky, pripojili nasledovníci teológovia, ktorí sa dali unášať náukou. Ale františkánska hĺbavosť s tézami Duns Scota a so svojimi optimistickými názormi bude vždy poznačená stopou assiského serafa. Bude to viac „teológia srdca“ než „teológia rozumu“, a predovšetkým to bude kristocentrická teológia.
Kristus je stredobodom stvorenia, ako vzor a ako umelec, ako prostredník prírody, milosti a slávy. Celý svet je zameraný na Krista (jeho vesmírne kráľovstvo) a skrze Krista na Otca. Ako nikto nemôže prísť ku Kristovi, ak ho nepritiahne Otec, tak nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Krista (Jn 6, 44: 14, 6).
Kristus je stredobodom zjavenia. Je pre ľudí živým obrazom Otca, poslom, ktorý zvestuje, čo počul o večnom živote v rozhovore s Otcom.
Kristus je stredobodom vykúpenia. On napravil Boží poriadok, ktorý narušil človek. Boh je Otec, ktorý miluje ľudí a dáva im svojho jednorodeného Syna skôr ako priateľa, ktorý pomáha hriešnym bratom, než ako obetu za ich viny.
Kristus je stredobodom našej modlitby. Človek dostáva všetko od Krista. Takisto, čo vystupuje k Otcovi, je mu milé len vtedy, keď to ešte prejde cez Krista: modlitba chvály, obety, vďaky a odprosovania. Naša bolesť má pred Bohom len vtedy hodnotu, keď je podobná a spojená s Kristovou bolesťou. Len tak sa stáva účasťou na bolesti jeho utrpenia.
Kristus je stredobodom nášho nasledovania. Len vtedy je dokonalé, keď možno povedať, že sa mu podobáme v jeho myšlienkach poslušnosti, v jeho citoch pokory, v jeho príklade chudoby, v jeho utrpení, v jeho tajomstvách. Kristus je stredobodom františkánskej reguly, ba táto splýva s evanjeliom. V prvej regule, ktorú bratia r. 1209 predložili Inocentovi III., čítame: „Bratov bude viazať toto pravidlo: žiť v poslušnosti, čistote, nebudú nič vlastniť a budú sa riadiť učením a zásadami nášho Pána Ježiša Krista.“ A regula, ktorú r. 1223 schválil pápež Honorius III., píše: „Tie spočívajú v zachovávaní svätého evanjelia nášho Pána, Ježiša Krista, v živote podľa poslušnosti, bez vlastných vecí a v čistote.“
Evanjelium sa berie doslova, bez glos a vysvetliviek. Tri evanjeliové rady sú formou nasledovania Krista, takisto, ako sú ním aj čnosti, predovšetkým pokora a chudoba.
4. Chudoba
Chudoba nie je základom františkánskej spirituality, ale prostriedkom výstupu k Bohu. Oslobodzuje človeka od pút, ktoré ho viažu „k pozemským a pominuteľným veciam“, a tak sa duša zbavuje prekážok, aby sa mohla voľne spájať s večným Bohom. (Kvietky, hl. X 11)
„Pani chudobu“ treba milovať ako nevestu. „Chudoba musí byť prísna, veselá, ktorá nezbedačuje srdce, ale ho napĺňa radosťou, ktorá odhaľuje krásu všetkých vecí, keďže sa nechce nimi zatarasiť, a chváli za ne Boha.“ (Fr. M. Ciccarelli, Oporné body františkánskej spirituality, Miláno 1955)
5. Pokora a jednoduchosť
Františkánska duša sa cíti malá pred Bohom a ľuďmi. Potrebuje pomoc a odpustenie u všetkých. Ani si nenamýšľa, že je „úbožiačik“, ani ju to nemrzí, ale sa z toho raduje. Ak sa dopustí chyby, nevyhovára sa, ale sa uponíži. Kto žije jednoducho, oživuje svoje konanie láskou a čistým úmyslom. V takom prípade, aj keď jeho počínanie nesplní očakávanie, Božia sláva neutrpí a človek nestratí pokoj.
6. Dokonalá radosť
Františkánska dokonalá radosť má korene v presvedčení, že nás Boh miluje a my milujeme jeho. Radosť je pocit milujúceho: obeta nie je ťarchou, odpútanosť oslobodzuje, bolesť očisťuje, spev povznáša (porov. Kvietky, hl. VIII).
„Neprechovávať neužitočné túžby, vykonávať činnosť zodpovedajúcu vlastnému povolaniu, a to bez prerušenia a ochotne, aby nebolo miesta na rojčenie a sentimentálnosť : kráčať vždy osvedčenými cestami, na slnku: uspokojiť sa s málom a radovať sa zo všetkého: prijať utrpenie ako priateľa, úzkostlivo ho milovať ako znamenie vyvolenia, dôverovať Bohu a plniť jeho vôľu: týmto všetkým sa vytvára vnútorný stav, ktorý voláme radosť.“ (Fr. A. Gemelli, Františkánsky duch)
Nasledovanie Krista nemôže byť výlučnou charakteristikou daktorej osobitnej spirituality, pretože to patrí všetkým. Avšak takéto absolútne a dokonalé nasledovanie je rozlišovacím znakom františkánskej školy. A preto jej spiritualita právom pokladáme za skutočne kresťanskú.
A. Gazzera, A. Leonelli, V jeho šľapajach, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1981, s. 455 –460.