Buď pochválený, môj Pane, za … hviezdy;
na nebi si ich utvoril
jasné, vzácne a krásne … (PieSln 5)
Nemohli nebyť vo Františkovej Piesni brata Slnka; sú stvorené, aby osvetľovali zem (Gn 1,15) a oddeľovali svetlo od tmy (Gn 1,18).
Slovenský výraz „hviezda“ má pravdepodobne indoeurópsky jazykový základ a vychádza z významu slovesa „svietiť, žiariť“[1] … to jej jej definícia, poslanie.
V starozákonnej biblickej tradícii je Mesiáš nazývaný hviezdou (Nm 24,17) a sv. Ján, evanjelista, v Prológu píše pozoruhodné a dôležité slová: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet (Jn 1,9) … A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali (Jn 1,15) … ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi (Jn 1,12).
Pán Ježiš vlastne vysvetľuje tieto slová, keď hovorí sám o sebe: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života” (Jn 8,12). Preto v reči na vrchu blahoslavenstiev, svojim učeníkom a tým, ktorí ho počúvali, hovorí a môže hovoriť: „Vy ste svetlo sveta … nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,14.16) …
A tak sme sa dostali k jadru veci; ako teda definíciou a poslaním hviezdy je svietiť, žiariť, rozháňajúc tak tmu; tak je to aj definíciou a poslaním nás kresťanov (a o to viac zasvätených).
A ako sa hviezda „ neznepokojuje“, že je obklopená tmou, ako ani „neunavuje“ v žiare; tak my sa nemáme znepokojovať, či rezignovať v tomto svete, lebo vieme, ako hovorieval aj svätý František, že aj len jeden lúč svetla rozháňa tmu a mnoho nedokonalostí sa nahradí čnosťami jedného skutočne svätého brata (2Cel 158).
Paradoxne sa tak práve „tma“, stáva výzvou!
Avšak je dôležité neprehliadnuť, že žiadna hviezda nikdy nie je sama; patrí k súhvezdiu. Naozaj je to Boh, ktorý „stvoril Plejády a Orión, temnosť na ráno obracia“ (Am 5,8) …
a ako je chybou znepokojovať sa pre okolitú tmu, tak je aj chybou vidieť len svoje svetlo …
Tvoríme „ súhvezdie“, v dôsledku čoho sa aj noc stáva krásnou a chválou Boha, Pôvodcu všetkej svätosti.
Každý z nás patrí k spoločenstvu, ktoré má pôvod v Bohu. Právom preto Cirkev
v liturgii svätej omše vyznáva: „Naozaj si svätý, Pane, ty prameň všetkej svätosti“ (II. eucharistická modlitba). Cirkev sa rodí a žije z tajomstva Eucharistie a je obdarovaná rozličnými darmi:
„Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok … Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce“ (1Kor 12,4-7.11) podobne ako aj „hviezda sa od hviezdy líši jasom“ (1Kor 15,41).
Ako hviezda je verná svojmu jasu a vyžaruje ho, tak aj my máme byť každý verný svojmu daru a vyžarovať ho.
A tak ako sa hviezda sa nestará a neznepokojuje či je malá či veľká alebo či je jej jas, prvej či druhej jasnosti; jednoducho je verná svojmu miestu na oblohe, ktoré jej určil Stvoriteľ a plní svoje poslanie.
Tak podobne aj každý z nás, nemáme sa cítiť ako významný či nevýznamný; dôležitý či nedôležitý; všímaný či prehliadaný, ale jednoducho ako povolaný k vernosti miestu, ktorého sa nám povolaním dostalo i charizme, ktorou bol každý z nás obdarovaný.
A toto všetko aj s istou radosťou ako hviezdy (ktoré) svietia na svojich strážach a tešia sa; ak ich zavolá, odpovedia: “Tu sme!” a veselo svietia tomu, čo ich učinil. (Bar 3, 34-35)
Veď táto radostná vernosť má aj radostný prísľub, ako ho oznamuje prorok Daniel: Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky. (Dan 12,3)
Nebojme sa teda tmy, ktorú okolo seba,
či snáď aj v sebe pozorujeme,
lebo každá noc končí ránom …
Cyril Jaroslav Brázda OFM
[1] Králik Ľ., Stručný etymologický slovník slovenčiny, Veda Bratislava 2015, str. 215