Genéza Regule Rádu menších bratov – františkánov (OFM)

Ponúkame vám prednášku brat Cyrila Jaroslava Brázdu, ktorá odznela na konferencii na KU v Ružomberku 20.11.2023.

Genéza Regule Rádu menších bratov – františkánov (OFM)

Cyril Jaroslav Brázda OFM

Genéza Regule by sa dala charakterizovať ako cesta od improvizácie ku kodifikácii. Môžeme na nej rozlíšiť niekoľko etáp: hľadanie životnej cesty samým sv. Františkom (1204-1208), život prvých spoločníkov a ústne schválenie Regule (1028-1209), zrodenie Nepotvrdenej Regule (1209-1221) a konečná kodifikácia (1221-1223). Regula priam vyrastala zo života podľa evanjelia, ako ho prví spoločníci videli na sv. Františkovi a sami podľa jeho vzoru skúšali, v neodmysliteľnej väzbe na cirkevnú hierarchiu svojej doby. V dôsledku toho sa dá povedať, že potvrdená Regula vznikla v spoluautorstve zakladateľa, bratského spoločenstva a cirkevnej hierarchie, ktorá nezohrala len pasívnu úlohu. Tieto tri prvky sú východiskom a stabilitou františkánskeho spôsobu života v dejinách i v súčasnosti; ak čo len jeden z nich vypadne, stáva sa nestabilným a hrozí pád.

Životopisné pramene v otázke genézy Regule.

Chronologicky usporiadať genézu Regule je napriek snahám mnohých autorov stále otvoreným problémom a predstaviť, čo aj len letmý prehľad týchto snáh, a vyjadrovať sa k nim, presahuje rozsah tohto referátu; nehovoriac už o tom, že rovnako pozoruhodný by bol exkurz vývoja jednotlivých článkov Regule. To je téma skôr na samostatnú prácu. Môžeme však vytýčiť isté míľniky na základe spisov samého sv. Františka, jeho životopiscov, najmä Tomáša z Celana, sv. Bonaventúru z Bagnoreggia a ďalších, ako aj pápežských dokumentov a kronikárov tej doby, spomedzi členov Rádu, ako napríklad Jordán z Giano i nečlenov Rádu, ako napríklad Jakub z Vitry, biskup a (od roku 1228) kardinál.

Nazdávam sa, že najvyššiu autoritu treba pripísať (okrem samého Testamentu sv. Františka) Prvému životopisu od Tomáša z Celana, člena Rádu od roku 1213 alebo 1214. Ten na základe poverenia pápežom Gregorom IX. píše v rokoch 1228-29 spomenutý životopis, určený ako doklad o živote svätca a ranných dejinách Rádu.

Tomáš z Celana je autorom aj Druhého životopisu, ktorý spísal v rokoch 1246-47 ako svedectvo, skôr pre vnútornú potrebu Rádu, nakoľko už generácia, ktorá sv. Františka ešte osobne poznala odchádzala z historickej scény.

Pozoruhodným prameňom je Väčšia legenda (Legenda maior) od sv. Bonaventúru z Bagnoreggia, vynikajúcej teologickej autority svojej doby a generálneho ministra Rádu v rokoch 1257-73. Vychádza síce v značnej miere z diel Tomáš z Celana, avšak svojmu dielu dáva sebe vlastnú teologickú interpretáciu.

Ostatné životopisné pramene sú skôr doplnkom obrazu svätca a ranných dejín Rádu ako ho predstavujú vyššie spomenutí autori, ako by mu odporovali alebo niečo podstatné a neuvádzané prinášali.

Istú výnimku tvoria životopisné pramene, ktoré vznikali v prostredí bratov – spirituálov – radikálnej frakcie Rádu v otázke zachovávania evanjeliovej chudoby. Vykazujú však tendenčné rysy a väčšina z nich vznikala v poslednej štvrtine trinásteho a v prvej štvrtine štrnásteho storočia. Z nich najznámejšie a najcennejšie je dielo anonymného autora (resp. autorov) s názvom: Zrkadlo dokonalosti.

Etapy hľadania

Františkova osobná formácia spôsobu života

Cenným a najhodnovernejším prameňom je už spomenutý, Testament sv. Františka, napísaný krátko pred jeho smrťou v roku 1226. Je akousi retrospektívou, ktorá chce byť zároveň aj odkazom.

V ňom sa sv. František vracia k začiatkom a píše o kľúčovej udalosti v čase hľadania jeho životnej cesty, ktorou bolo stretnutie s malomocným a preukázanie mu milosrdenstva, čo sa kladie do roku 1205. Nasledovalo obdobie v ktorom sa formuje jeho osobný životný štýl o ktorom nemá prakticky žiadne predstavy; vrcholí v konflikte s otcom pri súde pred assiským biskupom (rok 1206) a končí rozhodnutím pána Bernarda z Quintavalle, váženého občana mesta, stať sa jeho spoločníkom (rok 1208).^[1]

Sv. František v týchto rokoch viedol život podobný životu pustovníkov (s najväčšou pravdepodobnosťou antonítov), akí sa v lesoch okolo Assisi vyskytovali. Nezdržiaval sa však na jednom mieste; jeho život mal aj rysy pútnika. Modlieval na rôznych miestach, opravoval kostoly na okolí Assisi i v samom meste, navštevoval leprosáriá, slúžil malomocným a žil z almužien.

Zo strany súčasníkov zakúšal skôr pohŕdanie ako uznanie či obdiv. Nezatrpkol však, učil sa pokore a bol dobrej mysle, čo v istom zmysle vyvolávalo aj otázky.

Stále však svoju osobitnú životnú cestu hľadal. Až v kostole Panny Márie Anjelskej v Porciunkule, ktorý opravil ako posledný, sa mu dostalo jasného svetla. Z evanjeliového textu o rozposlaní apoštolov, ktoré sa čítalo pri omši a ktoré si nechal kňazom vysvetliť pochopil, že má v chudobe apoštolov kázať Kristovu blahozvesť a pokánie. Táto udalosť sa udiala na sviatok sv. Mateja, 24.februára 1208.[2]

Odvtedy žobre už nie o kamene na opravu kostolov, ale o obrátenie a zachovávanie Božích prikázaní a jeho evanjelia; o lásku k Bohu.

Nekáže proti niekomu alebo proti niečomu, ale rysuje cestu poslušnosti Bohu a sám po nej kráča, nie však so zachmúrenou a zamračenou tvárou heretikov svojej doby, ale s podivuhodným pokojom srdca a podmaňujúcim entuziazmom. Prvý spoločník ho skôr prekvapil, ako by ho cieľavedome hľadal.

Bratské spoločenstvo a formácia spôsobu jeho života

Hoci je ťažko hodnoverne doložiť mieru účasti assiského biskupa (prípadne aj iných duchovných) na Františkovej osobnej formácii v tomto štádiu hľadania spôsobu života, ale aj neskôr keď ho už obklopovali prví spoločníci, životopisné pramene ju však na viacerých miestach dokladajú.

Tomáš z Celana rovnako ako aj Legenda troch spoločníkov na adresu assiského biskupa poznamenáva, že sa stal Františkovým ochrancom, radcom a priateľom (3Sp 20)[3]; povzbudzoval ho a s vrúcnou láskou podporoval (1Cel 15) [4].

Niektorí autori to pripisujú účelovej úprave zo strany životopiscov, podľa ktorej sa predstavuje Cirkev vo svojej hierarchii ako od počiatku stojaca po Františkovom boku. Sám sv. František však vo svojom Testamente, spomínajúc na počiatky, píše, že Pán mu dal takú (dôveru) ku kňazom … že hoc by ho aj prenasledovali, bude sa na nich obracať. (Test 3) Napokon sa pevná väzba na cirkev stala jedným z článkov definitívne potvrdenej Regule.

Keď sa teda k sv. Františkovi pridali prví spoločníci, bol tento hlúčik bratov pre vtedajšiu spoločnosť čímsi nepochopiteľným; Legenda Perugijského anonyma zaznamenáva: „ veľkí i malí nimi pohŕdali a posmievali sa im ako šialencom … len assiský biskup konal inak, a František často k nemu chodieval radiť sa.“ (LPa 17)[5].

Nazdávam sa, že je ťažko vysvetliteľné to, že sa sv. Františkovi a jeho spoločníkom dostalo od pápeža Inocenta III. ústneho schválenia ich spôsobu života, ak by tejto väzby na miestnu cirkevnú hierarchiu a priam „synovského“ postoja k nej aj zo strany jeho a jeho spoločníkov, nebolo.

Iste nemálo prispela aj skutočnosť, že assiský biskup bol tiež v tom čase v Ríme, a keď sa dozvedel o dôvode prítomnosti sv. Františka a jeho spoločníkov, prisľúbil mu podporu.

Vízia života podľa evanjelia, ktorú sv. František a jeho spoločníci predložili, bola totiž
až príliš podobná tomu, čo už žili mnohí, avšak mimo cirkvi a v opozícii cirkvi, ako napríklad valdénski.

Nazdávam sa, že zavážilo aj to, že medzi prvými spoločníkmi sv. Františka boli niektorí kňazmi, ako napríklad brat Silvester, hoci sa Rád spočiatku javil ako laické hnutie.
Napriek tomu všetkému však, zo strany pápeža bolo ústne schválenie spôsobu života, ktoré predložil sv. František a jeho spoločníci, vzhľadom na nábožensko-spoločenskú situáciu tej doby, veľkorysý a aj dosť riskantný krok.

Regula, ktorú sv. František predložil pápežovi Inocentovi III. sa nám však nezachovala a jej rekonštrukcia by bola jednou z hypotéz, ktorú by bolo rovnako ťažké ako potvrdiť tak aj vyvrátiť. Zdá sa, že najistejšia je predsa len zmienka, ktorú zanecháva Tomáš z Celana v 1. životopise: „ Keď blažený František videl, že Pán Boh, takmer denne rozmnožuje počet bratov, napísal pre seba a pre svojich súčasných i budúcich bratov životné pravidlá, Regulu,
a použil pri tom slová svätého evanjelia, pretože jedine o jeho dokonalé zachovávanie sa
s túžbou usiloval, Pripojil len zopár iných predpisov, nevyhnutných pre (spoločný) nábožný život … (1Cel 32)[6]

S najväčšou pravdepodobnosťou týmito „slovami svätého evanjelia“ boli práve tie, ktoré spolu s prvým bratom, Bernardom z Quintavalle, v kostole sv. Mikuláša po trojnásobnom otvorení našli:

choď predaj čo máš a rozdaj chudobným … Mt 19,21

na cestu si nič so sebou neberte … Lk 9,3

zapri sám seba vezmi svoj kríž a nasleduj ma … Mt 16,24

Sv. Bonaventúra vo Väčšej legende k tomu dodáva Františkovo oslovenie brata Bernarda: „Toto je život a Regula naša a všetkých, ktorí by sa chceli k nám pripojiť. Choď teda, a ak chceš byť dokonalý, urob ako si počul.“ ^[7] (LegV 3)

Medzi spomenutých „iných predpisov, nevyhnutných pre (spoločný) nábožný život“ mohli patriť niektoré poučenia, ktoré sv. František svojim spoločníkom priebežne dával a niektoré z nich môžeme nájsť aj v texte nepotvrdenej i potvrdenej Regule, ako napríklad poučenie o almužne: „Najmilší bratia“, povedal František, „Boží Syn, hoc bohatý, stal sa pre nás na tomto svete chudobný, Pre lásku k nemu sme si zvolili cestu chudoby; preto sa nesmiete hanbiť prosiť o almužny. Dedičom kráľovstva nesluší hanbiť sa za pečať nebeského dedičstva“[8]. (2Cel 74)

Tieto slová zaznamenáva v rozšírenej podobe Nepotvrdená regula (NReg 9,3-5) ako aj Potvrdená, avšak v stručnejšom znení. (Reg 6,2-3)

Cesta ku kodifikácii

Vízia života podľa evanjelia, predložená pápežovi Inocentovi III., poskytovala široké možnosti osobnej kreativity v jej realizácii, čo sa aj dialo. Bol to však dvojsečný meč; na jednej strane obohacovala bratstvo členmi s mnohými charizmami, ktoré sa pozoruhodne rozvíjali, avšak (snáď aj práve preto) a s pribúdajúcim počtom členov, najmä z radov nielen jednoduchých ale aj vzdelaných, ako aj postupujúcou klerikalizáciou, sa nevyhnutne vynárali sporné otázky. Tiež spôsob života a pôsobenie bratov, žijúcich na vidieku a v prostredí miest prinášal rozdiely. Jednoduché bratstvo „kajúcnikov z Assisi“ (3Sp 37) sa postupne nezadržateľne transformovalo v Rád (Ordo).

Sv. František to síce nezamýšľal, ba ani vtedy, keď prichádzali prví spoločníci, ale tento vývoj na počiatku ktorého stál a v ktorom zostával aj naďalej duchovnou autoritou (napriek tomu, že sa vedenia takého množstva bratov zriekol), prijal ako dielo Božej Prozreteľnosti. (2Cel 158)[9]

Sebe i bratstvu dáva názov: „Minores“, čo znamená: „Menší“ (1Cel 38).[10]

Tomáš z Celana to kladie do obdobia po audiencii u pápeža Inocenta III. Aj keď to môže byť diskutabilné, či tu ide o chronologické usporiadanie, je to príklad toho, ako sa jednotlivé články Regule jednoducho vynárali z každodenného života.

Názov: „Menší bratia“ je vyjadrením priam identity a existenciálneho postoja, inšpirovaného opäť príkladom samého Krista (porov. Jn 13,1-17; Flp 2, 5-8 a pod.) Minorita, ktorá sa definuje pokorou (humilitas) je jadrom františkánskej spirituality; silou, ktorá bratstvo nielen uchránila (a chráni) pred upadnutím do heretického hnutia, ale ho aj urobila (a robí) stĺpom a oporou katolíckej viery a Cirkvi. Ponúka sa tu téma, ktorá by si vyžadovala samostatnú a rozsiahlu štúdiu, ktorej sa tu z pochopiteľných dôvodov nemôžeme venovať.

V tomto rannom období dejín Rádu sa dá hovoriť o širokej miere improvizácie, čiže realizácie spôsobu života bez osobitnej prípravy, či predvídania[11] v zmysle biblického: „Ducha neuhášajte … ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! (1Sol 5,19.21)

List, už spomenutého, Jakuba z Vitry, z Janova, z roku 1216 zaznamenáva o Menších bratoch, že: „ sa raz ročne schádzajú na určenom mieste, aby sa potešili v Pánovi … (a) na základe skúseností mužov, veľmi skúsených, vydávajú si posvätné zákony a podrobujú ich pápežskému schváleniu …“[12]

Objavovali sa však aj neprijateľné modely, inšpirované praxou predchádzajúcich Rádov, ktorým sa sv. František celou silou svojej autority bránil, až napokon v ňom dozrelo rozhodnutie požiadať pápeža o protektora spomedzi kardinálov (2Cel 25), ktorý by „riadil, chránil a napravoval toto bratské spoločenstvo, aby sme poddaní a podriadení svätej cirkvi … zachovávali … sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista …“, čo sa napokon aj stalo súčasťou dvanástej kapitoly, už Potvrdenej Regule. (Reg 12,3-4)

Len na ilustráciu uvediem, že jeden z prvých spoločníkov sv. Františka, Ján z Campello, nespokojný s tým, čo sa v Ráde žilo, zhromaždil okolo seba veľký zástup malomocných, mužov i žien, zanechal bratstvo a chcel sa stať zakladateľom nového Rádu. Zostavil akúsi Regulu a predstúpil so svojimi nasledovníkmi pred Apoštolskú Stolicu so žiadosťou o schválenie.[13] Tento prípad spomína kronika Jordána z Giano (13) a kladie ho do obdobia Františkovej „neprítomnosti“ resp. pobytu v Sýrii, teda do rokov 1219-20.

Kronikár, Jakub z Vitry, v liste o dobytí Damiety z roku 1220 zasa píše: „Rainero, predstavený chrámu sv. Mikuláša v Acri, vstúpil do Rádu menších bratov. Tento Rád na celom svete neustále vzrastá … napriek tomu sa nám však zdá, že tento Rád veľmi riskuje, keď rozposiela po dvoch do celého sveta nielen dokonalých, ale aj mladých a nezrelých, ktorí by mali byť istú dobu ešte pod dohľadom v rehoľnej disciplíne …“[14]

Pápež Honórius III. preto bulou „Cum secundum“ z roku 1220 nariadil Rádu menších bratov povinnosť noviciátu.[15]

Okrem toho Menší bratia, najmä v krajinách „za Alpami“ požívali značnú mieru nedôvery a boli podozrievaní a prenasledovaní ako sektári. Situácia sa stala natoľko vážnou, že pápež Honórius III., na nátlak svojej kúrie, vydal v roku 1218 bulu Cum dilecti, v ktorej Menších bratov odporúča prijať ako „mužov katolíckych“ a cirkvou schválených.

Jeho nasledujúca bula Pro dilecti, o dva roky neskôr, má už ostrejší tón a Menších bratov už ako Rád (ordo) – rovnako schválený ako iné rády – prijímať priam prikazuje.[16]

Zo všetkých strán sa „volalo“ po bulou potvrdenej Regule. Aj sám sv. František, hoci sa bránil vtesnaniu života podľa evanjelia do predpisov, chápal, že pôvodná Regula už nestačí. Na čom však trval, bola dominantná úloha Božieho slova, predovšetkým evanjelia.

Kronika Jordána z Giano (15) zaznamenáva, že blažený František poveril brata Cézara (zo Speyeru), ktorý bol zbehlý vo Svätom Písme aby slovami evanjelia vyzdobil Regulu, ktorú sám zložil jednoduchými slovami.[17] Vznikla tak Regula v celkovom rozsahu 24 kapitol a z ktorého tretinu textu predstavujú citáty zo Svätého Písma. Tie však nemali byť komentárom k textu, ale práve naopak, ustanovenia Regule mali byť komentárom biblického textu.

Túto Regulu Turíčna kapitula v roku 1221 schválila. Zohľadňovala okrem toho aj mnohé podnety z praxe spoločného života, už množstva bratov na rôznych miestach a v rôznych podmienkach, ako aj vplyv cirkevnej hierarchie.

Na kapitule sa zúčastnil aj kardinál Raniero Capocci, ktorého úlohou bolo zrejme zaručiť odvíjanie sa kapituly podľa pravidiel, platných pre všetky rády, zostavených IV. lateránskym koncilom v roku 1215[18].

Táto Regula však najvyššou autoritou Cirkvi potvrdená nebola. Zachovala sa dodnes a vo Františkánskych prameňoch je známa ako „Nepotvrdená – „Non bullata“.

Definitívna kodifikácia Regule

Prikročilo sa preto k práci na konečnom texte, pri ktorej zohral aj istú úlohu spomenutý kardinál – protektor, v osobe biskupa z Ostie, Hugolína (neskoršieho pápeža Gregora IX.). Táto konečná verzia vznikala v pustovni vo Fonte Colombo, kam sa za tým účelom sv. František aj niekoľkými spoločníkmi, vzdelanými najmä v oblasti cirkevného práva, odobral. Bola predložená a schválená na kapitule bratov v roku 1223 a v tom istom roku bulou Solet annuere zo dňa 29. novembra 1223 pápežom Honóriom III. aj definitívne potvrdená.

Cesta ku kodifikácii spôsobu života sa tak uzavrela, avšak istá miera improvizácie zostala, a vlastný text Regule to dokonca aj umožňuje.

O tom, že aj sám sv. František to takto chápal, svedčí jeho životopis od Tomáša z Celana: „ (František) chcel, aby jeho Rád bol rovnako prístupný chudobným a nevzdelaným, ako aj bohatým a učeným, lebo hovorieval, že Boh nehľadí na to, kto čím je; a generálny minister Rádu – Duch Svätý – spočíva rovnako aj na chudobných a nevzdelaných. A chcel to dať do Regule, ale už to nešlo, pretože bola definitívne potvrdená“. (2Cel 193)

Generálne konštitúcie ako aktualizácia Regule

V roku 1260 boli z iniciatívy sv. Bonaventúru z Bagnoreggia, generálneho ministra Rádu, na Generálnej kapitule v Narbone prijaté ním zostavené Generálne konštitúcie, ktoré predstavujú cirkevno-právne záväzný a autentický text, ktorý konkretizuje spôsob a formy zachovávania definitívne schválenej Regule. Takéto Generálne konštitúcie vznikali viackrát v priebehu dejín v kontexte s historicko-spoločenskou situáciou doby.

Jestvujú aj v súčasnosti; zohľadňujú závery II. vatikánskeho koncilu (1962-65), predovšetkým Dekrét o primeranej obnove rehoľného života – Perfectae caritatis, aktuálne platné všeobecné cirkevné právo, promulgované pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1983, ako aj obsah posynodálnej apoštolskej exhortácie „Vita consecrata“ (o zasvätenom živote), z roku 1996.

Regula teda, ani po potvrdení, nezostala a nezostáva len cirkevno-právnym dokumentom, ale je čímsi živým; čímsi, čo hľadá svoju autentickú aplikáciu v neustále meniacich sa historicko-spoločenských podmienkach.

Záver

Ukončím úvahou Augustína Gemelliho: „Je mnoho františkánov. Avšak, kde je František? Kde je? Je práve v tej rôznosti, v prejave veľkej slobody ducha, ktorú zanechal svojim nasledovníkom. Dával každému ideál schopný premeniť život a obrátiť ho k Bohu. Šetril však osobnosť, ba pomáhal ju objaviť a zúrodňoval ju svojím oživujúcim podnetom … Tak ako svätý František urobil zo svojho života báseň, tak je nekonečnou básňou aj františkánska história a každé storočie k nej pridáva svoju slohu. Je to báseň, ktorej nevládne zovretá klasická jednota ale rozmanitosť rytierskych hymnov, v ktorých akoby sa lámal hlavný motív, ale predsa živý v jednotlivých príbehoch , pretože sa rodí z rovnakého zanietenia a spája ho rovnaký ideál …“[19]

[1] Spisy sv. Františka a sv. Kláry z Assisi., Františkánske pramene I., Serafín Bratislava 2005, str.288-289

[2] Spisy sv. Františka a sv. Kláry z Assisi., Františkánske pramene I., Serafín Bratislava 2005, str.288

[3] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 498

[4] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 109

[5] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 474

[6] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 116

[7] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 355-356

[8] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 220

[9] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 259

[10] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 119

[11] Králik Ľ. Stručný etymologický slovník slovenčiny Veda Bratislava 2015 str. 229-230

[12] Františkánské prameny I., Velehrad-Křesťanská akademie Řím 1982, str. 935-936