O noci, ktorá zmenila dejiny františkánstva a tak trochu aj sveta, rozpráva devätnásta epizóda fresiek v Hornej bazilike v Assisi. Môžeme povedať, že v tom najlepšom „filme“, aký bol kedy natočený o Chudáčikova a ktorého režisérom bol Giotto, je devätnásta scéna, scénou stigmatizácie. Odhaduje sa, že bola namaľovaná v rokoch 1295 až 1299, teda ani nie storočie po zázraku, ktorý je nám opísaný v legendách sv. Františka. Dnes je to už osemsto rokov. Začína sa šnúra osláv tohto jubilea, ktoré vyvrcholí v septembri 2024 na La Verne. Tam kde sa to všetko udialo jednej noci bez svedkov.
Udalosť je opísaná vo Väčšej Legende od Bonaventúru a treba si ju znovu vypočuť: „Keď sa blahoslavený František modlil na vrchu La Verna, uvidel Krista v podobe ukrižovaného Serafína, ktorý mu vtlačil do rúk a nôh a tiež do pravého boku rany samotného Krista.“
Freska od Giotta akoby fotografuje túto noc bez svedkov. Jediný, ktorého tam Giotto vložil, je brat Leo, plne sústredený na čítanie, schúlený v kúte, akoby pripomínal učeníkov na Olivovej hore. Ostatná časť nie je momentkou zázraku, pretože to si vyžaduje vieru, ale je zobrazením konkrétneho miesta. Holá skala, priepasť medzi kostolom na jednej strane a pustovňou na strane druhej, vrchol hory, ktorý sa týči k oblohe napriek tme La Verny.
Je tu zjavná ruka Giotta, ktorý si rezervoval maľbu tejto poslednej scény Františkovho života pre seba a svojim pomocníkom zveril len postavu brata Lea.
Čo bolo na tej hore v roku 1224? Žiadna chodba, ktorá dnes spája Sanktuárium s Kaplnkou stigmatizácie. Ona bola postavená až v rokoch 1578-1582 ako vyzdvihnutie spomínanej udalosti a vytvorenie prirodzeného premostenia medzi dvoma časťami vrchu La Verny: veľkej Baziliky – miesta liturgického slávenia na tejto hore a starej Kaplnky stigmatizácie. Naozaj starej, pretože ju dali postaviť grófi Guidi z Poppi, ktorí boli potomkami vlastníkov hory, v ktorej jaskyniach sa František a bratia zdržiavali. Kaplnka stála na okraji útesu vysokého približne 60 metrov a bola postavená v roku 1263. Od roku 1214 sa tu bratia pravidelne zdržiavali. Zo začiatku tu prichádzali len v lete. Sú to aj roky prvého kostolíka Panny Márie Anjelskej, ktorý bol postavený podľa vzoru Porziunkuly v Assisi.
V tú noc v roku 1224 tu boli len skaly a pustý les. Opustený kút, na ktorý postupne čas namieril reflektory. V súčasnosti každodenne o tretej hodine popoludní kráča procesia k tej holej skale – miestu stigmatizácie. Legenda hovorí, že nápad postaviť chodbu vznikol vďaka snežnej búrke, ktorá zabránila bratom dokončiť každodennú procesiu. Keď však víchrica ustala, bratia našli chodníček ku miestu stigmatizácie vyznačený stopami divej zvery.
Prekrytie cesty ku Kaplnke Sigmatizácie malo zabezpečiť dostupnosť tohto františkánskeho posvätného miesta v každých poveternostných podmienkach a tiež sa stalo didaktickým priestorom, keďže steny boli ozdobené výjavmi zo života Chudáčika. Thomas Merton napísal: „To, že František prijal stigmy, bolo Božím znamením, že zo všetkých svätých je najviac podobný Kristovi: sú to typicky Kristove rany na rukách, nohách a boku spôsobené ukrižovaním.“ Príbeh, ktorý nielen Giotto, ale mnohí veľkí umelci zobrazili po stáročia už tisíc krát.
Podobne ako aj stigmy, ktoré boli vtlačené do iných tiel. V starovekom grécku začali horúcim železom vtlačovať znaky na kožu dobytka. Neskôr tak označovali telá otrokov. František a jeho nasledovníci z tejto pečate urobili symbol slobody, slobody prispôsobiť sa Kristovi. Podobne ako aj Katarína Sienská, Rita z Cascie, Veronika Giugliani. V tmavej noci v roku 1224 sa táto cesta začala. Od tej noci už ubehlo 800 rokov.