Ako svätý František vnímal tajomstvo kríža
Pripomíname si osemsté výročie stigmatizácie sv. Františka na vrchu LaVerna (1224) a je to pre nás príležitosť dôslednejšie sa zamyslieť nad spiritualitou kríža, tak príznačnou pre neho, aby sme si ju, nakoľko nám Božia milosť dovolí, aspoň ako-tak osvojili a ňou žili.
Predkladám preto nasledujúcu úvahu, ktorá je výzvou a napomenutím aj pre mňa samého a verím, že aj nielen pre mňa samého …
Františkova vlastná duchovná životná cesta, ktorá vyvrcholila na LaVerne mala síce svoju prehistóriu, avšak vo vlastnom zmysle slova začala asi po roku hľadania (jeseň 1205), keď sa k nemu v kostole San Damiano neďaleko Assisi, po modlitbe pred krížom, prihovoril sám Ukrižovaný: „ František, choď a obnov môj dom, ktorý ako vidíš, sa rúca.“ (2Cel 10) Sv. Bonaventúra píše o trojnásobnom opakovaní týchto slov (LegV 2)
Kríž pred ktorým sa modlil svätý František v polorozpadnutom kostole svätého Damiána, neďaleko Assisi bol iný, ako ten, na aký sme zväčša zvyknutí hľadieť. Bolesť, ktorú Pán Ježiš Ukrižovaný prežíval a ktorá predchádzala jeho smrti, tam takmer ani nebadať; do popredia výrazne vystupuje skôr tajomstvo Kristovej slávy.
Kríž je Kristovou slávou. Už prorok Izaiáš o tom píše, keď predkladá Pánovo slovo: „Hľa úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zveľadí sa veľmi … po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta … a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom (→ Iz 52,13; 53,12)
Kríž je hlavným nástrojom Kristovho umučenia. Bolo ich viac: bič, tŕňová koruna, aj iné veci súvisiace s Kristovým utrpením: klince, kladivo, kocky, ktorými vojaci losovali o Ježišovo rúcho, trstina a ďalšie, v kresťanskom umení známe ako: „arma Christi“, čo je odvodené z latinského slova: „arma“ a znamená: „nástroj, náčinie“; vo vojenskej terminológii: „bojový nástroj, zbraň“… sú to teda zbrane Kristove, zbrane, ktorými zvíťazil.
Kristovou zbraňou však nebola len fyzická vec, ale aj vnútorný postoj,
napríklad: zrieknuť sa násilia zoči-voči násiliu. To je napokon aj dnes jedným z riešení takmer nekonečných a neustále sa stupňujúcich vojnových konfliktov v súčasnom svete.
Už v Getsemanskej záhrade, keď ho zajali (Peter) vytasil meč, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho.
Pán ho však napomenul slovami: „Daj svoj meč na jeho miesto … alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca
a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? (→ Mt 26,52-53) I dotkol sa ucha veľkňazovho sluhu a uzdravil ho
(→ Lk 22,51). Vidíme tu aký pokoj, aký mier, uprostred nenávisti a nepriateľstva, aká odovzdanosť do Otcovej vôle,
aká ochota trpieť za ľudské hriechy v Ježišovi bola. Toto sú tie neviditeľné „arma Christi“, Kristove zbrane, ktorými zvíťazil.
Akých zbraní sa chytáš ty ?
Svätý Pavol, apoštol o tom píše v 1. liste Korinťanom: „ … my ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť …” (→ 1Kor 1,23-24).
Kríž sa stal cestou Boha k človeku a preto je aj cestou človeka k Bohu a svätý František tomu porozumel.
Svedčí o tom, okrem iného, aj jeho fiktívny príbeh o dokonalej radosti, ktorý rozpovedal bratovi Leovi:
„ (keď) príde posol a povie, že všetci parížski magistri (teológie) vstúpili do Rádu … to nie je pravá radosť.
Podobne, že (tak urobili) všetci zaalpskí preláti, arcibiskupi biskupi, ba aj francúzsky a anglický kráľ … to nie je pravá radosť.
Takisto ani to, že moji bratia išli k neveriacim a priviedli všetkých k viere;
alebo že mám od Boha takú milosť, že uzdravujem chorých a robím veľa zázrakov … ani v tom všetkom nie je pravá radosť … ale … keď prichádzam za hlbokej noci v sychravý zimný čas …
celý zablatený, uzimený a zmrznutý pristúpim ku vchodu kláštora a po dlhom búchaní na dvere (mi brat zvnútra odpovie):
„Odíď (preč) … nepotrebujeme ťa (tu)“ … a aj po opätovnej prosbe sa mi dostane odmietnutia …
ak aj potom ostanem trpezlivý a nerozčúlim sa, v tom je pravá radosť, pravá čnosť a spása duše.
Kvietky svätého Františka opisujú túto fiktívnu udalosť ešte pestrejšie, keď brata vrátnika predstavujú ako nahnevaného pre neodbytnosť prosiacich o útulok a hrčovitou palicou ich zaženie od dverí. „Ak toto všetko, brat Leo“, hovorí František, „trpezlivo a s radosťou znesieme, mysliac na Kristove bolesti, ktoré máme znášať z lásky k nemu … v tom je dokonalá radosť (→ Kvietky 8)
Tá radosť o ktorej svätý František tu hovorí je radosťou z toho,
že sa Kristovo utrpenie sprítomňuje v ňom (- prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali – Jn 1,11),
že sa pripodobňuje Kristovi v tom najhlbšom tajomstve lásky,
že môže bojovať a víťaziť tými istými zbraňami ako Kristus.
Aj niektoré z jeho Napomenutí odrážajú myšlienku tejto dokonalej radosti a len v nej možno tieto Napomenutia správne pochopiť. Tak napríklad hovorí o tom, že blahoslavený je ten služobník, ktorý sa hneď neospravedlňuje a pokorne prijme zahanbenie a výčitku za previnenie, na ktorom nemá žiaden podiel (→ Napomenutie 22).
V pozadí takéhoto postoja je túžba spodobniť sa s Kristom, ktorý bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti (→ Iz 53,5) a napokon radosť z toho, že sa tak stalo. Kiež by sme boli lepšími učeníkmi kríža;
skôr sa nám stáva, že sa ponárame do smútkov, rezignácie, či (moderne povedané) frustrácie …
Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje … píše sv. Pavol a pokračuje: A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi … (Rim 8,37-39)
Pane, pomôž mi to takto vnímať a prijímať …
lebo len tak môžem víťaziť nad svetom vo mne i okolo mňa …
Pán Ježiš Kristus – Nevinný – zniesol trest za naše viny;
my – vinní – máme skôr tendenciu zvaliť svoju vinu na iného
alebo aspoň nájsť vinníka, ktorý za našu vinu môže,
ktorý ju zapríčinil a tak sa aspoň trochu ospravedlniť pred sebou i pred inými.
Neraz na tom aj čosi pravdy býva, pretože jestvujú aj pohoršenia; avšak často sa v tomto úsilí ospravedlniť sa, pred sebou i pred inými, dopúšťame nespravodlivosti voči blížnemu.
Svätý Bonaventúra, jeden z Františkových životopiscov, zaznamenáva na začiatku jeho duchovnej cesty sen, ktorý mal
a v ktorom videl nádhernú veľkú sieň s najrôznejšou rytierskou výzbrojou, ozdobenú znakom Kristovho kríža.
Františkovi sa dostalo vysvetlenia, že tie zbrane patria jemu a jeho rytierom (→ LegV 1).
Spočiatku si sen vysvetlil nesprávne, túžil totiž po svetskej rytierskej sláve; až neskôr sa mu dostávalo vnuknutia, že Kristovo rytierstvo sa musí začať víťazstvom nad sebou samým a tak hoci sa mu predtým bridilo, čo len hľadieť na malomocných,
potom pre ukrižovaného Krista, ktorý sa stal, podľa slova proroka opovrhnutým ako malomocný, preukazoval malomocným s dobrotivou vrúcnosťou služby pokory a vľúdnosti, aby sebou samým opovrhol (→ LegV 1).
Aj nám sa treba chytiť týchto zbraní Kristových; zbraní, ktorými Kristus zvíťazil;
zbraní, ktoré nezabíjajú iných, ale to zlé v nás, veď tí, čo patria Kristovi Ježišovi ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami, čítame v liste Galaťanom (→ Gal 5,24).
„ … choď a oprav môj dom, ktorý ako vidíš sa celý rozpadáva“, počul vrúcne sa modliaci František z úst Ukrižovaného v polorozpadnutom kostole svätého Damiána; preľakol sa pretože bol v kostole sám a užasol nad tak podivuhodným hlasom. Spočiatku to pochopil v materiálnom zmysle, avšak hlavný význam (tohto) výroku sa týkal chrámu, ktorý si získal Kristus svojou krvou, ako o tom Duch (Svätý) Františka poučil a neskôr bratom vysvetlil (→ LegV 2).
Nielen Františkovi sa dostalo tohto povolania, ale dostáva sa aj každému z nás;
či nečítame v 1. liste Korinťanom: „ … neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha,
a že nepatríte sebe? Draho ste boli (vy)kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“. (→ 1Kor 6, 19-20) a v liste Efezanom ďalej: „ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“. (→ Ef 2, 20-22)
Tieto slová chápeme o Cirkvi, ktorú každý z nás na svojom mieste môže a má opravovať (ako František),
Kristovými zbraňami (ako František),stávajúc sa tak Kristovými rytiermi či bojovníkmi (ako František).
Každá doba, nielen tá Františkova, potrebovala takéto opravovanie Pánovho domu a potrebuje ho aj naša doba,
potrebuje Kristove zbrane, zbrane o ktorých sme si hovorili a ktorými on zvíťazil, potrebuje aj rytierov či bojovníkov, ktorí vedia týmito Kristovými zbraňami bojovať; zbraňami, ktoré nezabíjajú ľudí, ale hriech a smrť (v nás) a vydobýjajú svätosť a večný život ako pre nás samých ako jednotlivcov, tak aj pre naše spoločenské prostredie v ktorom žijeme.
Keď teda takto uvažujeme o Františkovej duchovnej ceste, o jeho vnímaní tajomstva kríža, obráťme sa aj k nemu samému s prosbou o orodovanie, aby sme toto jeho vnímanie tajomstva kríža nielen chápali ale aj v našom živote uplatňovali a žili.
Cyril Jaroslav Brázda OFM