Blahoslavený Ján Duns Scotus OFM
Spomedzi františkánskych svätých, ktorých spomienku v novembri slávime je aj blahoslavený Ján Duns Scotus, pozoruhodná osobnosť spomedzi velikánov scholastiky. Teológia však nebola pre neho len akousi akademickou záležitosťou, vecou intelektu, ale praktickou vedou: čo veril to premýšľal, čo premýšľal, to miloval, čo miloval, to učil a čo učil, to žil. V tomto je napriek svojej vzdelanosti pravým synom neučeného sv. Františka, hlboko a dôsledne františkánsky.
Ján Duns Scotus je teológom Božej lásky; slovo apoštola Jána: Boh je láska (1Jn 4,8) je pre neho prameňom teológie.
Ako sv. František aj on, kontemploval, sebe vlastným spôsobom, tajomstvo vtelenia keď o ňom v diele Reportata Parisiensa tvrdí:
„Myslieť si, že Boh by sa bol vzdal takéhoto diela, ak by Adam nebol zhrešil, je celkom nerozumné! Hovorím preto, že pád nebol príčinou Kristovho predurčenia, a že aj keby nik nebol padol – ani anjel, ani človek – Kristus by bol zostal predurčený rovnakým spôsobom“ (v III Sent., d. 7, 4) …
Pre Jána Duns Scota je vtelenie Božieho Syna, plánované od večnosti Bohom Otcom
v zámere lásky; ním sa završuje dielo stvorenia. Vtelenie, čiže zjednotenie božskej prirodzenosti s ľudskou v Osobe Syna spôsobuje, že Boh je niekým v samom stvorenstve milovaný v najvyššom možnom stupni.
A tento zámer nemohol odvrátiť či zmariť ani ľudský hriech.
Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône! (Ef 5, 1-2) Koľkokrát sa nechávame odradiť od lásky pre často neuvedomenú či nechcenú nedokonalosť, nie to ešte pre odmietanie či vzdor … a Boh voči nám koná celkom inak !
Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! (Kol 3, 12- 14) … Ako mňa miluje Otec, tak ja vás. Ostaňte v mojej láske! (Jn 15,9) … hovorí Pán Ježiš …
Pre Jána Duns Scota, hriech je prekážkou, ktorá bráni človeku prijať Božie sebadarovanie sa; hriech nechápe len akosi právne (ako prestúpenie nejakého príkazu) ale skôr existenciálne (ako prekážku, ktorú človek položil a stále je náchylný klásť).
Úvaha o tajomstve vtelenia nemôže prehliadnuť Máriu, Pannu z Nazareta (Lk 1,26-27); aj sv. František si ju mimoriadne uctieval. Pre Jána Duns Scota je Nepoškvrnená, totiž od počiatku svojej existencie, čiže už od svojho počatia v lone svojej matky, v stave bez hriechu. To bolo v jeho dobe teologicky sporné. Odporcovia namietali, že sa tým popiera nutnosť všeobecnosti Kristovej vykupiteľskej milosti, ako aj jeho jediného prostredníctva spásy. Ján Duns Scotus však tvrdí, že aj Mária je Kristom (rovnako ako všetci ľudia) vykúpená, (avšak) jedinečným a vznešenejším spôsobom. Ba dokonca tvrdí, že Kristovo dielo by nebolo dokonalé, ak by sa aspoň v jednom prípade takto neuskutočnilo. Svoju tézu zhrnul do troch slov: Boh to mohol, patrilo sa, teda: stalo sa.
Ako tomu rozumieť?
Pomôžme si slovami sv. Jána Zlatoústeho, ktorý v jednej z homílií o tajomstve Kristovej smrti hovorí, že prvá smrť (totiž Adamova) odsúdila tých, čo sa narodili po nej, táto smrť (totiž Kristova) zobudila k životu aj tých, čo sa narodili pred ňou.
Z toho vyplýva, že zásluhy obety Krista Spasiteľa prenikajú celý priestor a čas od počiatku až do konca, zapríčiňujúc tak v Márii, aj tento vznešenejší spôsob vykúpenia; v dôsledku čoho Mária od prvotného (dedičného) hriechu uchránená. A práve toto je tou jedinečnou, vznešenejšou a väčšou milosťou, ako byť od tohto prvotného (dedičného) hriechu očistený. Ak by teda Mária, nebola od poškvrny prvotného (dedičného) takto uchránená, poškvrnil by aj ju. A tak aj Mária potrebovala rovnako milosť vykúpenia ako každý iný človek, ona však jedinečným a vznešenejším spôsobom.
Ďalší teologický vývoj dal Jánovi Duns Scotovi za pravdu, keď napokon pápež Pius IX. v roku 1854 vyhlásil túto náuku za pravdu viery.
Svätý otec Benedikt XVI. k tomu pri jednej z audiencií povedal, že: „ … významní teológovia, tak ako Ján Duns Scotus … svojím špecifickým myšlienkovým prispením obohatili to, čo Boží ľud o Blahoslavenej Panne spontánne veril a prejavoval v úkonoch zbožnosti,
v umeleckých vyjadreniach a v kresťanskom živote. Tak viera v Nepoškvrnené Počatie … bola prítomná v Božom ľude-no teológia ešte nevedela nájsť kľúč pre jej vysvetlenie v rámci celku učenia viery.
Teda Boží ľud predchádza teológov, a to vďaka nadprirodzenému sensus fidei, teda schopnosti vliatej Svätým Duchom, ktorý nám umožňuje prijať skutočnosti viery s pokorou srdca a mysle. V tomto zmysle je Boží ľud „prvým magistériom“ – teda magistériom, ktoré treba prehĺbiť a intelektuálne prijať v teológii …“
Blahoslavený Ján Duns Scotus rovnako verne kráča v stopách sv. Františka aj v úcte k Eucharistii.
Vnímal ju ako sviatosť skutočnej Ježišovej prítomnosti a ako sviatosť jednoty a spoločenstva, ktoré nás vedie ku vzájomnej láske, a k Bohu ako k najvyššiemu spoločnému Dobru. Podľa neho bolo vhodné, aby Kristus bol medzi nami prítomný, pod týmto viditeľným znamením, a tak roznecoval našu zbožnosť a úctu k nemu. Ak by nebolo Kristovo Telo prítomné v Eucharistii, nevzdával by sa Bohu náležitý kult a vytratila by sa všetka nábožnosť.
Bez prítomnosti Kristovho Tela v tajomstve Eucharistie, by Eucharistia nemala zmysel, rovnako ako by nemala zmysel Cirkev bez Eucharistie.
Prostredníctvom Eucharistie sa, podľa Jána Duns Scota, dokonáva pozdvihnutie, prijatie celého stvorenstva v Kristovi k Otcovi v Duchu Svätom. Kristova prítomnosť v Eucharistii preto nie je, podľa neho ani tak jeho ponížením, ako skôr pozdvihnutím stvorenstva (skrze Krista, s Kristom a v Kristovi) k účasti na Dobre, ktorým je Boh, a to v najvyššie možnej miere; bez Eucharistie by to nebolo možné.
Blahoslavený Ján Duns Scotus je napokon synom sv. Františka aj svojou vernosťou rímskemu biskupovi – pápežovi. Keď totiž nastal spor medzi francúzskym kráľom Filipom IV. Krásnym a pápežom Bonifácom VIII., kráľ chcel získať na svoju stranu aj parížsku univerzitu. Nie všetci sa však pripojili k stanovisku kráľa; tí ktorí ho odmietli podporiť, museli do troch dní opustiť Paríž. A tak Ján Duns Scotus (spolu s ďalšími 87 spolubratmi) opúšťa univerzitné mesto s perspektívou, ktorá znamenala prakticky koniec jeho pôsobenia na parížskej akademickej pôde, ktorá bola veľmi sľubná.
Svätý otec Benedikt XVI. sa tiež o tejto udalosti zmieňuje vo svojej katechéze, ktorú predniesol 7. júla 2010:
(Ján) Duns Scotus zvolil radšej dobrovoľné vyhnanstvo, než by mal podpísať dokument proti pápežovi, ktorý kráľ vnucoval všetkým rehoľníkom. A tak, kvôli láske k Petrovmu stolcu, spolu s františkánskymi bratmi odišiel z krajiny … táto skutočnosť nám pripomína, aby sme si uvedomili koľkokrát museli v dejinách Cirkvi veriaci čeliť nepriateľstvu alebo podstúpiť prenasledovanie kvôli vernosti a oddanosti Kristovi, Cirkvi a pápežovi … S obdivom pozeráme na týchto kresťanov, ktorí nás učia chrániť si vieru v Krista a spoločenstvo s nástupcom svätého Petra, a teda aj s univerzálnou Cirkvou, ako veľmi vzácne hodnoty …
Napokon sa, po smrti pápeža Bonifáca VIII., situácia usporiadala a Ján Duns Scotus sa na pozvanie generálneho ministra vracia do Paríža, aby dokončil svoju cestu k získaniu hodnosti doktorátu, čiže magistra teológie. Stalo sa tak okolo Veľkej noci v roku 1305. Hneď potom pôsobil na katedre teológie ako riadny profesor a zároveň aj ako magister na františkánskej generálnej škole v Paríži. Roky 1306 – 1307 patria k najaktívnejším v jeho krátkom živote.
Napokon, v roku 1307 dostáva Ján Duns Scotus od generálneho ministra poverenie ísť do Kolína nad Rýnom; tu však nepôsobil dlho, nasledujúci rok 8. novembra 1308 zomrel vo veku, asi 43. rokov.
Autor: Cyril Jaroslav Brázda OFM