Františkánska spiritualita a Najsvätejšie Srdce Ježišovo

1. Úvod
Pôstne liturgické obdobie, ako aj pašiové udalosti Veľkého Piatku nás vedú ku krížu,
k jeho Srdcu, prebodnutému pre naše hriechy. Z toho dôvodu sa niet čo diviť, že sa
v kresťanskej tradícii objavila úcta k Ježišovmu Srdcu. Hoci táto úcta ako ju poznáme
z liturgie a ľudovej nábožnosti súčasnosti a nedávnej minulosti je plodom spirituality
kresťanského novoveku, predsa má svoju dlhú prehistóriu a jej korene môžeme hľadať už
v biblických textoch Starého i Nového Zákona. Základ spirituality inšpirovanej láskou k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu by som videl v slovách samého Pána Ježiša: Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11,29-30)

Aké je to jeho jarmo ?

Myslím, že odpoveď môžeme nájsť v liste sv. apoštola Pavla Filipanom:
Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš:
On, hoci má božskú prirodzenosť,
nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu,
stal sa podobný ľuďom;
a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť,
až na smrť na kríži. (Flp 2,5-8)

Vidíme tu, že jadro úcty k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu tkvie v tom, mať ho za
učiteľa svojho srdca; preto sa aj modlievame: „Ježišu, tichý a pokorný srdcom … Pretvor
naše srdce podľa svojho srdca.“

„Učeníctvu“ má predchádzať prosba a po prosbe má nasledovať „učeníctvo“.
Je to vlastne ono evanjeliové: „Hľadajte … najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť …“
(porov. Mt 6,33)

1. Svätý František a jeho „reforma srdca“
Minulý rok, 2024, sme si pripomínali osemstoročnicu stigmatizácie sv. Františka. Skôr
teda, ako prejdem k „reforme srdca“, považujem za užitočné uviesť slová Leonharda
Lehmanna, ktorý k faktu stigmatizácie uviedol:

„Prejavilo sa navonok to, čo ho vo vnútri už dávno ovládalo a poznačilo. Na jeho tele sa objavili zranené miesta, ktoré sú znakmi ukrižovaného Ježiša Krista … činný tu bol Boh; on konal a František prijímal. Rany mohol prijať len preto, že bol na ne citovo pripravený; bol vyučený v rozjímaní a znášal
utrpenie; bol schopný „compassio“ – spolucítenia s Ukrižovaným, ako aj všetkým ťažko zraňovaným stvorením.

Ježišove rany na Františkovom tele dokazujú, že bol vo svojom najhlbšom vnútri
(srdci) tak zranený láskou, že sa sám stal ranou.“ 1

V čom je však „reforma srdca“ podľa sv. Františka?
Vo svojich Napomenutiach (16) hovorí: „ … čisté srdce majú tí, ktorí nedbajú o veci
pozemské, vyhľadávajú nebeské a tak, čistí srdcom i duchom, snažia sa neustále slúžiť
Pánovi, pravému a živému Bohu a hľadieť na neho …“
Z uvedeného vyplýva, že v jadre stojí kľúčové rozhodnutie vo veci zacielenia svojho života –
„ Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (porov. Mt 6,21)

… ide teda o to „mať svoj poklad v Pánovi“ …
Teraz, keď uvažujeme o „čistom srdci“, zdá sa mi vhodné uvažovať nad samým pojmom
čistoty. Je pozoruhodné, že svätý František svojom Pozdravení čností čistotu osobitne ako
čnosť ani nemenuje; spája ju s jednoduchosťou (prostotou); latinsky: „pura sancta
simplicitas“, čo znamená: „čistá svätá jednoduchosť“.
Latinské slovo „pure“ znamená čisto, jasno. Iné latinské slovo: „vitreus“, čiže sklenený,
kryštálový; v prenesenom zmysle znamená tiež čistý, totiž ako sklo či kryštál priehľadný.
Z tohto všetkého nám vyplýva aj obsah pojmu čistoty – ide tu o jasnosť,
priehľadnosť (úmyslov či zámerov, ako aj postojov, vzťahov či skutkov) … opak je
nečistotou. Tento záver nám potvrdzuje Pánovo slovo, ktoré bol povedal učeníkom, keď im pri poslednej večeri
umýval nohy: „ vy ste čistí, ale nie všetci“ – a evanjelista Ján komentuje – „vedel totiž kto ho zradí,
preto povedal nie všetci ste čistí (porov. Jn 13,10-11). Judáš nemal jasný, priehľadný úmysel či postoj.
Jednoduchosť (simplicitas) – synonymom je prostota – je čistá a je sestrou Kráľovnej
múdrosti, ako to vyjadruje sv. František v Pozdravení čností.

Je múdre byť prostým, jednoduchým, pretože je to čisté. Jednoduchý, prostý človek je jasný, priehľadný; nemá skryté zámery; je otvorený, čistý; je na Boží obraz, pretože Boh je taký …
A tak môžeme povedať, že čistota nemá svoj základ v človeku či v ľudskej čnosti
ale v Bohu; je odleskom lásky, ktorou sa v hĺbke trinitárneho tajomstva spájajú tri
Božské osoby.

Takto chápaná čistota (srdca) preto plodí a udržiava spoločenstvo; napomáha pestovaniu
skutočnej bratskej lásky, prejavujúcej sa úprimnými a srdečnými vzťahmi a vytvára ovzdušie
dôvery.

2. Sv. Bonaventúra a jeho úcta k úcta k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu

Úcta k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu u sv. Bonaventúru vyviera z evanjeliovej
udalosti prebodnutia Pánovho boku na kríži, ako ju zachytáva sv. Ján, evanjelista. Venuje jej
pozornosť v diele „Lignum vitae“ z ktorého úryvok sa nachádza aj v Liturgii hodín podľa
Rímskeho obradu na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Posvätnom čítaní.

… aby sa z boku Krista, ktorý usnul na kríži, vytvorila Cirkev a splnilo sa Písmo, ktoré hovorí: „Uvidia koho prebodli“, Božím riadením sa stalo, že jeden z vojakov prebodol a otvoril ten svätý bok, a tým, že vyprýštila krv s vodou, vyliala sa cena našej spásy. Vytiekla z tohto prameňa, čiže z tajomných hlbín srdca, dáva silu
sviatostiam Cirkvi na vzbudenie života milosti a pre tých, čo už žijú v Kristovi, je nápojom zo živého prameňa, „prúdiaceho do večného života.“ poznámka: tu krásne vidieť ako sv. Bonaventúra vychádza z novozákonnej
i patristickej teológie Krista – nového Adama a Cirkvi – novej Evy, matke všetkých žijúcich (Bohu) vďaka sviatostnej milosti – predovšetkým krstu a Eucharistie; dôležitý eschatologický akcent nechýba.

„Vstaň teda, Kristova priateľka, buď ako holubica, „ktorá hniezdi nad samým
okrajom priepasti“, tam si „ako vrabec nájdi príbytok“ a neprestávaj bdieť, tam si ako
hrdlička skry mláďatá čistej lásky, tam si prilož ústa „a čerpaj vodu z prameňov Spasiteľa“.
Veď je tu prameň vyvierajúci uprostred raja“, ktorý sa delí na štyri hlavné toky“ a rozlieva sa
do nábožných sŕdc; a tak zavlažuje a zúrodňuje celú zem.“
poznámka: Táto Bonaventúrova, priam nežne vyznievajúca úvaha, presýtená
biblickými výrokmi, skrýva v sebe hlboký zmysel. Či už holubica, vrabec, hrdlička či iný vták
si robí hniezdo na mieste, kde sa cíti najbezpečnejšie, kde môže prežívať pokoj a odchovávať
mláďatá.

Tak rana v Ježišovom Srdci poskytuje človeku túto istotu, ktorú vyjadruje aj sv. Pavol
v liste Galaťanom: „žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého
za mňa“ (porov. Gal 2,20)

Podobne aj starozákonný žalmista:
„ … Iba v Bohu spočiň, duša moja,
lebo od neho mi prichádza spása.
Iba on je moje útočište a moja spása,
moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac …

Iba v Bohu spočiň duša moja,
lebo len on mi dáva nádej,
Iba on je moje útočište a moja spása,
moja opora, nezakolíšem sa …“
(Ž 62,2-3.6-7)

Zároveň nás táto Bonaventúrova úvaha vedie k úžasu nad nesmiernosťou Božej lásky,
ktorá sa nás v Najsvätejšom Srdci Ježišovom dotýka na pozadí slov apoštola Jána:
„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako
zmiernu obetu za naše hriechy.“(1Jn 4,10)
podobne „žasne“ aj pápež Pius XII., keď v encyklike „Haurietis aquas“ píše: „ …tak,
rana Najsvätejšieho Ježišovho Srdca, ktoré už bolo smrťou nehybné, zostáva v histórii ako
oživujúci obraz tej nezištnej milosrdnej lásky, ktorá pohla samého Boha k tomu, aby daroval
svojho jednorodeného Syna pre vykúpenie ľudstva …“ (78)
… tej nezištnej milosrdnej lásky, ktorú som si ničím nezaslúžil ani zaslúžiť nemohol …
Preto správne ďalej poučuje pápež Pius XII. v spomenutej encyklike: „ … veriaci nemajú
čo pochybovať, že preukazujúc svoju hlbokú úctu Najsvätejšiemu Srdcu Vykupiteľa,
zadosťučiňujú zároveň najvážnejšej povinnosti, ktorou je slúžiť Bohu a zasvätiť sa mu ako
svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi … ktorí tak robia, sú si rovnako istí, že hlavným motívom
ich zasväteniu sa službe Bohu nemá byť nejaký osobný prospech pre ich telo alebo dušu,
časný či večný, ale samotná dobrota Boha, ktorému sa usilujú vzdávať hlbokú úctu
skutkami lásky, adorácie a náležitého vďakyvzdávania …“ (111-112)