Ako sa v súvislosti s križiackymi výpravami a púťami na posvätné miesta vo Svätej zemi v západokresťanskej oblasti rodí a rozvíja úcta k utrpeniu Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, tak sa objavuje aj úcta k bolestiam jeho matky, Panny Márie; systematickejšie sa začína rozširovať v 12. storočí.[1] Významnou osobnosťou na začiatku tejto úcty je sv. Bernard z Clairvaux (1090 – 1153), ktorého reč o mučeníctve Panny Márie sa uvádza v Posvätnom čítaní v rámci Liturgie hodín na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, 15. septembra[2]. Prvý známy oltár, zasvätený Bolestnej Matke Božej je datovaný rokom 1221 a nachádzal sa
v nemeckom cisterciánskom kláštora Schӧnau v biskupstve Würzburg.[3]
- František a sv. Klára
Je pozoruhodné, že v spiritualite sv. Františka, tak typickej práve kontempláciou Pánovho utrpenia, sa tento rozmer mariánskej úcty neobjavuje; nenachádza sa ani v jeho Hodinkách o utrpení Pána, ktoré si zostavil. Iba jeho životopisec, Tomáš z Celana, zaznamenáva udalosť, ktorá by sa dala zaradiť do jednej z foriem úcty k bolestiam Panny Márie; píše:
„ … (Narodenie Dieťaťa Ježiša) nazýval sviatkom sviatkov, lebo pripomína, že Boh sa stal Dieťaťom a spočinul v náručí človeka … (2Cel 199) … so slzami v očiach spomínal na chudobu Panny, ktorá v ten deň trpela toľkú biedu. Raz sedel svätec pri stole a jeden z bratov spomenul chudobu blahoslavenej Panny a strádanie jej Syna, Ježiša. František hneď vstal od stola a s plačom dojedol zbytok chleba na holej zemi. Cnosť chudoby preto nazýval kráľovskou, pretože na Kráľovi a Kráľovnej tak obdivuhodne zažiarila … (2Cel 200)
Sv. František tu, myslím, súcíti so situáciou, keď (Panna Mária) porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo nebolo pre nich miesta v hostinci (Lk 2,7) … a keď prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali (Jn 1,11) …
… toho, ktorému sa ona s láskou pri Zvestovaní otvorila a ktorého vo svojom lone, ako prisľúbeného Mesiáša, počala
… ten naráža na „zatvorené dvere“ a na neprijatie …
Mier vyžarujúci z betlehemskej scény Pánovho narodenia svedčí o láske v akej Pán Ježiš a jeho Matka prijali a objali chudobu, ktorá nebola len o materiálnom nedostatku. Je to vlastne výzva a napomenutie.
Tiež v spisoch sv. Kláry nachádzame zmienku o bolestnej Panne Márii len v liste Ermentrúde, kde píše: „ … z celej plnosti srdca miluj Boha i Ježiša, jeho Syna, ukrižovaného za nás hriešnych a nech sa z tvojej mysle nikdy nevytratí rozpomienka na neho; rozjímaj stále o tajomstvách kríža a úzkostiach Matky stojacej pod krížom. (LErm 11-12)
Vysvetlením tohto všetkého môže byť skutočnosť, že úcta k bolestnej Panne Márii bola časoch sv. Františka a sv. Kláry ešte len v začiatkoch a jej tradícia sa ešte len tvorila.
- Františkánska tradícia v 13. storočí
Spomedzi nasledovníkov sv. Františka stojí v prvom rade za pozornosť sv. Anton Paduánsky (1195 – 1231) Jeho spiritualita je výrazne mariánska a najmä v jeho kázňach, ktoré sa nám zachovali, typická biblickou symbolikou, ktorú sebe vlastným spôsobom rozvíja a interpretuje.
Sv. Anton v jednej zo svojich veľkonočných kázní vysvetľuje vznik zvyku sláviť mariánsku sobotu nasledovným spôsobom: „Panna Mária sa nevzdialila z toho miesta, kde uložili jej Syna Ježiša do hrobu, ako tvrdia niektorí, ale zostala tam po celý čas, aby bdela v slzách, až kým ho ako prvá neuzrela vstať …“[4]
Toto „bdenie v slzách“ je pozoruhodným uhlom pohľadu na bolesť Panny Márie a dá sa interpretovať ako kontempláciu „ceny našej spásy“ v zmysle 1Pt 1, 18-19:
„ … zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka …“
Táto Máriina bolesť sa neupína na minulosť, ako to bolo v prípade Márie Magdalény (porov. Jn 20,15), ale je prejavom viery, očakávajúcej zjavenie konečného víťazstva. Je to bolesť plne ľudská, ktorá sa nestavia zoči-voči utrpeniu s akýmsi stoickým postojom, ale, čo je dôležité, je priam „presiaknutá nádejou“!
Tento Antonov pohľad na Máriinu bolesť je nesmierne cenný a napomínajúci v zmysle slov sv. Pavla v liste Rimanom:
Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?… v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenienás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (porov. Rim 8, 35.37-39)
V komentári na slová Panny Márie, sv. Anton hovorí, že blahoslavená Panna Mária prehovorila iba šesťkrát … po štvrtý krát: „Syn môj čo si nám to urobil?[5] (Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!”) … (porov. Lk 2,48)
Máriina bolesť je tu bolesťou z hľadania Ježiša, ktorý sa stratil … bolesťou snúbenice hľadajúcej ženícha (porov. Vlp 3,1-4)
A opäť je bolesťou v nádeji, v zmysle Pánovho slova: „Proste a dostanete! Hľadajte
a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Mt 7, 7-8; Lk 11,10)
Na pozadí tejto Máriinej bolesti môžeme uvažovať o bolesti v zmysle toho, že sú takí, (snáď aj my sami), ktorí Ježiša nehľadajú … ktorí hľadanie rezignujú, prepadajú únave či presnejšie nechuti (acedia) a obracajú sa k márnostiam … a napokon takí, ktorým Ježiš ani nechýba … o to viac a horlivejšie nám treba „hľadať Ježiša“ v zmysle slov sv. apoštola Pavla:
„ …všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista … Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa … A všetci dokonalí takto zmýšľajme!“ (porov. Flp 3,8.12.15)
Sv. Bonaventúra (1218-1274) predstavuje Pannu Máriu tiež ako „matku milosrdenstva, matku milostí, matku (nového) stvorenia, matku všetkých svätých, pretože v najvyššej miere sebažertvy spolupracovala na obeti svojho božského Syna pri ukrižovaní. Jej obetu porovnáva s Abrahámovou obetou a tiež s obetou chudobnej vdovy, ktorú opisuje sv. Lukáš v evanjeliu, ktorá dala „všetko, čo mala“.[6]
Z tejto Bonaventúrovej formulácie vyplýva, že tu ide predovšetkým o aktívnu spoluprácu nie len o pasívnu (spolu)účasť, hoc aj vo vynikajúcom zmysle viery v trpezlivosti. Vďaka nej je spoluvykupiteľkou – corredentice[7]a v dôsledku toho i prostrednicou „medzi nami a Kristom, ako Kristus medzi nami a Bohom“ – „Mediatrix inter nos et Christum, sicut Christus inter nos et Deum“[8]
Poznámka: Sv. Bonaventúra tu používa diskutovaný a diskutabilný pojem „spoluvykupiteľka“ ako aj jeho dôsledok „prostrednica“, ktorý si vyžaduje správnu interpretáciu vzhľadom na Pánovo slovo: „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6) ako aj z 1Tim 2,5-6: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“
Napokon sv. Bonaventúra ani, ako z vyššie uvedenej latinskej citácie vyplýva, netvrdí, že by Panna Mária bola prostrednicou medzi nami a Bohom, ale medzi nami a Kristom, ako Kristus medzi nami a Bohom. Panna Mária je „bránou Syna človeka k ľuďom ako Matka (pri Zvestovaní) a je bránou ľudí k Synovi človeka ako Matka, ako to ilustruje príbeh na svadbe v Káne Galilejskej (porov. Jn 2,1-11), pričom tu nejde ani tak o premenenie vody na víno, ako prvé zo znamení, ako skôr o to, že „jeho učeníci uverili v neho“.
A tak je Panna Mária, ktorú Pán Ježiš v Káne Galilejskej, iste nie náhodou a už vôbec nie z nedostatku úcty, nazýva: „Ženou“ (porov. Jn 19, 25-26), Matkou veriacich … Matkou viery.
Termín „spoluvykupiteľka“ iste nemožno chápať v tom zmysle, že by (jediný) Vykupiteľ niekoho k dielu vykúpenia potreboval, akoby sám nedostačoval, avšak v zmysle Bonaventúrovej tézy: „najvhodnejšie je, aby protiklady boli uzdravené protikladmi“[9] možno povedať, že ako Eva mala účasť na vine (starého) Adama, tak Mária (ako nová Eva) má najvynikajúcejším spôsobom účasť na diele (jediného) Vykupiteľa – nového Adama.
V podobnom zmysle sa vyjadruje aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý v jednej zo svojich homílií hovorí:
„Videl si obdivuhodné víťazstvo? Videl si veľký čin na kríži? … Panna, drevo a smrť boli znaky našej porážky. Panna bola Eva, lebo ešte nepoznala muža, drevo bol strom a smrť bol Adamov trest. A pozri, zasa Panna, drevo a smrť: znamenia porážky sa stali znakmi víťazstva. Namiesto Evy je Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla, strom kríža a namiesto Adamovej smrti Kristova smrť …“[10]
Ak sv. Pavol apoštol, môže povedať: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24) o čo viac to možno povedať o Panne Márii ako novej Eve.
Napokon, potreboval Vykupiteľ, aby mohol uskutočniť dielo vykúpenia účasť Šimona z Cyrény, ktorého prinútili niesť mu kríž? (porov. Mt 27,32; Mk 15,21; Lk 23,26) Nebola a nie je to, zo strany Vykupiteľa, skôr milosť?
Termín „spoluvykupiteľka“ o Panne Márii neznamená teda akúsi nutnosť, ale milosť účasti; môžem tu použiť slová Jána Duns Scota (ktoré vyslovil pri argumentácii Nepoškvrneného Počatia Panny Márie): „Boh to mohol urobiť, patrilo sa, teda stalo sa.“
… je to vlastne pokora samého Boha, ktorý nám v diele vykúpenia a spásy dáva milosť účasti, v dôsledku čoho nie sme v tomto diele len pasívnym prvkom.
Pravdepodobne v 13. storočí sa zrodila známa a slávna sekvencia Stabat Mater Dolorosa – Stála Matka Bolestivá, ktorá je v liturgii dodnes živá a v priebehu dejín inšpirovala aj mnohých hudobných skladateľov.
Za jej autora sa tradične považoval Jacopone da Todi (1230–1306), ktorý patril do Rádu menších bratov – františkánov, k frakcii spirituálov. Jeho autorstvo je však argumentačne slabé; opiera sa o zmienku v diele Scriptores Ordinis Minorum z roku 1650 od írskeho františkána Lukáša Waddinga.
Staršia tradícia však autora nepoznala. Tressati, františkán, vydal v roku 1617 v Benátkach zbierku skutočných i domnelých Jacoponových básní, avšak „Stabat Mater“ v nej neuvádza. Podobne to platí o vydaní florentskom (1490) a rímskom (1556).
Redemptorista Jozef Miklík porovnávaním hymnu „Laudismus sanctae Crucis“, ktorého autorstvo sa pripisuje sv. Bonaventúrovi, so sekvenciou „Stabat Mater Dolorosa“, nachádza vzájomnú nadväznosť, v dôsledku čoho vyslovuje názor, že autorom oboch skladieb je jedna a tá istá osoba, čiže sv. Bonaventúra.[11]
Podobne tvrdí aj liturgista Adolf Adam: „Dnes býva ako tvorca tejto naozaj františkánskej piesne označovaný Bonaventúra.“[12] Otázka autorstva však zostáva otvorená, čo je napokon skôr zaujímavé ako dôležité; dôležité je, že je v liturgii neustále živá.
Cyril Jaroslav Brázda OFM
[1] Letz R., Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách, PostScriptum, Bratislava 2014, str. 22
[2] Liturgia hodín podľa Rímskeho obradu IV.. Obdobie „cez rok“ XVIII..-XXXIV.. týždeň, Typis Polyglottis
Vaticanis1996, str. 1452-1453
[3] Letz R., Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách, PostScriptum, Bratislava 2014, str. 24
[4] Baroková A., Františkánska mariológia a jej využitie v katechéze, Verbum, Ružomberok 2018, str. 29
[5] Baroková A., Františkánska mariológia a jej využitie v katechéze, Verbum, Ružomberok 2018, str. 31
[6] Baroková A., Františkánska mariológia a jej využitie v katechéze, Verbum, Ružomberok 2018, str. 41
[7] https://www.doctorseraphicus.it/images/annate/1960_61-72_Pieri.pdf
[8] https://www.doctorseraphicus.it/images/annate/1960_61-72_Pieri.pdf
[9] Bonaventúra z Bagnoregia, Breviloquium časť IV. hlava 9,4, Serafín, Bratislava 2006, str. 146
[10] Liturgia hodín podľa Rímskeho obradu III. Obdobie „cez rok“ I.-XVII. týždeň, Typis Polyglottis Vaticanis
1990, str. 1785-1786
[11] Miklík J,, Kdo složil sekvenci “Stabat Mater”? Časopis katolického duchovenstva 1922, č. 9-10, s. 336-337
In: https://cs.wikipedia.org/wiki/Stabat_Mater
[12] Adam A., Liturgický rok Vyšehrad, Praha 1998, str. 210