Všetci už hádam celkom dobre poznáme príbeh Františka z Assisi, ktorý v Grecciu tri roky pred smrťou začal vianočnú tradíciu betlehemov. Je ale veľmi dôležité všimnúť si úmysel a zámer, ktorý k tomu svätca pohol: „Chcel by som sláviť spomienku toho dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme a na vlastné oči vidieť, aké nepohodlie a núdzu muselo strpieť toto novorodeniatko, keď bolo uložené do jasieľ, keď pritom stál vôl a osol a keď ležalo na sene.” (1 Cel 84-87)
„Na vlastné oči vidieť“: v tomto detaile je vyjadrený veľmi originálny vzťah Františka s osobou Krista a s tajomstvami jeho života. Pre neho to nie sú pojmy a abstrakcie, ani jednoduché „záhady“. Sú to živé, konkrétne a pulzujúce skutočnosti. František vrátil „telo a krv“ tajomstvám kresťanstva, ktoré sú často „zbavené tela“ a redukované na čisté pojmy a dogmy v teologických školách a knihách.
Existuje vianočná koleda, najobľúbenejšia v Taliansku, ktorá dokonale vyjadruje pocity svätého Františka pred jasličkami, teda úžas a dojatie pred láskou Spasiteľa, ktorá ho núti stať sa chudobným pre nás. Je to pieseň „Tu scendi dalle stelle“, ktorej slová i hudbu napísal svätý Alfonz Maria de Liguori. Pieseň sa zameriava na skutočné a praktické útrapy Dieťaťa, ktorému „chýba oblečenie a oheň“, a ktoré zostupuje z neba a prichádza „do jaskyne v chlade a zime“.
Pre Františka však Vianoce neboli len príležitosťou vyplakať sa nad Kristovou chudobou; bola to tiež oslava, ktorej sila explodovala všetku schopnosť radosti, ktorá bola v jeho srdci. Na Vianoce sa Poverello doslova zbláznil. „Chcel – píše jeho prvý životopisec –, aby sa v tento deň o chudobných a žobrákov postarali bohatí a aby voly a osly dostávali hojnejší prídel potravy a sena ako zvyčajne. Ak by som mohol hovoriť s cisárom – povedal -, poprosil by som ho, aby vydal všeobecný edikt, podľa ktorého všetci, ktorí majú možnosť, musia po uliciach rozsypať pšenicu a obilie, aby v deň takej slávnosti vtáky a najmä bratia škovránkovia mali hojnosť“ (2 Cel 151)
Stal sa jedným z tých detí, ktoré stoja s očami plnými úžasu pred betlehemom. Životopisec hovorí, že počas vianočnej bohoslužby v Grecciu, keď vyslovil meno „Betlehem“, naplnil si ústa hlasom a ešte viac nežnou náklonnosťou, vydávajúc zvuk ako bľačanie oviec. A zakaždým, keď povedal ‚Betlehemské dieťa‘ alebo ‚Ježiš‘, prešiel si jazykom po perách, akoby chcel ochutnať a zachovať si všetku sladkosť týchto slov.“
Bohužiaľ, to, čo sa stalo sakrálnemu umeniu vo všeobecnosti, sa stalo aj umeleckým zobrazeniam betlehemov: zobrazenie sa ľahko stáva samoúčelným; je to jeho krása a originalita, ktorá sa počíta viac ako tajomstvo v ňom zastúpené. Namiesto okien otvorených do nekonečna sa posvätný obraz stáva tým, čo reprezentujú „slepé“ okná na barokových freskách. V prípade betlehemu hrozí, že umelecká krása, technika a novosť (niekedy zvláštnosť) zobrazenia budú tým jediným, na čo sa ľudia pozerajú a čo ľudí priťahuje. Týmito vecami sa nemá samozrejme opovrhovať, ani betlehemskými výstavami. Zvýraznil to aj pápež František, keď napísal svoj list Admirabile signum, aby povzbudil a udržal pri živote krásnu a svätú tradíciu betlehema vo všetkých jeho podobách, verejných i domácich. No spomienka na Greccio by nám však mala pomôcť pozrieť sa na betlehem inými očami, očami sv.Františka.
Mohli by sme si položiť otázku: má ešte dnes betlehem a posvätné stvárnenia vôbec zmysel, keď je písané a hovorené slovo dostupné každému? Ich potreba dnes vyvstáva z iného dôvodu, ale nie menej naliehavého ako v minulosti, keď obrazy a posvätné zobrazenia boli „Bibliou chudobných“. Žijeme v kultúre, ktorá urobila z obrázkov hlavný prostriedok komunikácie. Trvalá hodnota obrazu a vizuálnej reprezentácie vyplýva zo syntetického a súhrnného charakteru, ktorý má a ktorý umožňuje divákovi obsiahnuť celú udalosť a príbeh jediným pohľadom. Pre „uponáhľanú“ spoločnosť, ako je tá naša, má táto vlastnosť veľký význam. Je tu ešte jeden dôvod, prečo zachovať tradíciu betlehemu. Dnešné deti sú zaplavené násilnými obrazmi; bola by škoda pripraviť ich o možnosť kontemplovať obrazy pokoja, jednoduchosti a poézie, ako sú tie z betlehema.
Niektorí by chceli tradíciu betlehema a iných vianočných symbolov zlikvidovať pod zámienkou, že tak presadia mierové spolužitie s veriacimi iných náboženstiev, napríklad v praxi s moslimami. V skutočnosti je to práve zámienka istého sekulárneho sveta, ktorý nechce tieto symboly, nie zámienka moslimov. V Koráne je súra venovaná narodeniu Ježiša, ktorú stojí za to poznať. Hovorí: „Anjeli povedali: „Ó, Mária, Boh ti dáva dobrú správu o Slove od Neho. Jeho meno bude Ježiš [‘Isa] syn Márie. Bude slávny v tomto aj v budúcom svete… Bude sa prihovárať ľuďom od kolísky a ako zrelý muž bude Svätým“. Mária povedala: “Pane môj, ako môžem mať syna, keď sa ma nikto nedotkol?” Odpovedal: „Presne takto: Boh tvorí, čo chce, a keď sa pre niečo rozhodol, povie len „buď“ a je to“ (Korán, súra III, 45-47).
Úcta, s akou Korán pripomína narodenie Ježiša a miesto, ktoré v ňom zaberá Panna Mária, sa nedávno dočkala nečakaného a senzačného uznania. Emir Ab Dhabí sa rozhodol zasvätiť nádhernú mešitu emirátu, ktorá predtým niesla meno svojho zakladateľa, šejka Mohammada Bin Zayeda: Mariam, Umm Eisa, „Márii Matke Ježišovej“.
Zdroj: La Vita e Pensiero.